Všetky štyri diela Charlotte Brontëovej majú spoločné črty, napriek tomu je každé úplne iné.
Profesor
Jane Eyrová
Druhý a najslávnejší román Charlotte Brontëovej vyšiel ako jej prvotina a vyvolal búrlivé ohlasy. Autorka v ňom spracovala niektoré skúsenosti z vlastného života a do istej miery sa dá považovať za autobiografický. Hlavná hrdinka sa zjavom i charakterom presne zhoduje s Charlotte Brontëovou.
Jane Eyrová úplne osirela ako bábätko, detstvo strávilo v nepriateľskom prostredí u rodiny matkinho brata, ktorá sa k nej správala neľútostne ako k cudziemu votrelcovi. Nepriaznivé prostredie ju čakalo aj v internátnej škole, kde však aspoň nadobudla vzdelanie a vyrástla z nej vzdelaná žena. Od tej chvíle sa pokúsila pretĺkať životom ako guvernantka alebo učiteľka. Prvé miesto získala u pána Rochestera na panstve Thornfield ako guvernantka. Jej zamestnávateľ síce navonok pôsobil ako drsný, scestovaný muž z vyššej triedy a Jane bola malá, počerná a nevýrazná, no vďaka vzájomnej komunikácii medzi nimi vzniklo veľmi silné puto. Po prvý raz mala Jane pri ňom pocit domova a cítila sa šťastná.
Úder osudu?
V ovzduší Thornfieldu sa však vznášalo tajomstvo, ktoré jej šťastie dramaticky zvrátilo. V ťažkom duševnom rozpoložení Jane z Rochesterovho panstva ušla a bez prostriedkov sa vydala do rúk osudu. Po beznádejnom putovaní našla útočisko u vlastného bratranca a sesterníc, o ktorých dovtedy ani netušila. Časom získala vidiecku školu, ba dokonca sa jej ušlo aj štedré dedičstvo. A tak sa už ako bohatá žena s postavením mohla vrátiť k Rochesterovi, z ktorého sa medzitým stal čiastočný mrzák.
Vášnivý romantický príbeh nerovnej lásky a potreby blízkej duše sa stal predmetom mnohých filmových a seriálových spracovaní, dokonca aj divadelných adaptácií. Najsilnejšiu myšlienku pre autorkiných súčasníkov predstavovala túžba po duševnej i materiálnej nezávislosti žien v prípade, že si inak nenájdu sociálne zázemie. Ale zároveň aj po rešpektovaní ich dôstojnosti. Brontëová sa veľmi silným hlasom dovolávala (rovnako ako v ostatných románoch), aby spoločnosť poskytla ženám príležitosti postarať sa samy o seba, pretože to dokážu. Ale iba v Jane Eyrovej sa zreteľne pokúsila vyjadriť aj svoje presvedčenie, že sú rovnocenné aj v intímnom živote. Že aj ženy majú prirodzené (a preto legitímne) právo túžiť po spojení (aj fyzickom) s blízkou osobou. Táto túžba sa v románe prejavuje natoľko intenzívne, že sa dá prisúdiť aj samotnej autorke. A predsa to spomínané prirodzené právo poriadne skomplikovala silnými morálnymi zásadami.
Shirley
Viac sa dočítate tu:
Text však prezrádza dôležité momenty deja.
Rozsiahly, takmer až rozvláčny a zároveň jediný historický román Charlotte Brontëovej, ktorého hlavnou témou je opäť hlboká a vrúcna láska. Lenže tentoraz zasadená do jedného z najbúrlivejších období anglickej histórie – obdobia napoleonských vojen na začiatku 19. storočia, ktoré vyvolali ťažkú hospodársku krízu a veľké sociálne otrasy a takmer od koreňov rozvrátili anglickú spoločnosť i cirkev.
Napriek tej rozvláčnosti je to môj najobľúbenejší román Charlotte Brontëovej. Krásny, hlboký, prenikavý, a hoci sa autorka ani tentoraz nevyhla nedôslednosti, chybám a gýču – to by nebola Charlotte Brontëová – nemôžem inak, len ju obdivovať, že dokázala podať takýto hrdinský, ba až nadľudský výkon v situácii, v akej sa nachádzala. No možno sa takto vypísala zo svojho žiaľu. Tesne pred napísaním Shirley totiž v priebehu jediného roka prišla o posledných troch – a najbližších – súrodencov: Branwella, Emily i Anne. Aj sa to v ňom odrazilo v dojímavom opise umierania milovanej osoby a dôverným ponorom do citov blízkeho, pred očami ktorého umiera.
V tomto období aj po prvý raz čítala román Jane Austenovej Pýcha a predsudok. Čo je možno aj prvý prípad, keď ľudia čítali Jane Austenovú v tragických chvíľach – neskôr ju počas prvej svetovej vojny čítali britskí vojaci v zákopoch na západnom fronte. Aj táto okolnosť je v Shirley zreteľná, pozorné oko jasne rozozná vplyv Pýchy a predsudku na Brontëovej štýl a jazyk. A keby navyše z románu vypustila stopäťdesiat alebo dvesto strán, mohol by podľa mňa s Pýchou a predsudkom súperiť o popularitu, ba Robert Moore by mal dokonca šancu prevýšiť pána Darcyho. To sa však už nestane. Predpokladám, že dnes už je pomerne málo čitateľov ochotných pustiť sa do čítania takého rozsiahleho diela.
Prečo Shirley?
Ani britským historikom a literárnym historikom sa dodnes nepodarilo zistiť, prečo sa tento román volá Shirley. Pretože nejde o hlavnú postavu, hoci sa jej venuje pozornosť vo veľkej časti diela. Nositeľkou autorkiných myšlienok, postojov k svetu i žiaľu totiž je Caroline Helstonová, pekná, vždy upravená, inteligentná, bystrá, vnímavá mladá žena, sirota. Zatiaľ čo väčšinu príbehu rozohráva neúnavný výrobca textilu Robert Moore, ktorý zdedil kedysi slávny rodinný podnik, no už iba zadlžený a na pokraji bankrotu. A na jeho záchranu sa neváha postaviť na odpor aj celému vzbúrenému kraju.
Villette
Viac sa dočítate tu:
Text však prezrádza dôležité momenty deja.
Posledný román Charlotte Brontëovej je rozprávaním o absolútnej a bezútešnej samote. Samote, ktorá vychádza z vnútra samotného človeka, akoby ňou bol posadnutý. Bezhranične ho ovláda dokonca aj vtedy, ak je obklopený blízkymi. Objavila sa aj v románoch Profesor a Jane Eyrová, hoci nie taká zničujúca a ubíjajúca ako vo Villette, pravdepodobne vďaka tomu, že v čase, keď ich Charlotte písala, bola mladšia a traja jej súrodenci ešte žili.
Román je mnohovrstevný, tentoraz však ani nie tak zo spoločenského hľadiska, ako z pohľadu hlavnej postavy. Niekedy sa len ťažko identifikuje čas či obdobie, z ktorého sa čitateľom práve prihovára. Pretože autorka na viacerých miestach prelína udalosti, čo sa odohrali v iných časoch. Hoci na prvý pohľad sa rozprávanie odvíja chronologicky.
Hrdinka s chladným menom Lucy Snowová (snežná alebo snehová) je na svete sama ako prst. Sprevádza nás celým románom, akosi egocentricky sa zameriava sama na seba a voči svetu navôkol zväčša vystupuje len ako pozorovateľka. O jej rodine, príbuzných či pôvode sa nedozvieme vôbec nič, spočiatku má len dvoch blízkych ľudí: krstnú mamu Brettonovú (ktorá však nie je jej pokrvná príbuzná) a jej syna Grahama. V detstve u nich každý rok strávi zopár mesiacov, no potom sa jej na viac než desať rokov stratia z dohľadu a ona sa musí životom pretĺkať na vlastnú päsť bez zázemia a bez prostriedkov.
Záchrana v cudzom svete?
V jeden deň z náhleho impulzu (kľúčovým slovom románu je „impulz“) „obráti list“ a nastúpi na loď smerujúcu do prístavu v istom kontinentálnom kráľovstve. Tam stretne svoju životnú lásku (nečakanú, pretože ten vzťah si buduje len postupne v priebehu dlhého času) a podľa všetkého strávi zvyšok života. Nevieme naisto, či krátkeho alebo dlhého.
Britskí literárni vedci považujú Villette za najoriginálnejšie dielo Charlotte Brontëovej a zároveň za najväčšmi autobiografické. To však ešte neznamená, že je aj najkrajšie. Niet pochýb, že hlavná hrdinka sa s autorkou dá stotožniť, opisuje jej najhlbšie cítenie a pohnútky tak verne, že si ich sotva niekto dokáže predstaviť, ak nejde o jeho vlastné. No Charlotte urobila všetko pre to, aby čitateľov dokonale zmiatla. Román je plný rozporov a kontroverzií, rozprávačka akoby sa neustále vznášala v pozadí ako nejaký fantóm, a ešte aj ten fantóm môže mať viacero identít. Čitatelia si nikdy nemôžu byť celkom istí, čo si Lucy Snowová naozaj želá a čo potrebuje.
Románom Villette sa Charlotte Brontëová rozlúčila s literárnou tvorbou a v istom zmysle aj so životom.
Hotové obálky sú z vydania vo Vydavateľstve Slovart. Autorom prvých dvoch je Dodo Dobrík, autorom obálky k Shirley a Villette je Michal Šajmír.