Kedysi dávno nás v škole učili, že diela sestier Brontëových: Charlotte, Emily a Anne sú sociálno-kritické diela. A keďže vtedy sme to ako povinnú literatúru nečítali alebo ani nemuseli čítať, prijali sme to ako hotový fakt. Ani sme sa nad tým nezamysleli. Keď sa však do ich románov skutočne zaujato začítate, zistíte, že to je úplne inak. Áno, spoločnosť – anglická spoločnosť 19. storočia – sa síce v ich diele nachádza, ale slúži im len ako pozadie na vykreslenie prostredia, v ktorom ich hrdinovia žijú a musia sa alebo prispôsobiť, alebo si krvopotne nájsť vlastnú cestu životom aj v daných spoločenských konvenciách. Rovnako ako pre spoločnosť to platí aj pre náboženstvo – alebo, ak chcete, pre svetonázor.
Medzi romantizmom a realizmom
Všetky ich diela (vrátane Búrlivých výšin Emily Brontëovej) nesú viac-menej silné prvky romantizmu. Ide najmä o hlboký konflikt medzi hlavnými postavami a svetom, ktorý ich obklopuje, ktorý ich (občas) odsudzuje, mieša sa im do života, určuje koridory pohybu, správne videnie a chápanie, voči čomu sa búria a vzdorujú. U Charlotte Brontëovej ide dokonca o dvojice takýchto vydedencov: William Crimsworth a Frances Henriová v Profesorovi, ale najmä Jane Eyrová a Edward Rochester v Jane Eyrovej. Ba v Shirley sa vyskytujú až dva páry, hoci všetci nie sú doslova vydedenci (iba mužskí hrdinovia). Nejde však o romantizmus byronovského strihu. Možno preto, že autorky boli ženy, v závere doprajú svojim hrdinom a hrdinkám katarziu a záchranu. Dokonca, čo je podľa mňa príznačné pre anglickú literatúru, sa aj spoločnosť po veľkom utrpení usporiada tak, že im dovolí slobodne dýchať a pobrať sa vlastnou cestou.
Keby teda malo ísť o kritiku spoločnosti, zaujímavé je, že tá spoločnosť si nakoniec so všetkými krízami poradí sama. Tu treba aj upozorniť, že Briti vnímajú spoločnosť úplne opačne než my. U nás na spoločnosť hľadíme ako na beztvarú, bezmennú masu, ktorá sa ako vody oceánu hýbe raz tam, inokedy inam bez akejkoľvek vedomej snahy určiť si správny smer. Pre Britov (aspoň u spomínaných autoriek) však ide o súbor uvedomelých jednotlivcov so slobodnou vôľou, vedomým konaním a osobitým osudom. Ja som navyše vo väčšine ich románov nenašla inú kritiku spoločnosti, než ponosy na vlastný osud. S výnimkou Charlottinho románu Shirley – a aj tam sa napokon spoločnosť otriasla z krízy a nabrala nový, čerstvý dych. Spoločnosť sú pre Charlotte Brontëovú predovšetkým ľudia.
Takto napríklad o spoločnosti premýšľa Caroline Helstonová v Shirley:
„Utešujem sa teda tým, že Boh počuje ľudí nariekať a súcití so žiaľom, ktorému ľudské uši nenačúvajú alebo sa naň mračia v nemohúcom pohŕdaní. Vravím nemohúcom, lebo si všímam, že také žiale, ktoré spoločnosť nedokáže pohotovo vyliečiť, zvyčajne zakazuje aj vysloviť pod trestom opovrhnutia, a toto opovrhnutie je iba pozlátený pláštik pre jej deformovanú slabosť. Ľudia neznášajú, ak im niekto pripomína zlo, ktoré nie sú schopní či ochotní napraviť. Taká pripomienka im vnucuje vedomie vlastnej neschopnosti alebo ešte bolestnejšie vedomie, že sú povinní vykonať niečo nemilé. A to im narúša pokoj a otriasa ich samoľúbosťou. Staré dievky podobne ako bezdomovci a nezamestnaní chudobní by nemali vo svete žiadať miesto či zamestnanie. Taká požiadavka vyrušuje šťastných a bohatých, vyrušuje rodičov.“
A ešte:
„… považujem za nespravodlivé, keď sa všetci chudobní pracujúci označujú všeobecným a urážlivým termínom zberba a ustavične sa s nimi zaobchádza povýšenecky.“
A takto Robert Moore, tiež v Shirley:
„Nemusíš si myslieť, že keď si pozbieral trochu vedomostí z praktickej matematiky a na dne farbiacej kade našiel vzorec chemických prvkov, hneď si prehliadaný vedec. Nemal by si veriť, že len preto, že obchod nebeží hladko a tebe a tebe podobným občas chýba práca a chlieb, ste trieda martýrov a forma vlády, pod ktorou žiješ, je celá zlá. A navyše si nemusíš nahovárať, že sa všetko dobré uchýlilo do chalúp a opustilo domy so škridlovými strechami.
Ja osobitne neznášam takéto nezmysly, lebo veľmi dobre viem, že ľudia sú ľuďmi všade, či pod škridlou alebo slamou. A v každom ľudskom stvorení, ktoré dýcha, sa dobré a zlé stránky miešajú v menšej či väčšej miere a tá miera vonkoncom nie je daná postavením. Videl som darebákov bohatých, ale aj chudobných, ba aj takých, čo neboli ani bohatí, ani chudobní, ale chápali Agúrovo želanie a žili čestne a skromne.“
A tu:
„S chudobnými netreba mať veľa súcitu, je ich povinnosťou mať málo. Chudoba je nevyhnutne sebecká, úzkoprsá, otrocká, ustarostená. Občas, keď srdce chudobného človeka navštívi istá žiara a rosa, môže napučať ako na jar puky tamto v záhrade. Môže mať pocit, že sa naplno rozvilo, možno aj rozkvitlo. Nesmie sa však tomu príjemnému volaniu poddávať, musí vyzvať Rozvážnosť, aby ho svojím mrazivým dychom, ostrým ako severný vietor, zadržala… Keď hovorím o chudobných, nemám ani tak na mysli prirodzenú, zvykovú chudobu pracujúcich, ako nekonečnú biedu zadlženého človeka. Hlodá vo mne večne ustaraný, utrápený, zodratý obchodník…„
A napokon to hlavné
O čo ide v románoch Charlotte a Anne Brontëových – áno, ide o lásku. O hlboký, priam geneticky zdedený cit a túžbu po bytostnom splynutí s inou, blízkou osobou. Charlotte Brontëová ju cíti až ako neovládateľnú fyzickú potrebu. Predstava pevne a hlboko zakorenená už z Biblie, že dvaja ľudia sa stanú jednou dušou a jedným telom. (Ani Biblia by to nespomínala, keby to tak niektorí ľudia necítili odnepamäti. Veď ľudia napokon majú žiť v pároch. Tento fakt je neustálou témou spoločenského diskurzu od najstarších čias až do súčasnosti).
O to ide, keď pán Rochester povie Jane:
„Ale počúvaj ma, toto je tvoj čas, malá tyranka, a čo nevidieť príde môj, a keď ťa raz skutočne chytím, schmatnem ťa a nepustím, a potom si ťa, obrazne povedané, pripnem na takúto reťaz,“ prstom poklepkal po retiazke na hodinkách. „Áno, švárna drobnôstka, budem ťa nosiť na hrudi, aby som svoj poklad nestratil.“
Niektorí radikáli by to zaiste označili (a v minulosti aj označili) za príklad patriarchálnej nadvlády a snahy vlastniť. Preto Charlotte v Shirley rovnaký moment zmiernila:
„Budem si ju ceniť. Vedomie o tom, čo pre mňa znamená, je tu, v mojom srdci. Jej prítomnosť sa mi vliala do života ako nevyhnutná potreba. Nebudem sa o krv, čo mi prúdi v žilách, starať o nič väčšmi než o jej šťastie a blahobyt.“
Text doplním postupne
