Neuhasená túžba najstaršej sestry

Život Charlotte Brontëovej

* 21. apríl 1816, Thornton, Yorkshire, Anglicko – † 31. marec 1855, Haworth, Yorkshire, Anglicko

Pôvod a priezvisko

Celý život Charlotte Brontëovej bol tesne spätý s ostatnými členmi najbližšej rodiny. Jej otec, Patrick Brontë (*17. marec 1777 – †7. jún 1861) pochádzal z početnej a chudobnej rodiny z Írska, ale väčšinu dospelého života prežil v Anglicku. Priezvisko jeho rodiny bolo Brunty. Jeho otec bol anglikán a matka írska katolíčka. Bol najstarší z desiatich detí, rodina žila na kaši, zemiakoch, cmare a chlebe, čo mu údajne na celý život pokazilo žalúdok. Vyučil sa za kováča, plátenníka a tkáča, no ako dvadsaťjedenročný sa stal učiteľom. Presťahoval sa do Anglicka a získal štipendium na štúdium teológie na St. John’s College v Cambridgei.

Postupne si zmenil priezvisko, najprv sa zapísal ako Branty, potom Brunty, a napokon v roku 1806 skončil štúdium ako Brontë. Existuje viacero nepotvrdených teórií, prečo si meno zmenil. Jedna z nich hovorí, že na počesť admirála Nelsona, ktorý za obranu Sicílskeho kráľovstva vo vojne proti Francúzsku v roku 1799 dostal titul vojvoda z Bronte (Bronte je mesto na Sicílii).

Celkom by ma zaujímalo, prečo po celý život skrýval krk.

Početná rodina

Početnú rodinu však ani s pomocou švagrinej nezvládal. V lete roku 1824 preto poslal najstaršie dcéry Mariu, Elizabeth, Charlotte a Emily do školy pre dcéry duchovných v Cawan Bridgei v grófstve Lancashire. Prostredie tej školy neskôr poslúžilo Charlotte na zobrazenie lowoodskej školy v Jane Eyrovej. Bola presvedčená, že tamojšie veľmi zlé podmienky jej na celý život podlomili zdravie, no určite priamo spôsobili smrť jej dvoch najstarších sestier Marie a Elizabeth na tuberkulózu v máji a júni 1825. Charlotte sa odvtedy stala najstaršou dcérou a sestrou.

Mýtus a pravda

Vidíte, začala som presne podľa zaužívaného stereotypu, ktorý v prípade životopisu Charlotte Brontëovej všeobecne ovláda verejnú mienku už viac než stopäťdesiat rokov. A pritom ide z najväčšej časti o mýtus, ktorý vytvorila samotná Charlotte. Pokiaľ ide o fakty, tie väčšinou sedia, hoci zďaleka nie sú úplné. Problémom však je ich interpretácia.

Je to síce zvláštne, ale je to tak: historici a literárni historici sa do skutočnej Charlotte, jej života a tvorby naplno pustili až v posledných rokoch. Začali študovať pramene, najmä korešpondenciu. Charlotte s členmi rodiny, Charlotte s priateľkami, Charlotte s vydavateľmi, Charlottine listy Constantinovi Hegerovi, ale aj vonkajšie zdroje: listy Charlottiných priateľov navzájom a spomienky očitých svedkov. Obraz Charlotte, ktorý z tohto zatiaľ nedokončeného štúdia vychádza, sa od toho, ktorému verejnosť verila doteraz, diametrálne líši. A je taký komplikovaný, že je otázka, či sa ho niekedy podarí kompletne poskladať.

Najprv si však doplňme chronologické fakty zo Charlottinho života.

(Nie úplne suché) fakty

Po tragickom zážitku v škole sa Charlotte nejaký čas učila doma, potom v rokoch 1831 a 1832 v Roe Head School v Mirfielde, kde spoznala svoje celoživotné priateľky Ellen Nusseyovú a Mary Taylorovú. Až do smrti si s nimi písala. V rokoch 1835 – 1838 v tejto škole učila, v rokoch 1839 – 1841 pracovala ako guvernantka vo viacerých rodinách.

Práca guvernantky jej nevyhovovala, bola to ťažká, nevďačná a nespravodlivá úloha, ako zistíme z jej diela i z diela jej sestry Anne. Dcéram Patricka Brontëho však išlo o živobytie. Už mal 65 rokov a po jeho smrti by museli opustiť faru a nemali by z čoho žiť. Anne sa ako guvernantka osvedčila a mohla ňou zostať aj ďalej. Charlotte s Emily však nechceli byť guvernantkami, namiesto toho si plánovali založiť vlastnú školu, aby boli úplne nezávislé. A aby mali výhodu v konkurencii, rozhodli sa získať kontinentálne vzdelanie. V roku 1842 teda odišli do Bruselu do penzionátu madam Hégerovej. Nemali tam veľa šťastia, onedlho sa museli vrátiť domov, pretože im zomrela teta Elizabeth Branwellová, ktorá sa po smrti ich matky starala o rodinu a domácnosť.

Brusel

V Bruseli sa však Charlotte nešťastne a úplne nevhodne zaľúbila do manžela majiteľky penzionátu Constantina Hégera. Aj preto sa tam začiatkom roka 1843 vrátila. Héger jej síce city nikdy neopätoval ani ju k nim nijako nepovzbudzoval, no mal podstatný vplyv na jej literárnu tvorbu. V tej ju naopak podporoval. Pani Hégerová sa podľa všetkého zo všetkých síl snažila Charlotte od jej zbožňovaného profesora a veľkého vzoru čo najväčšmi izolovať, až sa úplne zdrvená v januári 1844 vrátila domov. O tomto vzťahu Charlottini životopisci vedeli, no úplne ho zamlčali alebo ho zľahčovali. Mali na to pravdepodobne iba jeden dôvod: Charlottina vášnivá láska bola podľa spoločenských konvencií natoľko neprijateľná, že by ju informácie o nej vylúčili zo slušnej spoločnosti aj ako autorku. V skutočnosti však táto epizóda predstavuje podstatnú zmenu v Charlottinom vnútornom rozpoložení a bez nej by možno nevznikli ani jej romány.

Skúsenosti z Bruselu sa podpísali aj na jej psychickom stave, ktorý sa neskôr s pribúdajúcimi žiaľmi čoraz väčšmi zhoršoval. V lete 1843 zostala na dlhý čas v celej obrovskej budove penzionátu úplne sama. Cítila sa tam taká osamelá, ako opísala v poslednom románe Villette.

Opäť doma

Po návrate do Anglicka sa spolu s Emily predsa len pokúsili založiť si vlastnú školu. Charlotte učila angličtinu a Emily hudbu. Ale keď vezmeme do úvahy povahové dispozície oboch sestier, takáto úloha bola na ne samotné priveľká. Nepodarilo sa im získať dostatok žiakov a celý projekt stroskotal. Napokon sa všetky zvyšné deti Patricka Brontëho vrátili do Haworthu, kde spoločne žili len z otcovho malého príjmu. Netrvalo to dlho. Po krátkom spokojnom období sa aj ostatní Charlottini súrodenci postupne odobrali. Branwell v septembri 1848, Emily v decembri 1848 a Anne v máji 1849, všetci traja na tuberkulózu, hoci k Branwellovej smrti prispel aj alkoholizmus a závislosť na ópiu.

Charlotte zostala zo všetkých súrodencov sama a jej psychický stav sa naplno odrazil najmä v jej poslednom románe Villette. Podrobnejšie ho rozoberiem pri spomínanom románe. Na tomto mieste len potrebujem vysvetliť záver Villette, v ktorom sa podľa mňa Charlotte rozlúčila nielen s tvorbou, ale aj so životom. Priamo to súvisí so smrťou jej súrodencov. Všetci traja boli od nej mladší. Ona už mala tridsaťtri rokov a ich smrť ju v skutočnosti natrvalo pripútala k Haworthu. Musela zostať so starým otcom, aj keby sa jej núkala možnosť naplniť svoju túžbu po trvalom spojení s nejakou blízkou osobou. Manželstvo teda vonkoncom neprichádzalo do úvahy, ale aká budúcnosť ju čaká? Ak už všetci jej súrodenci zomreli, akú má pravdepodobnosť, že v prostredí, v ktorom musí žiť, kde bol priemerný vek dožitia 24 rokov, bude žiť ešte dlho?

Len letmý okamih šťastia

A predsa Charlotte do tej temnoty prenikol aj lúč svetla. Nakrátko síce a rýchlo zhasol, ale pravdepodobne ju zohrial a možno aj odmenil. 29. júna 1854 sa ako jediná zo všetkých súrodencov vydala. Jej manželom sa stal bývalý kaplán u jej otca Arthur Bell Nicholls, na svadobnú cestu sa vybrali do Írska. Podľa Charlottiných listov i spomienok súčasníkov boli spolu veľmi šťastní. Deväť mesiacov. Možno sa Charlotte nakoniec naplnila túžba, a možno sa jej po predchádzajúcich peripetiách práve toto naplnenie stalo osudným. 31. marca 1855 Charlotte zomrela s najväčšou pravdepodobnosťou na príznaky neskorého tehotenstva (prvého tehotenstva vo vysokom veku). Pochovaná je v rodinnej krypte Kostola sv. Michala a všetkých anjelov v Haworthe.

Verejný portrét

Ako teda verejnosť vnímala a ešte aj dnes vníma Charlotte Brontëovú v súvislosti s jej tvorbou? Aj ja sa s tým pravidelne stretávam, ak vyslovím nejakú kritiku voči nej alebo jej dielu (a výhrad mám požehnane, dokonca som po jej poslednom románe presvedčená, že som k nej nikdy nebola nespravodlivá, moje predchádzajúce výčitky totiž potvrdil). Na ukážku dva citáty, ktoré stáli na začiatku pretvárania verejného obrazu Charlotte i Brontëovcov všeobecne:

„Pre jej slabú telesnú konštitúciu, pre utrpenie po smrti celej svojej rodiny a kvôli utiahnutému a monotónnemu spôsobu života, ktorý viedla, sa stala v niektorých ohľadoch až chorobne precitlivená, a predsa sa vo volaní, ktoré ju ťahalo, k hlbokej intuícii nadanej ženy pridala sila muža, trpezlivosť hrdinu a zásadovosť svätice…“ (Harriet Martineau v nekrológu za Charlotte v Daily News, 6. apríla 1855)

„Ani Emily, ani Anne neboli vzdelané, ani im na um nezišlo naplniť si čaše z prameňa iných myslí. Vždy písali z prvotného impulzu, pod diktátom intuície a z tej zásoby pozorovania, akú im ich obmedzená skúsenosť dovolila nazbierať.“ Z biografickej poznámky o Ellis a Actonovi Bellovcom od Currera Bella (Charlotte Brontëovej), 1850.

Prvý citát je „iba“ zavádzajúci, ale ten druhý je vyslovená lož. Tým horšie, že ju napísala samotná Charlotte o svojich sestrách. A nájde sa veľa takých, čo ochotne tvrdia, že ním v skutočnosti chcela sestrám uchovať reputáciu.

Toto je klasický mýtus o „poor Charlotte“ z 19. storočia: ťažký život, neustále trápenie, slabá telesná konštitúcia, nezdravé životné prostredie, utiahnutý, monotónny život, nevďační súrodenci, krutý a tyranský otec… A pritom tie „heroické vlastnosti“. Ale ak na tejto ceste zájdeme priďaleko, nebudeme schopní vidieť skutočnú Charlotte ako časť celého problému. Pretože tu ide o starostlivo narysovanú, dobre prezentovanú a marketingovo podchytenú propagandu, ktorú začala samotná Charlotte a neskôr k nej prispeli jej otec a manžel.

Prečo ten mýtus vznikol

Manipulácia s verejným obrazom nielen Charlotte, ale v skutočnosti celej jej rodiny, prebiehala vo viacerých etapách. Vôbec by nebola potrebná, keby ešte za Charlottinho a Patrickovho života nevyšla najavo identita troch sestier spisovateliek.

Išlo napospol o rozporuplné osobnosti, plné mimoriadne ostrých vnútorných kontrastov (to platí aj na ich otca a brata), ktoré sa nedokázali vtesnať do rámcov tohto sveta. Myšlienkami a cítením akoby boli vždy niekde inde, než sa práve fyzicky nachádzali. Nedokázali sa zžiť s domácim prostredím, túžili sa dostať z domu a byť slobodné a nezávislé, no len čo sa im to na okamih podarilo, hynuli od smútku za domovom a museli sa vrátiť. Túžili sa stať slávnymi a uznávanými spisovateľkami, ale vždy písali zo seba, zo svojho vnútra, nepodkladali sa vkusu čitateľov, ich diela sú plné vyhrotených osobných i morálnych konfliktov, niekedy aj za hranicou spoločenskej únosnosti. Ich čitateľom muselo byť hneď jasné, že nejde celkom o fikciu, autor bezpochyby všetky tie osobné a morálne dilemy zažil na vlastnej koži.

Ibaže vtedajšia spoločnosť nedovoľovala, aby sa takto vyjadrovali a správali ženy (prinajmenšom otvorene), navyše dcéry duchovného. Preto bolo rozumné ukryť svoje autorstvo za mužský pseudonym (Acton Bell – Anne, Currer Bell – Charlotte, Ellis Bell – Emily). Aj tak sa na ich diela zniesla kritika, nikomu však nezišlo na um, že môže ísť o ženy. Odhalenie ich identity by preto vrhlo hanbu na ne i na celú rodinu. Verejnosť by na ne začala ukazovať prstom a odvracala by sa od nich ako od vyvrheľov, ktorí nepatria do slušnej spoločnosti.

V ostrej žiare reflektora

Po odhalení ich identity však musela Charlotte čeliť verejnému náporu sama, pretože prišiel až po smrti súrodencov. V skutočnosti ho vyvolal jej román Shirley, po ktorom už čitatelia pochopili, že vnútorný život Caroline Helstonovej je natoľko presvedčivý a precítený, že to mohla napísať len žena. Od februára 1850 sa do Haworthu začali schádzať zvedavci, ktorí chceli vidieť Charlotte, jej otca, prostredie, v ktorom žili, žiaľ, ktorý prežívali, dôvod úmrtia sestier a brata atď. Celé šíre okolie bolo onedlho známe ako „kraj Brontëovcov“. Ako to Charlotte prežívala sa podrobnejšie pokúsim rozobrať pri románe Villete, v ktorom svoju ťažkú situáciu verne odzrkadlila. Najprv sa však musela vysporiadať s pobúrenými klebetami o sestrách, ktoré sa začali šíriť v tlači i spoločenskej konverzácii. Preto k ďalšiemu vydaniu ich diel napísala stručnú biografiu, z ktorej pochádza aj vyššie uvedený citát, aj nasledujúce:

O Emily:

„V jej povahe akoby sa stretli extrémna sila a naivita. Pod nestrojenou kultivovanosťou, neumelým vkusom a nenápadným vonkajškom spočívala tajná sila a oheň, ktorá by nejakému hrdinovi povzbudila mozog a rozpálila žily, no nepoznala svetskú múdrosť, nedokázala sa prispôsobiť praktickej stránke života. Medzi ňou a svetom vždy musel stáť nejaký sprostredkovateľ. Nemala veľmi flexibilnú vôľu, ale zato nepoddajnú dušu…“

Toto údajne vysvetľuje, prečo sú Wuthering Heights také drsné. Emily síce opísala pomerne verne, ale jej verejnému obrazu to sotva pomohlo.

O Anne:

„Výber tej témy bola veľká chyba. Sotva sa nájde niečo, čo by spisovateľkinej povahe zodpovedalo menej… Po celý život ju bolo treba vyzývať, aby premýšľala…[Takže tu ide o] hrozivé dôsledky nesprávne využitého talentu a schopností… Od prírody mala citlivú, uzavretú a skľúčenú povahu, všetko, čo videla, sa jej hlboko vrylo do mysle a ubližovalo jej. Dumala nad tým dovtedy, kým nepovažovala za svoju povinnosť zreprodukovať každý detail – ako výstrahu pre iných…“

Toto vôbec nie je pravda. Anne bola síce mäkšia povaha a aj hĺbavejšia než Charlotte, no lepšie sa vedela vyrovnávať s ťažkosťami. Ako jediná zo sestier nebola hrubá, tvrdá a nespútaná, naopak, bola mimoriadne vnímavá a citlivá (hoci Charlotte to často označovala za naivitu a znelo to ako posmech). Ani pri románe Nájomníčka z Wildfell Hallu, ktorého sa Charlottina poznámka týka, sa Anne nemýlila a nepodliehala prílišnej precitlivenosti. Veľmi dobre vedela, čo robí a prečo to robí, a ak ju chceli čitatelia konfrontovať, bola pripravená sa obhájiť.

Záchrana dobrého mena?

Charlotte údajne chcela sestrám zachrániť reputáciu, v skutočnosti ich z nášho pohľadu očiernila. Najmä o Anne nehovorila pravdu. Opísala ju síce ako milú, dobrú, láskavú, no v nej bolo oveľa viac. Mala pozoruhodný charakter, dokázala pracovať ako guvernantka viac než 5 rokov, na dievčatá, ktoré učila, urobila veľký dojem. Vytvorila si veľmi zaujímavé názory na vyučovanie a výchovu, verila v univerzálne vzkriesenie v čase, keď sa to v kresťanstve považovalo za neortodoxné, a mala odvahu trvať na svojom presvedčení. Hoci sa v poslednom čase urobilo veľa na oživení jej obrazu, stále nespravodlivo stojí v tieni svojich sestier.

Charlotte však toho spravila oveľa viac. Začala zasahovať do diel svojich sestier. Emily napríklad preškrtala druhé vydanie Wuthering Heights, zmenila verše v jej básňach a povkladala do nich svoje, ba dokonca spálila rukopis jej druhého románu. Hoci pri ňom sa niektorí bádatelia domnievajú, že sa už nemusel dať publikovať. A iní s ľahkým úškrnom dodávajú, že Charlotte konečne dostala sestry pod kontrolu, keď sa jej to ako najstaršej sestre počas ich života nepodarilo.

V literárnych kruhoch

Predchádzajúca prvá etapa vytvárania mýtu o Brontëovcoch sa odohrala verejne v tlači. Druhá, tiež výhradne Charlottina, prebiehala v súkromných rozhovoroch a v osobnej korešpondencii. Po rozlúštení pseudonymov začali Charlotte viac pozývať do Londýna do literárnych kruhov. Osobne sa zoznámila so slávnymi spisovateľmi a spisovateľkami. Do ich spoločnosti síce nezapadla, ale našla si tam aj dve dôverné priateľky, s ktorými sa navštevovala a písala si s nimi: Elizabeth Gaskellovú a Harriet Martineau. A tým veru porozprávala čudné veci o svojom živote a svojej rodine. Najmä z jej rozprávania čerpala Elizabeth Gaskellová vo svojej neskoršej biografii Charlotte Brontëovej. Zoznámili sa až po smrti Charlottiných súrodencov, takže ich Gaskellová nemohla poznať osobne. Niektoré fakty si aj overovala u ich známych, susedov a súčasníkov, pričom poznamenala, že o Emily jej nikto nevedel povedať nič dobré. Všetko, čo napísala o Anne a Emily, mala od Charlotte.

Pozadie prvého životopisu

Reakcia na kritiku

Prečo sa vlastne Charlotte pokúsila zmeniť verejnú mienku o sebe a prečo iba o sebe, keďže svoju rodinu v podstate očiernila? Dôvod súvisel s kritikami na jej prvé publikované dielo Jane Eyrová. Jedna výčitka ju osobitne hlboko zasiahla: kritici, ale aj verejnosť ju obvinili z „coarseness“ – z hrubosti (nie vo význame vulgárnosti), drsnosti, surovosti, v istom zmysle z nekultivovanosti. To rozčúlilo aj Patricka. Výčitka to bola pravdepodobne v tom čase dosť vážna, pretože sa ju pokúsili odraziť (zdôvodniť). Premyslenou stratégiou bolo vysvetliť ju práve tým ťažkým životom, žiaľmi, sklamaniami, tvrdým prostredím. Zdá sa, že zo zafungovalo, pretože toto je základom celého mýtu o Charlotte a Brontëovcoch až dodnes.

Musím povedať, že tá coarseness aj mne udrela do očí ako prvá pri čítaní originálu Jane Eyrovej. Po prekladoch všetkých Charlottiných románov a po niekoľkých rokoch štúdia jej života a charakteru som presvedčená, že táto výčitka je úplne oprávnená. V podstate nejde iba o výčitku, je to pravda. Charlotte naozaj bola hrubá, a nielen to. Ale k tomu sa možno dostanem neskôr. Dúfam.

Skreslený životopis

Keď sa Elizabeth Gaskellová so Charlotte spoznávala, napísala svojim priateľkám aj prvé dojmy. Pomerne nelichotivé. Označila ju za zvláštnu ženu, ktorá žije v prostredí, aké ešte nevidela, má čudného otca, o ktorom sa dozvedela prapodivné veci… Po Charlottinej smrti sa tieto fakty z jej života začali pretriasať na verejnosti, čo vrhalo na celú jej rodinu veľmi zlé svetlo. Patrick považoval za nevyhnutné očistiť jej meno a iróniou osudu požiadal práve Gaskellovú, od ktorej sa tie klebety rozšírili, aby napísala Charlottin životopis. Pravdaže, pod jeho kontrolou a kontrolou Charlottinho manžela Arthura Nichollsa.

Gaskellovú možno trápili výčitky svedomia za tie klebety, no možno ju aj skutočná a komplikovaná pravda o Charlotte a jej rodine naozaj zaujímala. Usilovne sa pustila do štúdia, navštívila pamätníkov, využila vyše 300 listov, ktoré Charlotte písala Ellen Nusseyovej, dokonca zašla do Bruselu za Constantinom Hégerom, ktorý ju prijal (madam Hégerová sa s ňou odmietla stretnúť). Avšak do životopisu sa na rozdiel od zvyšku jej rodiny dostali iba pozitívne fakty o Charlotte. Epizódu s Hégerom, ktorá zohrala v živote Charlotte v skutočnosti kľúčovú úlohu, úplne vypustila. Zato Patricka vykreslila ako polovičného šialenca a pridala niekoľko strašidelných historiek o ňom: vraj dohnal manželku k predčasnej smrti, trhal jej šaty, v záchvatoch zlosti podpálil koberec, deťom pálil topánky… Väčšina týchto podivuhodných príbehov údajne pochádzala od jediného sluhu, ktorého kedy Patrick prepustil. Zvláštne je, že to Patrick v záujme dcérinej reputácie strpel.

Neušetrila ani Arthura. Údajne išlo až o druhú voľbu manžela (v tom čase takéto tvrdenie človeka do značnej miery dehonestovalo). Uvažuje o tom, prečo si Charlotte vybrala jeho po takom dlhom čase, keď už sa jej mladosť vytratila. Opísala ho ako priemerného muža. Gaskellová sa ho bála rovnako ako Patricka, najmä z náboženských dôvodov. Ba dokonca naznačila, že bránil Charlotte písať, keď si ho vzala.

Znovu senzácia

Zúfalé listy

Charlotte písala Hégerovi vrúcne listy, na ktoré neodpovedal. Dlho sa predpokladalo, že ich ani nedostal, pretože ich jeho manželka zadržala a zničila. Opak bol pravdou – a to sa dozvedela aj Gaskellová. Constantin Héger si Charlottine listy síce prečítal, no považoval celú situáciu za absurdnú, roztrhal ich a hodil do koša. Ibaže jeho manželka považovala Charlottine listy za také zúfalé, že sa obávala škandálu, keď sa Charlottin vzťah náhodou dostane na verejnosť. Povyberala ich preto z koša a pozliepala. Nielenže si tým chránila rodinu, ale odkladala si aj dôkazy o tom, že jej manžel nepovzbudzoval Charlotte v nevhodnom správaní. Tie listy napokon vyšli na svetlo sveta v roku 1913.

Constantine Héger v diele Charlotte Brontëovej

Mohlo by sa zdať, že Hégera stvárnila Charlotte už vo svojom prvom románe Profesor, ktorý vyšiel až po jej smrti. Hlavný hrdina William Crimsworth je však v skutočnosti samotná Charlotte Brontëová. Pravým zosobnením výnimočného profesora literatúry je až malý, výbušný, excentrický profesor Paul Emanuel v románe Villette. Na druhej strane madam Claire Zoë Hégerovú zahrnula až do dvoch románov: ako slečnu Zoraïde Reuterovú, riaditeľku penzionátu v Profesorovi, a madam Modeste Beckovú, majiteľku penzionátu vo Villette. V charaktere týchto dvoch dám vyjadrila svoj vzťah k nej. Čitatelia ho už určite poznajú.

Rozpletanie faktov, poloprávd a úplne vymyslených klebiet

Životný príbeh Charlotte a jej rodiny je taký komplikovaný a rozporuplný, že sa ho asi nikdy nepodarí celkom rozpliesť. Napríklad už dnes bádatelia vedia, že Charlotte neopísala Anne pravdivo, že stále stojí v sestrinom tieni a bola oveľa zaujímavejšia, bolo na nej oveľa viac. Lenže to ešte vždy čaká na ďalšie spracovanie. Bádatelia a hľadači senzácií už v 19. storočí vykonali kus práce, keď pozbierali svedectvá očitých svedkov, priateľov, známych, farníkov. Mnohí z nich sa o členoch rodiny vyjadrovali s úctou iba v pozitívnom zmysle. Napríklad Patricka opísali ako toho najmierumilovnejšieho muža na svete, veľmi spoločenského, zhovorčivého, prístupného novým myšlienkami, ktorý rád navštevoval príslušníkov svojej farnosti, posedel si u nich a porozprával sa s nimi bez akýchkoľvek rozporov. Pre Haworth vraj počas 41 rokov pôsobenia toho vykonal veľmi veľa: vybudoval školu, zaslúžil sa o vodovod…

To stačí? Ako si potom máme vysvetliť tvrdenie, že svojim deťom bránil stýkať sa s vrstovníkmi, preto si doma vytvorili vlastný uzavretý svet a vymysleli si rozprávkovú krajinu (tak to naozaj bolo). Aj zo Charlottiných listov napríklad vieme, že sa k svojmu vtedy ešte kaplánovi Arthurovi Nichollsovi správal mimoriadne nepríjemne a nekorektne a nezachoval sa k nemu pekne ani vtedy, keď Charlotte požiadal o ruku.

Aj Branwella pamätníci chválili ako najtalentovanejšieho z celej rodiny, neuveriteľného rečníka s neobyčajnými komunikačnými schopnosťami, poeta od prírody… Zatiaľ to vyzerá tak, že jeho obraz relatívne sedí: nepochybne bol veľmi talentovaný a inteligentný, ale chýbala mu schopnosť koncentrácie na objekt, akú mali jeho sestry, úplne ho vykoľajil nevhodný vzťah s Lydiou Robinsonovou, z ktorého sa nikdy nespamätal. Takže svoj veľký potenciál (na rozdiel od sestier) nikdy nezúročil.

Domáce prostredie a atmosféra

Kraj a okolie

Región, v ktorom Brontëovci niekoľko desaťročí žili, sa ešte za Charlottinho života stal Krajom Brontëovcov (Brontë Country) a dodnes je turistickou destináciou, navštevovanou turistami z celého sveta. Pravdepodobne najmä vďaka tomu sa aj krajina zmenila a, povedzme, že dnes sa už dá považovať za oveľa príjemnejšie miesto na život (ak vám neprekáža chlad, častý dážď a husté hmly).

V čase Brontëovcov to bolo už takmer dve storočia úplne zdevastované územie. Angličania totiž v 17. storočí vyrúbali všetky lesy údajne na stavbu lodí. A nové už nenarástli. Krajina sa premenila na pustý, neúrodný, bezútešný páchnuci močiar, pre ľudí, ktorí tam žili, mimoriadne nezdravé prostredie, priam podhubie nákazlivých chorôb. Nečudo teda, že sa tam ľudia dožívali v priemere len 24 rokov, ako som už uviedla vyššie. Keď Haworth v roku 1853 po prvý raz navštívila Elizabeth Gaskellová, široko-ďaleko nerástol ani jediný strom.

Ak ste si teda pri informácii, že sa Emily takmer neustále za každého počasia túlala po krajine, predstavili, že chodila po lese, mýlili ste sa.

Až Patrickov nástupca si v roku 1861 povolal istého krajinného inžiniera, aby mu pomohol vyriešiť situáciu s neznesiteľným a nezdravým životným prostredím. A ten domácim poradil, aby začali sadiť stromy. Dodnes sa im to celkom nepodarilo. Vo voľnej prírode tam ani dnes stromy nevidno. Rastú iba pri domoch, na cintoríne v Haworthe a dolu v dolinách, pri potokoch. Trochu lepšie je to s nižšími krovinami, tie sa okrem záhrad ako medze ťahajú aj po holých trávnatých kopcoch. A na vrchu niektorých z tých oblých holých kopcov občas stojí osamotená usadlosť. Skrátka kraj, aký vídať vo filmových či televíznych adaptáciách Búrlivých výšin alebo Jane Eyrovej.

Domov

Samotná fara však v tom prostredí určite pôsobila majestátne. Zvonku aj dnes vyzerá priestranná, hoci takej početnej rodine nemusela celkom stačiť. Na prízemí sa nachádza veľká obývacia izba – salón, kde mohla rodina spoločne tráviť čas, ak neboli všetci zaneprázdnení niečím iným. Hneď vedľa je krásna kuchyňa, izby na poschodí sú oveľa menšie ako na prízemí, lebo ich je viac. Do pôvodne Charlottinej izbičky sa zmestil len bielizník a pod okno posteľ kratšia, než sme dnes zvyknutí. Najrozľahlejšou bola pôvodne Patrickova manželská spálňa, ktorú po tom, čo sa Charlotte vydala, prepustil novomanželom.

(Ospravedlňujem sa za zníženú kvalitu fotografií, tieto sú moje, fotila som ich starším mobilom a nesmela som použiť blesk, čo je v múzeách pravidlom.)

Obrovské množstvo pôvodných rodinných a osobných predmetov sa podarilo zachrániť vďaka Charlottinmu manželovi Arthurovi Nichollsovi (pri tom sa ešte pristavím neskôr). Po jeho smrti ich zozbierali členovia jednej z najstarší literárnych spoločností na svete, Brontë Society (vznikla v roku 1893) najmä vďaka štedrým príspevkom bohatých ľudí z Anglicka, ale aj z Ameriky. Faru odkúpil baronet James Roberts a v roku 1928 ju zrekonštruovanú odovzdal spomínanej spoločnosti. V dnešnom Brontë Parsonage Museum sa dozviete takmer všetko, čo sa o rodine dá dozvedieť.

A ešte zopár osobných predmetov

Tu sa nám teda ponúka istá námietka voči tvrdeniu o Charlottinom ťažkom živote v ťažkých podmienkach. Pravda je, že boli ťažké, ale drvivá väčšina obyvateľov kraja bola na tom neporovnateľne horšie než Brontëovci, a to vo všetkých ohľadoch. A už v tom čase existovala v priemyselnej Británii veľmi početná robotnícka trieda (vrátane detí), a to dokonca neďaleko, v Manchestri, ktorá napriek tomu, že pracovala, žila v nedôstojnej chudobe.

Kým sa mi podarí dokončiť Charlottin komplikovaný životopis, pridávam aspoň jej portréty a portréty ďalších členov rodiny.

Podoba Charlotte Brontëovej