Villette

Ako na to?

O poslednom Charlottinom románe sa mi na rozdiel od Shirley či Jane Eyrovej píše ťažko. Hoci istotne nie tak ťažko, ako sa jej ten román písal. Záver ma totiž tak rozčúlil, že som musela knihu odložiť, ba dokonca som sa k nej už vôbec nechcela vracať. Mala som pocit, že bližšie komunikovať so sestrami Brontëovými je pre psychiku nebezpečné. Prvý impulz (kľúčové slovo románu Villette) velil bežať od nich čo najďalej. Lenže písať o Villette s odstupom času tiež nie je najlepšie riešenie. Pretože pri tom zmätku, čo nám román v hlave narobil, stratíme niť. Myslím si, že ten zmätok vyvolala Charlotte zámerne, aby nám čo najväčšmi priblížila stav, v akom sa sama nachádzala. A musím priznať, že sa jej to do veľkej miery podarilo.
Najjednoduchšie bude začať samotným románom, ku kontextu sa dostanem neskôr.

Prvý dojem

Villette sa na prvý pohľad začína pomerne idylicky opisom pekného domu v čistom a malebnom mestečku kdesi v strede Anglicka. V ňom žijú dve blízke osoby hlavnej hrdinky: jej krstná mama Louisa Brettonová a jej syn Graham. Lucy Snowová chodieva k Brettonovcom dvakrát do roka na pár mesiacov, nebýva u nich natrvalo. Podľa všetkého to je však pre ňu jediné bezpečné a priaznivé prostredie, jediná strecha nad hlavou, ktorú má rada a pod ktorou sa cíti dobre.

Hneď v úvode sa k týmto trom pripojí traumatizované šesťročné dievčatko Paulina Homová, ktorá stratila matku a nakrátko aj otca. Na pár mesiacov tiež zostane u Brettonovcov.

Navonok všetko prebieha hladko, z Grahama a Polly sa stanú veselí kamaráti, dievčatko sa postupne pripútava k novým spoločníkom, iba Lucy si akosi nevšíma. Prvé rozpory sa objavia čoskoro: na vzťahu Polly ku Grahamovi je čosi nezdravé. Príliš sa na neho upína, čo ju viackrát aj raní a potom ťažko nesie, keď sa musia rozlúčiť. Aj Lucy musí opäť odísť, a tentoraz sa zdá, že sa ich spojenie pretrhlo definitívne. Príbeh, ktorý sa odvíja vzápätí, akoby nemal s úvodom nič spoločné. Najprv nám teda autorka predstavila Lucino šťastné obdobie, potom už nasledujú len útrapy.

Lucy Snowová

Rozprávačom je samotná hlavná hrdinka Lucy Snowová, ktorá spočiatku ani nepôsobí ako aktér deja, iba pozorovateľ. A to pozorovateľ bystrý, skúsený, rozhľadený, akoby išlo o dávno dospelú osobu, len neskôr sa ukáže, že v tom čase mala len trinásť rokov. Podobný moment, keď dieťa vníma svet už dospelými očami, spája Lucy Snowovú s Jane Eyrovou. Aj tá už od detstva hľadela na udalosti okolo seba ako dospelá.

Charlotte úplne vytrhla svoju poslednú hrdinku zo všetkých väzieb – rodinných i priateľských. O jej rodičoch sa nedozvieme nič, ani o ich spoločenskom postavení alebo finančnej situácii. Nevieme, kedy a ako osirela, či mala nejakých súrodencov (podľa všetkého nie, aj keby ich mala, už neboli na svete). Nevieme ani to, ako sa pani Brettonová stala jej krstnou mamou, hoci nebola jej pokrvnou príbuznou. S istou priazňou, ale iba letmo, spomenie dvoch svojich strýkov. Inak hovorí len o príbuzných (bez bližšieho vzťahu), u ktorých mala trvalé bydlisko. Nedozvieme sa ani to, prečo bola bez prostriedkov. Nájdeme len stručný náznak, že ju niekto obral o dedičstvo, ktoré sa jej však už nikdy nevrátilo.

Obraz hlavnej hrdinky

Autorka nám neprezradí ani to, ako Lucy vyzerala. Len občas sa dozvedáme, že je veľmi vychudnutá. Netušíme, či je vysoká alebo nízka, akej farby má oči a vlasy, či je pekná alebo nie. Jej okolie ju za takú asi nepovažovalo, a to najmä pre jej charakter. Prejavuje sa ako tichá, pokojná, ba až flegmatická Angličanka. A to až natoľko, že ľudia jej prítomnosť ani nevnímajú. „Stvorenie neškodné ako tieň,“ ako ju neskôr opísal Graham. Väčšinou jej to takto vyhovuje. Nemusí si dávať pozor na to, čo povie alebo urobí.

Pod tým tichým a vyrovnaným povrchom však tlie sopka, ktorá občas vybuchne a spôsobí priam katastrofu. V tomto sa Lucy prejavuje ako rozporuplná (ak nepoviem rovno rozdvojená) osobnosť. Keď je medzi ľuďmi, teší ju, že si ju nevšímajú, ale ak zostane sama bez akejkoľvek spoločnosti, ide z toho zošalieť.

Obrátiť list

Z nasledujúcich údajne desiatich rokov sa niečo dozvieme iba o dvoch. Počas nich Lucy pracovala ako spoločníčka a opatrovateľka bohatej invalidky. Dosť si ju obľúbila, aj sa u nej dosť naučila. Mala strechu nad hlavou a bezpečný domov, ktorý však po smrti panej stratila. Zostal jej síce malý obnos peňazí, no znovu sa nemala kam podieť a ocitla sa v krajnej núdzi. Vtedy sa rozhodla „obrátiť list“ a podobne ako Jane Eyrová sa rozbehla, kam ju nohy viedli.

Priznám sa, že trochu poznám ten pocit, keď sa človek po mnohom trápení v bezpečnom prostredí zrazu ocitne v neznámej a hrozivej situácii. A tá mu urobí dobre, zrazu sa cíti slobodnejšie a šťastnejšie, zdá sa mu, že sa mu otvára nová etapa života.

Villette

Villette vo francúzštine znamená dedinku a ide o ironický názov Bruselu. Charlotte ho poznala z vlastných pobytov tam. Jej vzťah k nemu však pravdepodobne poznačila jej nešťastná a nevhodná láska k profesorovi Hégerovi.

Pôsobí to ako predstavenie postáv v divadelnej hre. Pretože v nasledujúcom deji sa prepletajú osudy v podstate iba týchto už nám známych hrdinov. Ale niektorí z hercov v nej hrajú viacero rolí.

Penzionát pre slečny

Zvyšný dej sa odohráva väčšinou v tomto penzionáte pre dievčatá, ktorý bol kedysi ženským kláštorom. Viazala sa k nemu dokonca stredoveká legenda o zamurovanej mníške, ktorá sa odvtedy ako duch v objekte zjavovala. S jej „duchom“ sa viackrát stretne aj Lucy, čo ju spočiatku na smrť vystraší, no napokon sa z toho vykľuje obyčajná ľudská zápletka. Lucy dostane najprv miesto slúžky u dcér madam Beckovej, veľmi rýchlo ich guvernantky, a keďže sa rýchlosťou blesku do niekoľkých mesiacov naučí vynikajúco po francúzsky, stane sa z nej učiteľka angličtiny, podľa niektorých postáv „najlepšia učiteľka“ v penzionáte. Z celého učiteľského zboru sa zoznámime len s profesorom Paulom Emanuelom a Francúzkou Zélie St. Pierrovou (takmer výlučne v negatívnom zmysle). Ostatní zostanú bez mena s výnimkou vrátničky Rosine.

Madam Becková

Majiteľka penzionátu Modeste Becková je literárnym zobrazením Claire Zoë Hégerovej. Charlotte ju síce nezobrazuje plocho alebo čierno-bielo, ale pravdepodobne dosť nespravodlivo. Neupiera jej prednosti, hoci v celkovom vyznení je madam Becková negatívnou postavou.

… dobročinná žena, urobila veľa dobrého. Sotva sa niekedy našla predstavená, ktorá by vládla umiernenejšie. … ani učitelia a učiteľky nevideli na jej inštitúcii chybu, a predsa sa učitelia a učiteľky často menili: zmizli a ich miesto zabral niekto iný, a nikto nedokázal vysvetliť, ako sa to stalo.

Škola bola aj internátna, aj denná, externých alebo denných žiačok mala viac než sto, internátnych asi dvadsať. Madam musela mať mimoriadne administratívne schopnosti: vládla všetkým žiačkam, štyrom učiteľkám, ôsmim učiteľom, šiestim slúžkam a trom deťom, zároveň s tým zvládala rodičov a blízkych žiačok, a to všetko bez viditeľnej námahy, bez rozruchu, únavy, horúčky či iného príznaku nenáležitého vzrušenia: zamestnaná bola neustále, zaneprázdnená len zriedka. Pravdou je, že madam mala vlastný systém manažovania a regulovania celej tej mašinérie, a veľmi pekný. Jej heslá zneli: surveillance a espionnage (dozor a špionáž). No madam vedela, čo je poctivosť, a mala ju rada, totiž, ak sa svojimi neohrabanými zásadami nestavala do cesty jej vôli a záujmu.

Charakter

Keďže madam Becková vládla prostredníctvom špionáže, potrebovala sieť špiónov: dokonale poznala kvalitu svojich nástrojov, a zatiaľ čo nemala zábrany použiť na špinavú prácu ten najšpinavší z nich – najprv pomaranč dočista vyžmýkala a šupu odhodila od seba –, vedela som, že na čistú prácu si dôkladne vyberala iba nástroj z rýdzeho kovu, a len čo sa jej podarilo nájsť bezcitný a nehrdzavejúci, starostlivo si ho cenila a držala v hodvábe a bavlnke. A predsa bola beda tomu mužovi či žene, ktorí jej verili čo len kúsok ďalej než po bod, v ktorom sa ešte dalo dôverovať jej záujmom. Záujem bol totiž kľúčom k jej povahe, hlavným žriedlom jej motívov, alfou a omegou jej života.

Znovu vravím, že madam bola úžasná a veľmi schopná žena. Tá škola poskytovala jej schopnostiam len limitovaný priestor, musela hýbať národom, mala byť lídrom turbulentného zákonodarného zboru. Nikto by ju nedokázal tyranizovať ani dráždiť jej nervy, nikto by nevyčerpal jej trpezlivosť ani nepreľstil jej rafinovanosť. Vo svojej osobe by dokázala sústrediť povinnosti predsedu vlády i šéfa polície. Múdra, pevná, falošná, tajomná, prešibaná, bezcitná, ostražitá a nevyspytateľná, ostrá a neľudská, a navyše dokonale podľa dekóra. Čo viac by si kto mohol želať?

Výchovné metódy

Systém madam Beckovej napokon nebol úplne zlý, aby som jej nekrivdila. Sotva by sa pre fyzický blahobyt jej žiačok našlo lepšie zorganizované zariadenie než to jej. Nikto nemal preťaženú myseľ, vyučovacie hodiny boli dobre rozvrhnuté a pre študentky neporovnateľne ľahké, dopriala im slobodnú zábavu a dostatok cvičenia, ktoré udržiavalo dievčatá zdravé. Jedla mali hojne a bolo dobré, na Rue Fossette ste nestretli ani bledú, ani prepadnutú tvár. Nikdy dievčatám nezazlievala voľný čas, dopriala im dostatok času na spánok, obliekanie, umývanie, jedlo, v tom všetkom postupovala s ľahkosťou, veľkodušne, blahodarne a racionálne.

Žeby aj štipka citu?

Vídala som, ako sa dovolávali jej citov, a musela som sa nad tými prosebníkmi usmiať sčasti z ľútosti, sčasti pohŕdavo. Tou cestou sa nikto nikdy nedovolal jej ucha ani neovplyvnil jej zámery. Naopak, pokus dotknúť sa jej srdca znamenal najistejší spôsob, ako v nej vyvolať antipatiu a urobiť si z nej tajného nepriateľa. Dokazovalo to, že nemá srdce, ktorého by sa dalo dotknúť, pretože jej to znovu pripomenulo, kde je bezmocná a mŕtva. Sotva sa niekedy našiel lepší príklad rozdielu medzi dobročinnosťou a milosrdenstvom. Chýbal jej síce súcit, ale mala dostatok racionálnej zhovievavosti: najochotnejšie pristupovala k ľuďom, ktorých nikdy nevidela, avšak skôr k triedam než k jednotlivcom.

Chudobným otvárala peňaženku štedro, no chudobnému človeku spravidla vôbec nie. V dobročinných projektoch zameraných na dobro spoločnosti ako celku zohrávala činorodú úlohu, ale osobné nešťastie sa jej nedotýkalo: silné či ťaživé trápenie sústredené v jedinom srdci nedokázalo preniknúť do toho jej. Pri utrpení v Getsemanskej záhrade ani ukrižovaní na kalvárii by nevyronila ani slzu.

Pridám ešte dva obrázky Bruselu z 19. storočia.

Graham Bretton

Pamätáte sa ešte na Grahama z úvodu románu? Bol to jediný syn Lucinej krstnej mamy, u ktorej trávila každý rok niekoľko mesiacov. Človek by si pomyslel, že sa dobre poznali. Lenže podľa Charlottinho rozprávania Lucy v Brettone väčšinou ticho sedávala v kúte a pozorovala charaktery okolo seba (hoci až oveľa neskôr sme sa dozvedeli, že mala iba trinásť rokov). Graham bol vtedy šestnásťročný chlapec s bohatou červenkastou hrivou. Nedozvieme sa, ako sa správal medzi rovesníkmi, ale pôsobí na nás ako zvedavý a učenlivý žiak, ktorý veľa čítal.

Graham nebol úplne rovnaký ako iní chlapci, jeho radosť nespočívala iba v činnosti, dokázal sa nadlho zahĺbiť do úvah, rád aj čítal, no ani knihy si nevyberal nekriticky. V jeho výbere sa objavili záblesky charakteru a intuitívneho vkusu. Pravda je, že len zriedka komentoval to, čo čítal, no ja som ho vídala sedieť nad knihou a premýšľať o nej.

O Lucinom osobnom vzťahu ku Grahamovi predtým, čo sa jeden druhému vzdialili, nám však Charlotte nič neprezradila.

Doktor John

Osadenstvo penzionátu aj rodina madam Beckovej, pravdaže, z času na čas potrebovali lekára. Citlivá záležitosť pri toľkých malých a mladých dievčatách. Jedného dňa madam zariskovala a zavolala pekného mladého doktora. Medzi rodičmi to vyvolalo pobúrenie, ktoré však madam pôvabne utíšila.

Tento mladý doktor nevyzeral obyčajne. Jeho postava pôsobila v tej malej izbe impozantne vysoká a uprostred skupiny žien nizozemského zjavu priam vyčnieval jeho čistý, jemný a výrazný profil. Iba oči mu azda blúdili z tváre do tváre príliš živo, prirýchlo a pričasto, no aj tie mal pekné, rovnako ako ústa a plnú, dokonalú antickú bradu s jamkou. Pokiaľ išlo o jeho úsmev, nikto by v rýchlosti nedokázal vymyslieť priliehavý opis, aký by si zaslúžil. Zračilo sa v ňom čosi, čo človeka potešilo, no zároveň čosi, čo mu pripomenulo všetky jeho slabé stránky a všetko, čo ho mohlo vystaviť posmechu.

Zaregistrovala som, že hoci hovoril po francúzsky veľmi dobre, po anglicky rozprával lepšie… mal anglickú pleť, oči a postavu. A všimla som si ešte viac. Keď pri odchode z izby prechádzal okolo mňa, na okamih otočil tvár mojím smerom… a v mysli sa mi definitívne vynorila spomienka, ktorú som sa usilovala vyloviť v pamäti od okamihu, čo som začula jeho hlas. Išlo o toho istého džentlmena, s ktorým som sa rozprávala pred kanceláriou dostavníkovej spoločnosti, ktorý mi pomohol vyriešiť problémy s kufrom a odprevadil ma potme cez mokrý park. Keď prechádzal dlhým vestibulom na ulicu, načúvala som a rozoznala jeho krok: ten istý pevný a vyrovnaný krok, vedľa ktorého som kráčala popod kvapkajúce stromy.

A hoci o odborných kvalitách doktora Johna niet pochýb, po krátkom čase sa ukáže, že má v penzionáte ešte iný, tajný záujem.

Pán Paul

Aj profesor Paul Emanuel sa už predtým nakrátko mihol a zasiahol do Lucinho života tým, že ju madam Beckovej odporučil. Ubehne však dosť veľa času, kým si ho budeme môcť podrobnejšie všimnúť. Je to štyridsaťročný starý mládenec a spočiatku pôsobí dosť nesympaticky. Má mimoriadne komplikovanú a rozporuplnú povahu, hoci iným spôsobom než Lucy.

Nepochybne išlo o počerného drobného muža, strohého a prísneho. S nakrátko ostrihanou čiernou hlavou, širokým nízkym čelom, chudými lícami, veľkými chvejúcimi sa nosnými dierkami, upreným pohľadom a náhlivým správaním aj na mňa pôsobil ako nevľúdny prízrak. A bol aj vznetlivý, človek si to všimol, keď tak energicky komandoval svoju čudnú čatu.

Ginevra, tiež žiačka penzionátu, tvrdí, že dostáva hysterický záchvat, už keď začuje jeho kroky alebo hlas. Má dar zlostnými výbuchmi usedavo rozplakať celú triedu, a len čo si to všimne, zrazu sa premení priam na baránka.

„Rozhodne som netvor a surovec. Vo vrecku mám len jednu vreckovku, keby som ich mal dvadsať, ponúkol by som vám ich každej. Vaša učiteľka vás bude reprezentovať. Tu je, slečna Lucy.“

K Lucy sa správa podozrievavo, Angličanky vraj neznáša. Vyvádza ho z miery, keď mu odpovedá pokojne a pravdivo, akoby ju ani nedokázal rozčúliť. Pokúša sa z nej vytiahnuť nejakú emóciu, no okrem toho, že aj ju spočiatku rozplače, viac sa mu to nepodarí. Lucy si na neho zvyká a po krátkom čase si z jeho prudkých výbuchov nič nerobí.

Veľký rozruch

Lenže je to práve pán Paul, kto Lucy po prvý raz nasilu vytiahne z večného tieňa pred oči verejnosti, priam do svetla reflektorov. Na veľký sviatok madam Beckovej (asi na jej narodeniny) sa v penzionáte koná divadelné predstavenie. Všetky postavy v predstavení hrajú žiačky penzionátu, na poslednú chvíľu však ochorie predstaviteľka druhej hlavnej – mužskej – úlohy. Pán Paul prinúti Lucy, aby sa tú rolu naučila (zamkne ju v temnom podkroví) a večer ju zahrala. S obrovským úspechom.

Prvá reč mi robila ťažkosti a odhalila mi tento fakt: nebála som sa toho davu tak veľmi ako svojho hlasu. Tí ľudia pre mňa nič neznamenali, boli mi úplne cudzí… Len čo sa mi uvoľnil jazyk a môj hlas dostal pravdivý tón, a našiel svoj prirodzený tón, nemyslela som na nič iné, len na osobu, ktorú predstavujem, a na pána Paula, ktorý za scénou počúval, sledoval a kontroloval priebeh hry.

Hlavnú úlohu kokety v tej komédii, ktorá zvádzala naraz dvoch nápadníkov, hrala Ginevra. Úplne sa do tej roly vložila. A Lucy pochopila, že v skutočnosti mieri na niekoho v hľadisku.

Sledovala som jej oči, úsmevy, gestá a onedlho som zistila, že svojim šípom vybrala pekný a distingvovaný terč presne v smere ich letu, vyšší než ostatní diváci, a preto ho zaručene trafili.

Koho? Kto to zároveň vytiahol z Lucy ten dramatický talent?

Pokojne, no sústredene tam stála dobre známa postava – doktora Johna. Oči doktora Johna čosi vraveli, hoci som nevedela čo. Úplne ma prebrali: vytiahla som z nich historku a vložila ju do tej úlohy…
Dnes už viem, že som hrala, akoby som túžila a rozhodla sa zvíťaziť. Ginevra mi sekundovala, zmenili sme charakter našich rolí a pozlátili ich od hlavy po päty. Medzi dejstvami nám pán Paul povedal, že netuší, čo nás to pochytilo… Ani ja som netušila, čo ma to pochytilo… Držala som sa síce textu, no nedbalo som zmenila ducha tej úlohy. Bez toho, aby som do nej vložila srdce a záujem, som vôbec nemohla hrať. Bolo ju treba zahrať s chuťou, a tak som ju aj zahrala.

Zvláštne, dovtedy to veľmi nevyzeralo, že by sa Lucy usilovala o doktora Johna. Len bola zvedavá, do koho zvnútra penzionátu je zaľúbený.

Čo som v ten večer cítila a čo som urobila, som nečakala o nič väčšmi, než že by ma to v tranze vynieslo do siedmeho neba. Chladne, neochotne, s obavami som prijala úlohu, ktorá mala potešiť niekoho iného, netrvalo dlho a rozohriala som sa, zaujalo ma to, pozbierala som odvahu a hrala som pre vlastné potešenie. A predsa, keď som o tom na druhý deň uvažovala… pevne som si predsavzala, že sa viac nedám do podobnej záležitosti zatiahnuť. Ukázalo sa, že časť mojej povahy cíti prenikavú chuť k dramatickému vyjadreniu, dopriať si a precvičiť túto novoobjavenú schopnosť by ma síce voviedlo do radostného sveta, ale nehodilo by sa na obyčajného diváka života. Tú schopnosť a túžbu musím potlačiť, a aj som ich potlačila a zamkla zámkom rozhodnosti, ktorý ani čas, ani pokušenie doteraz neprelomilo.

A výsledok?

Jej vynikajúci herecký výkon asi mnohých prekvapil, ale iba pán Paul si všimol, aký prudký oheň v nej pod povrchom horí. Lucy sa mohla znovu stiahnuť do ústrania a tichých kútov, jeho už neoklamala.

„K vám musí byť človek tvrdý. Patríte k ľuďom, ktorých treba držať na uzde. Poznám vás! Poznám vás! Ostatní obyvatelia tohto domu vás vidia prechádzať okolo seba a zdá sa im, že to prešiel len bezfarebný tieň. Ja som si raz poriadne obzrel vašu tvár, a to stačilo. Vo výraze vašej tváre som zbadal vášnivé nadšenie z triumfu. Aký oheň sálal z toho pohľadu! Nielen svetlo, priam plameň: Dostal som výstrahu.“

Ďalšie verejné vystúpenie

No kým sa Lucy znovu stiahla do svojej predchádzajúcej pozície, čakalo ju ešte jedno verejné vystúpenie: skúšky.

Na konci školského roka sa v penzionáte konali verejné skúšky z absolvovaných predmetov. Žiačky sa na ne museli dôkladne pripraviť, učiteľky a učitelia ich museli poriadne nadrilovať, keďže väčšinu roka sa iba ulievali. Lucy vôbec nemala ľahkú úlohu:

… musela som nejakých deväťdesiat hláv naplniť náležitou tinktúrou, ktorú považovali za nanajvýš komplikovanú a ťažkú vedu – angličtinou –, a vycvičiť deväťdesiat jazykov pre ne v takmer nemožnej výslovnosti – ostrovným šušlaním a syčaním pomedzi zuby.

Učitelia a učiteľky však neskúšali.

Tú povinnosť si naložil profesor literatúry pán Paul. Tento školský autokrat chytil všetky rozmanité opraty do hrsti a zlostne odmietol, aby mu nejaká kolegyňa pomáhala. Dokonca aj samotná madam, ktorá si očividne veľmi želala skúšať geografiu, jej obľúbený predmet, ktorý aj dobre učila, musela ustúpiť a podriadiť sa inštrukciám svojho despotického príbuzného. Celý učiteľský zbor, mužov i ženy, odsunul nabok a postavil sa na stupienok skúšajúceho sám. A rozčúlilo ho, že musel spraviť jednu výnimku. Neovládal totiž angličtinu, preto bol nútený prepustiť túto oblasť vzdelania anglickej učiteľke, čo aj urobil, no nie bez iskrenia naivnej žiarlivosti.

Aj tu sa prejavil rozporuplný charakter profesora Emanuela:

Medzi vrtochy tohto schopného, ale ohnivého a panovačného malého muža patrila neustála križiacka výprava voči amour-propre (samoľúbosti) každej ľudskej bytosti okrem tej jeho. Mal osobitný pôžitok z toho, ak sa sám predvádzal na verejnosti, no až bytostne neznášal to isté u niekoho iného. Potlačil to a utíšil sa, ak sa mu to podarilo, ale ak nie, potom fučal ako búrka vo fľaši.

„Takže vy sa zajtra chystáte ako kráľovná zasadnúť na trón – na trón po mojom boku? Niet pochýb, že si už vopred vychutnávate pôžitok z tej autority. Zdá sa mi, že vo vás vidím čosi rozžiarené, vy malá ctibažníčka.“

Ale keď Lucy poprela, že by mala podobnú ctižiadosť, a priznala sa, že by sa najradšej tej úlohy zriekla, náhle zmäkol:

„Podajte mi ruku,“ povedal a nevraživosť a žiarlivosť sa mu vytratili z tváre a namiesto nich z nej sršala šľachetná láskavosť. „Nebudeme rivali, budeme priatelia. Tie skúšky sa uskutočnia, vyberiem vhodný okamih a namiesto rozčuľovania a hádzania polien pod nohy, k čomu som bol náchylný ešte pred desiatimi minútami – mávam totiž zlomyseľné nálady, vždy som ich mával, už od detstva – vám úprimne pomôžem. Napokon ste tu osamelá a cudzinka a musíte si prekliesniť cestu a zarobiť si na chlieb. Môže sa hodiť, ak sa stanete známou. Budeme priatelia, súhlasíte?“

Neznesiteľné prázdniny

Hoci verejné vystupovanie a veľký rozruch Lucy nesvedčal, to, čo nasledovalo po nich, na ňu dopadlo ešte horšie. Nastali dvojmesačné prázdniny a celé osadenstvo penzionátu sa niekam vybralo. Lucy nemala kam ísť, a tak zostala v tom obrovskom pustom dome sama len s kuchárkou a prvých pár týždňov s mentálne postihnutou žiačkou. O ňu sa musela starať, a veru to bolo pre ňu veľmi namáhavé.

Aké ticho, aká prázdnota! Prázdna budova pôsobila tak obrovsky a pusto! A opustená záhrada tak pochmúrne a šedo od prachu z letného úteku z mesta. Hoci som sa vopred tešila na začiatok tých ôsmich týždňov, sotva som tušila, ako sa dožijem ich konca. Už dávno som postupne klesala na duchu, teraz, keď sa zastavil kolobeh zamestnania, už som sa rúcala rýchlo. Nemala som nádej dokonca ani na to, že sa poteším, hluchá budúcnosť neponúkala útechu, nič nesľubovala, neposkytovala mi dôvod odľahčiť súčasné zlo budúcim dobrom.

Často na mňa doľahla žalostná ľahostajnosť k životu, až zúfalo som sa poddávala želaniu čo najskôr doraziť na koniec všetkého pozemského. Žiaľ! Len čo sa mi naskytol dostatok času nazrieť na život tak, ako má na život nazerať človek ako ja, našla som v ňom len bezútešnú púšť. Nádeje, ktoré vrúcne prechováva mladosť, ktoré ju podoprú a vedú ďalej, som nepoznala a neodvážila som sa spoznať. Ak mi niekedy zaklopali na srdce, vo vnútri sa im do cesty postavila nehostinná prekážka. Keď sa po takom odmietnutí odvrátili späť, občas ich nasledoval dosť žalostný plač, no nebolo pomoci: neodvážila som sa prenocovať takýchto hostí. Na smrť som sa bála hriešnej a slabej domýšľavosti.

Psychické aj fyzické zrútenie

Len čo bolo postihnuté dievča preč, pustila sa na potulky krajom deň za dňom až do úplného vyčerpania.

Za daných okolností sa veru nedalo udržať pri zdraví. Jeden deň a jedna noc osobitne mučivej depresie nakoniec vyústili do fyzickej choroby, musela som zostať v posteli. Nasledovali búrky rovnodennosti a deväť temných a daždivých dní som preležala v čudnej horúčke duše i tela. Spánok ma úplne opustil.

Zostala v posteli, no nespala, prestala jesť a piť, až z tej beznádejnej samoty začala blúzniť. V pocite krajnej núdze sa obliekla a vybrala von. Cestou ulicami prechádzala okolo kostola a v túžbe vyrozprávať niekomu svoje trápenie sa ona, protestantka, ocitla na spovedi v katolíckom kostole. Zdalo sa, že jej rozhovor so starým kňazom pomohol na duši, ale keď vyšla z kostola, veľmi silno pršalo. Dážď a silný vietor v jej horúčkovom stave krízu zavŕšili.

Vietor silno a horizontálne šľahal zo severozápadu na juhovýchod, prinášal príval dažďa a tu a tam krúpy ostré ako náboje, chlad mi prenikol až do špiku kostí. Sklonila som proti nemu hlavu, no on ma aj tak odhodil späť. Srdce mi v tejto bitke vôbec nezlyhalo, len som si želala, aby som mala krídla a vzniesla sa mocne ako vzdušné prúdy nad víchor, držala s ním kurz a sfúkla všetko, čo sfúkol on. Pri tomto želaní som sa zrazu cítila chladnejšia, hoci som bola studená už predtým, a slabšia v tom, v čom som sa predtým cítila slabá. Pokúsila som sa dôjsť ku vchodu do veľkej budovy nablízku, no celé priečelie a veža sa mi zatmili pred očami a zmizli. Namiesto toho, aby som klesla na schody, ako som mienila, som sa asi strmhlav vrhla do priepasti.

Zvrat

Lucy sa prebrala a mala pocit, že sa nejakou časovou slučkou vrátila o viac než desať rokov späť. Izba, v ktorej ležala, bola plná jej dôverne známych predmetov, z ktorých niektoré zhotovila vlastnými rukami. Kedysi u krstnej mamy Brettonovej. A dáma, ktorá ju prišla pozrieť a prihovorila sa jej, bola jej krstná mama. Vyšlo najavo, že ju zachránil jej syn a priniesol ju k sebe domov.

Doktor John Graham Bretton

Mladého Brettona som si dobre pamätala, a hoci desať rokov môže chlapca veľmi zmeniť rovnako, ako počas nich dozrie na muža, nedokážu ho premeniť dostatočne na to, aby mi zaslepili oči a poplietli pamäť. Doktor John Graham Bretton si ešte vždy uchovával podobnosť s tým šestnásťročným mladíkom: mal jeho oči, niektoré z jeho čŕt… V gestách, držaní tela a zvykoch jeho dospelej postavy som vystopovala všetko, čo sa u neho ako u chlapca ukazovalo do budúcnosti. V teraz už hlbokom hlase som počula jeho bývalý spôsob reči. Ešte vždy používal efektné frázy, ktorými sa vyjadroval v minulosti, a rovnako tie isté triky očí a úst, úsmevov, náhlych iskier zo zreničiek pod charakteristickým obočím.

„Povedz mi, Graham, koho ti táto mladá dáma pripomína?“
„Mama, vyvádzaš ju z miery. Často ti vravím, že tvojou chybou je prchkosť, a spomeň si, že ona je cudzia a nepozná tvoje spôsoby.“
„Teraz, keď sklopila oči, teraz, keď otočila hlavu na bok, na koho sa podobá, Graham?“
„Veru, mama, keďže si tú hádanku vymyslela ty, ty ju podľa mňa aj musíš uhádnuť.“
„A už ju nejaký čas poznáš, ako hovoríš, odkedy si začal liečiť v škole na Rue Fossette, a predsa si mi nikdy nespomenul takú nápadnú podobu!“
„Nemohol som ti spomenúť niečo, na čo som nikdy nepomyslel a čo ani teraz nechápem. Čo tým chceš povedať?“
„Hlupáčik! Pozri sa na ňu!“

Graham sa na mňa pozrel, no to sa už nedalo vystáť. Pochopila som, ako sa to skončí, preto som považovala za najlepšie urobiť to vopred.
„Doktor John musel toho toľko premyslieť a urobiť, odkedy sme si potriasli rukou pri poslednej rozlúčke, že hoci ja som bez námahy spoznala pána Grahama Brettona už pred niekoľkými mesiacmi, nikdy som nepovažovala za pravdepodobné, že aj on spozná Lucy Snowovú.“

Konečne spoločnosť

Od toho okamihu nastali Lucy lepšie časy. Dva týždne sa zotavovala u krstnej mamy pod Grahamovým dohľadom a postupne sa začali zbližovať. Najprv sa však medzi nimi strhla hádka. Doktor John bol totiž zaľúbený do nehodnej Ginevry Fanshawovej, ktorú zahŕňal drahými darmi, zatiaľ čo ona si z neho len uťahovala. Lucy sa ho pokúšala presvedčiť, že si ho tá slečna nezaslúži, ale jeho to rozčúlilo. A keďže Lucy dala pred jeho nevôľou prednosť jeho priazni, viac ho od Ginevry neodhovárala.

Hojdačka Lucinho duševného rozpoloženia sa znovu vychýlila do najvyššieho bodu. Graham s pani Brettonovou ju začali brávať do spoločnosti. Na koncerty, do divadla (dokonca v prítomnosti kráľovskej rodiny), do galérií. Graham ju so sebou vodil aj do nemocníc a k svojim pacientom. Zdalo sa, že medzi nimi vzniklo takmer súrodenecké puto. No čím bol Graham k Lucy dôverne bližšie, tým sa jej v skutočnosti vzďaľoval. Až tu pomaly začíname chápať, že Lucy bola do Grahama vždy zaľúbená. Z nejakého dôvodu však zároveň vždy vedela, že k sebe nepatria.

A predsa práve tento incident, ktorý nás podľa mojej teórie musel do istej miery odcudziť, skutočne zmenil náš vzťah, hoci nie v tom zmysle, aký som bolestne očakávala. Odvtedy až do konca našich dvoch životov prebiehala naša vzájomná komunikácia cez niečo neviditeľné, no chladné, veľmi krehké, úplne priesvitné, ale mrazivé, cez akúsi ľadovú clonu, akési sklovité médium. Tých pár ohnivých slov, hoci zapálených iba hnevom, síce dýchlo na tú priečku medzi nami námrazu zdržanlivosti, v tom čase už však začala vykazovať známky topenia. Myslím, že od toho dňa, kým sme udržiavali priateľstvo, sa so mnou púšťal do debaty bez okolkov.

Bez okolkov…

… bez zábran, otvorene, a preto necitlivo, občas uštipačne a hrubo.

„Myslím, že keby si bola chlapec, Lucy, a nie dievča – nie krstná dcéra mojej mamy, ale jej krstný syn –, boli by sme veľmi dobrí priatelia, naše názory by úplne splývali.“

Nasadil žartovný výraz, z očí mu sršal ľahký, sčasti dobrosrdečný, sčasti ironický pohľad. Ach, Graham! Viac než jednu osamelú chvíľu som venovala premýšľaniu a odhadovaniu, aký máš vzťah k Lucy Snowovej: zakaždým si láskavý a spravodlivý? Keby bola Lucy vo vnútri tá istá, no navyše aj bohatá s vyšším spoločenským postavením, správal by si sa k nej a cenil by si si ju rovnako ako teraz? A predsa by som ťa pre odpoveď na tieto otázky vážne neodsudzovala. Nie, občas si ma mohol zarmútiť a potrápiť, no mňa sa dalo dotknúť a vyviesť z miery ľahko. Stávalo sa to, keď slnko zatienil mrak. Možno som v očiach prísnej spravodlivosti väčšmi na vine než ty.

Pokúsila som sa potlačiť neodôvodnenú bolesť, ktorá ma pichla pri srdci, keď som vycítila, že zatiaľ čo sa Graham o ostatných zaujíma nanajvýš seriózne, opravdivo a čo najmužnejšie, pre Lucy, priateľku zo starých čias, má pripravené iba povrchné vtipkovanie.

Ešte jedno z ďalších bodnutí:

„Včera si bol takmer ten istý ako dnes.“
„Ale ako to, Lucy? Aký som dnes? Aký som bol včera, pred desiatimi rokmi?“
„Dobrý ku všetkému, čo ťa teší, nevľúdny či krutý k ničomu.“
„Tak potom sa mýliš. Myslím, že napríklad k tebe som bol až hrubý.“
„Hrubý? Nie, Graham, hrubosť som nikdy trpezlivo neznášala.“
„Toto si však naozaj pamätám: tichá Lucy Snowová neochutnala nič z mojej dobroty.“
„Ale ani z tvojej hrubosti.“
„Veď aj keby som bol samotný Nero, nedokázal by som trápiť stvorenie také neškodné ako tieň.“
Usmiala som sa, no zároveň ticho zastonala. Ó! Keby ma len nechal na pokoji a prestal o mne rozprávať. Tie jeho prívlastky, tie charakteristiky som sa snažila od seba odraziť. Tú „tichú Lucy Snowovú“ a „neškodný tieň“ som mu vrátila, nepohŕdala som nimi síce, no nesmierne ma vyčerpávali: boli studené a ťažké ako olovo, nech ma nimi nezaťažuje.

Grahamov charakter

Graham akoby mal v románe tiež dvojitú identitu: Charlotte ho raz nazýva Graham a inokedy doktor John alebo doktor Bretton. Opisuje ho pomerne komplikovane a čitatelia môžu mať pocit, akoby sa jeho charakter nedal uchopiť vyčerpávajúco. No aj napriek tomu pôsobí ucelene – stále je to on. Lucy sa ním vždy zaoberala podrobne a do hĺbky. Prečo? Je iba jedno vysvetlenie: ľúbila ho.

Nebol stvorený z obyčajnej hliny, ani ho nezlepil drsný materiál, zatiaľ čo kontúry jeho charakteru tvorili dych a energia, jeho obsah bol dielom jemnej, takmer ženskej ručnej práce: jemnejšej, oveľa jemnejšej, než by ste verili, že sa v ňom skrýva, a to dokonca po rokoch známosti. Veď ak sa jeho nervov niečo dotklo príliš ostro, zareagoval až prenikavo citlivo.

Tú komplikovanú štruktúru však bolo treba ignorovať, a to najmä preto, že nemal príliš veľký orgán súcitu, cítiť a rýchlo pochopiť city niekoho iného sú dve oddelené schopnosti, len málo konštitúcií ich obsahuje oboje, ba niektoré nemajú ani jednu. Doktor John dostal tú prvú do daru až výnimočne dokonalú, a keďže som pripustila, že tá druhá sa uňho nevyvinula v rovnakej miere ako tá prvá, čitateľ sa láskavo vyhne opačnému extrému a nevyhlási ho rovno za bezcitného. Naopak, bol to láskavý, šľachetný muž. Ak ste dali svoju potrebu najavo, otvorene vám ponúkol ruku. Ak ste svoj žiaľ sformulovali do slov, naklonil k vám ucho. No ak očakávate prenikavé vnímanie, priam zázračnú intuíciu, zažijete sklamanie.

Ďalšie rozpory?

Neobsahuje predchádzajúci odsek protirečenie? Chýbal mu súcit – bol to láskavý, šľachetný muž. Autorka nám v príbehu poskytla dostatok dôkazov, že Grahamovi súcit nechýbal – už len v tom, že sa jej ujal v núdzi a priniesol ju k sebe domov. A potom jej venoval všetku starostlivosť, akej len bol schopný. Iba sa mu nikdy neprihodilo, že by ju mohol ľúbiť. A tak si Lucy od samého začiatku rozumovo zdôvodňovala, že ten nedostatok lásky je výsledkom nejakých jeho charakterových vlastností. Trochu na spôsob pána Collinsa z Pýchy a predsudku Jane Austenovej: „Rezignácia nie je nikdy taká dokonalá, ako keď predmet nášho záujmu začne v našich očiach strácať cenu.“

Čitateľ, ak sa v tejto knihe dozvieš, že sa môj názor na doktora Johna menil, prepáč mi zdanlivú nekonzistentnosť. Svoje city podávam tak, ako som ich v tom okamihu cítila, jeho charakter opisujem podľa toho, ako sa javil, keď som ho odhaľovala.

Našťastie, napokon sa so stratou Grahama dokázala veľmi vyrovnane zmieriť. Hoci sa pritom neubránila tomu, aby trochu hystericky neposlúchla náhly impulz: keď sa na scéne objaví Paulina de Bassompierre (predtým malá Polly Homová. Ešte sa na ňu pamätáte?). Niekoľko listov, ktoré predtým od Grahama dostala a cenila si ich ako oko v hlave… Nie, neroztrhala ich, ani nespálila. Pochovala ich v zapečatenej fľaši v bútľavom strome v záhrade penzionátu. Akoby chcela, aby sa ako dôkazy niekedy v budúcnosti našli. A predsa si v srdci na Grahama navždy uchovala nežnú spomienku.

A Graham?

Graham na mňa nakoniec nemyslel len s ľadovou ľahostajnosťou. Podľa mňa v tej krásnej rezidencii – svojom srdci – vyhradil komôrku pod strešným oknom, kde mohla Lucy bývať, keby sa jej chcelo zastaviť. Nebola taká pekná ako izby, kde ubytúval svojich mužských priateľov, ani ako sála, v ktorej vykonával svoju dobročinnosť, či knižnica, kde si ukladal svoju vedu. A ešte menej pripomínala pavilón, kde sa nádherne rozhostilo jeho manželské šťastie, a predsa mi postupne, prejavmi dlhotrvajúcej a nemennej láskavosti dokázal, že mi tú komôrku, na dverách ktorej je napísané: Lucina izba, vyčlenil.

Aj ja som si preňho nechala miesto, ktorého rozmery som nikdy nepremerala, ani pravítkom, ani kompasom. Myslím, že bola ako ten Paribanin stan (stan z rozprávok Tisíc a jednej noci, ktorý sa vedel podľa potreby rozšíriť alebo stiahnuť). Po celý život som ho nosila poskladaný v hrsti, a predsa neviem, nakoľko by sa dokázal zväčšiť, keby som ho roztvorila, aby mohol poslúžiť ako prístrešok pre hosťa.

Na tomto mieste by som už Grahama najradšej opustila. Neviem prečo, ale akosi mi pripomenul Montgomeryovej Gilberta Blytha, hoci by som to nevedela presne doložiť a ani sa mi tá paralela nepáči. Aby som však dopovedala jeho príbeh: z lásky ku Ginevre ho vyliečila samotná Ginevra pohŕdavými narážkami na jeho matku, pani Brettonovú. Skončil v šťastnom manželstve s Paulinou de Bassompierre, ktorá ho, ako sme videli na začiatku románu, ľúbila už od raného detstva.

Výmena hrdinov

Ani nezbadáme, kde a na akom mieste sme akosi mimovoľne opustili pekného kladného hrdinu a začali sme sa primkýnať k inému, predtým temnému. Charlotte sa podarilo priam neuveriteľné, hoci práve to asi mala v pláne. Tu nám predviedla svoje majstrovstvo: ten excentrický, výbušný profesor Paul Emanuel Lucy postupne prirastá k srdcu, a čitateľom tiež.

Od pamätného divadelného predstavenia a verejných skúšok si pán Paul všíma Lucy pozornejšie, hoci jej to vôbec nie je príjemné. Pretože je väčšinou zlostný, ba priam neznesiteľný. Keď Lucy dostane prvý list od Grahama, až horúčkovito sa ho snaží po celý deň skrývať, aby si ho mohla prečítať v pokoji a osamote. Pán Paul však okamžite vidí, čo pisateľ toho listu pre Lucy znamená, hoci ani čitatelia si to ešte neuvedomujú. „Všetci vieme, čo to znamená len priateľ.“

Villette je prvý román Charlotte Brontëovej, pri ktorom sa dá aj zasmiať. Niektoré z hádok Lucy a pána Paula pôsobia komicky. On fučí, zúri a prská, ona odpovedá pokojne a úsečne. Až po nejakom čase som si uvedomila, že sa hádajú ako starí manželia. Ale, pravda, Lucy to občas hlboko zasiahne. Zatiaľ čo Graham sa k Lucy správa kamarátsky a snaží sa ju rozptýliť, ako správny Angličan rozhodne nemieni v ničom „raniť jej city“, nechce zasahovať do jej vnútra. Pán Paul presne naopak, keďže nie je Angličan (nedozvieme sa, akej je národnosti, hovorí po francúzsky a hlási sa k Francúzsku, ale pravdepodobne má aj španielske korene). Nestará sa, či raní jej city, chce ich raniť, chce sa dotknúť aj toho najhlbšieho kúta jej srdca. Neštíti sa komentovať jej správanie či zjav.

Kleopatra

Nemôžem tu vyrozprávať všetky pozoruhodné interakcie medzi pánom Paulom a Lucy, spomeniem len niektoré. Začnem Lucinou návštevou galérie, a to preto, že k nej mám aj obrázok.

Skutočný protiklad Charlotte i Lucy. Charlotte tento obraz pravdepodobne videla na bruselskom Salóne, kde ho v roku 1842 vystavili a vyvolal škandál. Hoci niektorí bádatelia sa domnievajú, že ho spojila aj s inými portrétmi. Lucy si o ňom pomyslela toto:

Zobrazoval ženu podľa mňa oveľa väčšiu než v skutočnom živote. Vypočítala som, že táto dáma, zvečnená v takých rozmeroch, aby sa dal vnímať celý jej objem, nevyhnutne vážila od deväťdesiat do sto kíl. Veru bola až extrémne dobre vykŕmená, aby dosiahla tú šírku a výšku, tie rozmery svalov a také obrovské telo, musela skonzumovať veľmi veľa mäsa, ak už nehovorím o chlebe, zelenine či nápojoch. Ležala natiahnutá na pohovke: prečo, to sa dalo ťažko povedať, okolo nej totiž žiarilo silné denné svetlo, očividne prekypovala zdravím a bola dosť silná, aby vykonala prácu dvoch prostých kuchárok, nevyzerala, že by mala slabú chrbticu, mala teda stáť alebo prinajmenšom rovno sedieť.

Nemala sa čo vyvaľovať uprostred dňa na pohovke. Navyše mala mať oblečený slušný odev, ktorý by ju náležite zahaľoval, to však nebol jej prípad. Napriek hojnému množstvu látky na závese okolo nej – povedala by som, že až dvadsaťsedem metrov – sa jej nepodarilo dostatočne obliecť. A ani ten hrozný neporiadok okolo nej sa nedal prepáčiť. V popredí sa váľali hrnce a panvice – asi by som mala povedať vázy a čaše –, pomedzi ne sa miešal dokonalý odpad z kvetov a pohovku a dlážku pokrývala až absurdná a neuhladená masa čalúnenia. Z katalógu som sa dozvedela, že táto pozoruhodná produkcia má názov Kleopatra.

Čo slečny nesmú

Lucy bola v galérii bez Grahama, ktorý išiel za pacientmi, a keďže mala dosť času, sadla si na lavicu oproti tomu obrazu, čudovala sa a premýšľala, „že zatiaľ čo niektoré detaily toho obrazu: ruže, zlaté poháre, šperky a tak ďalej, sú namaľované veľmi pekne (nič z toho nevidíme), vcelku ide len o enormný podfuk.“

Náhle mi niečo zaklopalo na rameno. Vyplašene som sa otočila a zbadala som, ako sa nado mňa skláňa zamračená, takmer šokovaná tvár.
„Čo tu robíte?“
„Nuž, pane, zabávam sa.“
„Vy sa zabávate! A na čom, prosím vás? Ale predovšetkým mi urobte radosť a dovoľte mi, aby som vás odviedol. Prijmite moje rameno, pôjdeme niekam inam... Ste tu sama? Prišli ste sem bez sprievodu?“
„Nie, monsieur. Priviezol ma doktor Bretton.“
„A povedal vám, aby ste si obzreli tamten obraz?“
„Vôbec nie, našla som ho sama.“

Pán Paul bol ostrihaný nakrátko ako havran, inak by sa mu podľa mňa zježili vlasy na hlave. Pochopila som už, kam smeruje, a s istým pobavením som zostala chladná a trochu ho rozrušila.
„Ohromujúca ostrovná drzosť! Zvláštne ženy, tieto Angličanky!“
„V čom je problém, monsieur?“
„Problém? Ako sa opovážite, taká mladá osoba, so sebaovládaním chlapca chladne sedieť a hľadieť na ten obraz?“
„Je to ohavný obraz, ale nechápem, prečo by som sa naň nemohla pozerať.“
„Bon! Už o tom nehovorme. Ale nemali by ste tu byť sama.“

A potom ju odviedol do istého škaredého kúta a prinútil ju tam zostať sedieť.

Muži a ženy

Vzápätí jej ešte dal lekciu správneho charakteru, keď sa jej spýtal, ako strávila prázdniny a ako vychádzala s tým postihnutým dievčaťom:

„Monsieur, spravila som, čo som najlepšie vedela, no aj tak bolo strašné byť s ňou sama!“
„Potom máte chabé srdce! Chýba vám odvaha a možno aj láska k blížnemu. Nedostali ste do daru kvality, čo by z vás spravili milosrdnú sestru.“
„To naozaj neviem, starala som sa o ňu čo najlepšie, no keď po ňu prišla jej teta a odviezla ju, veľmi sa mi uľavilo.“
„Á! Vy egoistka. Niektoré ženy sa starali o plnú nemocnicu podobných nešťastníkov. Vy by ste to nedokázali?“
„A vy áno, monsieur?“
„Ženy hodné toho mena by mali nekonečne prevyšovať naše drsné, omylné, pôžitkárske pohlavie schopnosťou vykonávať takéto povinnosti.“
„Umývala som ju, držala som ju v čistote, kŕmila som ju, pokúšala som sa ju rozptýliť, no ona mi namiesto toho, aby sa so mnou rozprávala, iba strúhala grimasy.“

„Myslíte si, že ste vykonali veľké veci?“
„Nie, iba také veľké, aké som dokázala.“
„Potom máte obmedzené schopnosti, pretože ste zo starostlivosti o jednu idiotku ochoreli.“
„Z toho som neochorela, monsieur, dostala som nervovú horúčku, mala som chorú dušu.“
„Naozaj? Potom za veľa nestojíte. Nie ste stvorená z hrdinského materiálu, nemáte toľko odvahy, aby vás zocelila v samote, vystačí vám len na to, aby ste chladnokrvne zízali na obraz Kleopatry.“

Kritický okamih – zo všetkých strán

Na jednom mieste sa Charlotte podarilo výstižne vyjadriť zrážku troch charakterov – Lucy, Grahama a pán Paula – hoci iba Lucy vedela, že ide o zrážku.

Pri istom spoločenskom večere sa Graham síce rozprával s Lucy, no po celý čas pozoroval Paulinu a dokonca požiadal Lucy, aby sa zaňho u nej prihovorila. V tomto svetle sme Grahama ešte nevideli. A prišlo to krátko po tom neškodnom tieni.

„Rád by som jej povedal, čo sa mi vybavuje, či skôr by som bol rád, keby sa niekto iný, napríklad ty, postavil za ňu a pošepkal jej to do ucha, a ja by som mal to potešenie z tohto miesta, kde sedím, sledovať, ako prijme tú správu. Myslíš, Lucy, že by si to mohla vybaviť a navždy si tak získať moju vďačnosť?“

Cítila som, ako sa mi zovreli prsty a ruky, no v duchu som pocítila aj odvahu, zápal a vzdor. V tejto veci som vôbec nemala chuť doktorovi Johnovi vyhovieť. Tentoraz som si s vítanou naliehavosťou uvedomila, ako sa v mojom charaktere a povahe mýli. Zakaždým sa mi pokúšal vnútiť rolu, ktorá nebola moja. Príroda a ja sme sa postavili proti nemu. Vonkoncom neuhádol, čo som cítila, nedokázal mi čítať z očí alebo tváre, alebo z gestikulácie, hoci, o tom nepochybujem, to všetko vravelo samo za seba. Zaliečavo sa ku mne naklonil a mäkko naliehal: „Urob to pre mňa, Lucy.“
A ja by som mu (to) jasne osvetlila a dala mu príučku, aby odo mňa už nikdy nečakal, že zohrám rolu dotieravej subrety v ľúbostnej dráme, keď vzápätí za jeho mäkkým, horlivým šepotom, takmer zároveň s jeho miernym: „Urob to pre mňa, Lucy!“ mi do ucha z druhej strany preniklo

ostré zasyčanie:

„Vy líškavá, koketná mačka! Tvárite sa smutne, pokorne, hĺbavo, a pritom taká nie ste. Ja vám poviem, čo ste: divá šelma! S plameňom v duši a iskrou v očiach!“
„Áno, mám v duši plameň, a mám naň plné právo!“ odvrkla som a v spravodlivom hneve som sa otočila. No profesor Emanuel si zasyčal svoju urážku a zmizol.

Najhoršie na tom bolo, že doktor Bretton zachytil každé slovo. Zakryl si tvár vreckovkou a rozosmial sa, až sa triasol.
„Dobrá práca, Lucy! Veľkolepé! Líškavá, koketná mačka! Ó, to musím povedať mame! Je to pravda, Lucy, alebo iba sčasti? Myslím, že je, očervenela si… A čestné slovo, teraz ho spoznávam, to je ten istý malý muž, ktorý sa k tebe správal tak divo na koncerte, a teraz v duchu zúri, lebo vidí, že sa smejem. Ó, musím si z neho utiahnuť.“
A Graham sa poddal svojmu sklonu k nepleche, smial sa, vtipkoval a šepkal, kým som viac nezniesla a oči sa mi nezaliali slzami.

Skrátka: Graham, ktorý mal byť blízkym človekom, nikdy nepochopil, kto a aká Lucy v skutočnosti je. Ani sa o to ani v najmenšom nesnažil. Oproti tomu profesor Emanuel, celkom cudzí a „cudzinec“, vycítil jej charakter a povahu presne, do hĺbky. On jediný okrem Lucy vedel, že je do Grahama zaľúbená. Ale prečo tie zlostné reakcie? Jednoducho žiarlivosť.

Ktorý z nich sa ospravedlní?

Teraz už hovoril zdvorilo, dokonca úctivo, a tváril sa ospravedlňujúco a kajúcne, no ja som nedokázala vziať jeho zdvorilosť za slovo, ani odmeniť jeho pocit previnilosti surovým, predčasným zabudnutím. Dovtedy som nikdy nepocítila vážnu potrebu odraziť jeho hrubosti alebo stuhnúť pri jeho prudkých prejavoch, no to, čo povedal v ten večer, som považovala za nezaslúžené. Musím mu dať najavo, že nanajvýš neschvaľujem jeho konanie, aj keď len jemne…

„Priatelia sa nehádajú pre jedno slovo. Povedzte mi, to ja alebo ten veľký samoľúby Angličan spôsobil, že sa vám takto zaliali oči a rozpálili líca?“
„Nie som si vedomá, že by ste vy alebo niekto iný vo mne vyvolal pocity, o akých hovoríte,“ uchýlila som sa k uhladenej, mrazivej lži.
„Ale čo som povedal?“ naliehal. „Prezraďte mi to. Bol som nahnevaný, už som zabudol na svoje slová. Čo to bolo?“
„Na to je najlepšie zabudnúť!“ odvetila som ešte vždy pokojne a ostro.
„Takže to moje slová vás ranili? Považujte ich za nevypovedané, dovoľte, aby som ich vzal späť, prijmite moje ospravedlnenie.“

„Nehnevám sa, monsieur.“
„Tak potom je to horšie: zranilo vás to. Odpusťte mi, slečna Lucy.“
„Pán Emanuel, odpúšťam vám.“
„Povedzte mi svojím prirodzeným hlasom, nie týmto cudzím tónom.“
Prinútil ma usmiať sa. Kto by sa neusmial nad jeho smútkom, nad jeho prostotou, nad jeho naliehavosťou?
„Bon! Už svitá na deň! Povedzte teda: mon ami.“
„Monsieur Paul, je vous pardonne.“
„Neprijímam žiadne monsieur: povedzte to druhé, inak neuverím, že to myslíte úprimne. Ďalší pokus: mon ami alebo po anglicky my friend!“

To bolo po prvý raz, čo sa niekto Lucy ospravedlnil. Grahamovi ani na um nezišlo, že ju mohol raniť.

A pridal aj prvý úprimný úsmev

My friend naozaj znie inak a nie je také veľavýznamné ako mon ami, nemá nádych tej francúzskej domáckej a intímnej dôvernosti. Pána Paula som nedokázala osloviť mon ami, ale my friend som mohla vysloviť bez ťažkostí. On v tom však nevidel rozdiel, preto bol spokojný aj s anglickým výrazom. Usmial sa.

Mal by si ten rozdiel vidieť, čitateľ, a mal by si zaznamenať ten rozdiel medzi týmto jeho výrazom a tým ešte pred polhodinou. Nemôžem tvrdiť, že som bola niekedy predtým svedkom takého úsmevu pána Paula, ktorý sa mu radostne, spokojne a láskavo rozhostil okolo úst alebo sa zračil v očiach. Taký jasný výraz jemnejších a vrúcnejších citov v jeho tvári mi udrel do očí po prvý raz. Premenil mu masku na tvár, hlboké línie mu zmizli z čŕt, dokonca aj pleť akoby sa mu rozjasnila a omladla, ten počerný, popolavý južanský nádych, čo prezrádzal jeho španielsku krv, nahradil svetlejší tón. Neviem, či som niekedy videla v inej ľudskej tvári rovnakú metamorfózu z podobného dôvodu.

Ťažké postupné zbližovanie

Vzťah medzi Lucy a Paulom Emanuelom sa vyvíjal od začiatku ťažko. Pôsobil priam paradoxne. Za iných okolností by sa ich cesty s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec neskrížili. Obaja sú skutočné protiklady. Lucy navonok pokojná, vyrovnaná, zdržanlivá Angličanka, on prchký a výbušný južan. Lucy na jeho výbuchy spočiatku žiadnym spôsobom nereaguje – nielen slovne, ale ani výrazom tváre či inými neverbálnymi prejavmi. A jeho to privádza do zúrivosti.

Vstúpila som do triedy vo chvíli, keď pán Paul zúril ako mor! Niektorá žiačka nehovorila dosť nahlas a zrozumiteľne pre jeho uši a podľa jeho vkusu, a v tej chvíli ona i ostatné plakali a on na stupienku až zmodrel od zlosti. Pozoruhodné, len čo som sa objavila, pustil sa do mňa:

To ja učím tieto dievčatá? Netvrdila som, že ich naučím správať sa ako dámy? A dovolila som im a povzbudzovala ich – o tom nepochyboval –, aby škrtili svoj materinský jazyk v hrdle, aby ho sekali a drvili medzi zubami, akoby mali nejaký podstatný dôvod hanbiť sa za slová, čo vyslovovali? Vari je toto skromnosť? Ale on to dobre vie: išlo o skazený pseudosentiment, potomok či skôr predchodca hriechu. Než by sa mal podrobiť tomuto uškŕňaniu, tomuto sekaniu a grimasám, tomuto mrzačeniu pekného jazyka, tomuto všeobecnému afektovaniu a ohavnej hlavatosti žiačok z prvej triedy, radšej by tieto neznesiteľné akože dámy odvrhol a pobral sa učiť bábätká v prvom ročníku a, b, c.

Najprv mlčanie

Čo som na to mala povedať? Naozaj nič, a dúfala som, že mi dovolí mlčať. Búrka znovu zahrmela.

Takže na svoje otázky nedostane žiadnu odpoveď? Zdá sa, že sa nachádza tamto, v povýšenom budoári prvej triedy s obrovskými policami, s nazeleno nalakovanými lavicami, smeťami v kvetináčoch, brakmi obrazov a máp v rámoch a zahraničnou dozorkyňou, pravdaže! Asi sa tu stalo módou myslieť si, že profesor literatúry nestojí za odpoveď! To je úplne nová myšlienka, bezpochyby importovaná rovno z la Grande Bretagne: má príchuť ostrovnej drzosti a arogancie.

Mlčanie číslo dva. Dievčatá, z ktorých o nejednej sa predtým vedelo, že sa pri výčitkách iných učiteľov nikdy nerozplakali, sa teraz roztápali ako sochy zo snehu z prudkej horúčavy pána Emanuela, no keďže mnou zatiaľ veľmi nezatriasol, sadla som si a vrátila som sa k práci.

Čosi – či už to bolo moje vytrvalé mlčanie alebo pohyb ruky pri stehovaní – vystrelilo pána Emanuela až za poslednú hranicu trpezlivosti, skutočne zoskočil z pódia. Vedľa môjho stola stála piecka, do ktorej narazil, železné dvierka takmer vyleteli z pántov a uhlie sa rozletelo.
„Chcete ma uraziť?“ spýtal sa ma tichým, rozzúreným hlasom, ktorý stíšil pod zámienkou, že dáva do poriadku oheň.
Prišiel čas trochu si ho udobriť, ak sa to dá.
„Ale, monsieur,“ odvetila som, „ani za svet by som vás nechcela uraziť. Pridobre sa pamätám, že ste mi raz navrhli, aby sme boli priatelia.“
Nemala som v pláne, že sa mi zlomí hlas, ale zlomil sa, podľa mňa skôr z rozrušenia z predchádzajúcej radosti než zo strachu z neho. V hneve pána Paula však nepochybne spočívalo čosi, akási vášnivá emócia, ktorá osobitne vyvolávala slzy. Nebola som nešťastná, ani som sa veľmi nebála, a predsa som sa rozplakala.

Potom odpor

Pán Paul neznášal, keď mu niekto zvonka narušil vyučovaciu hodinu. Učiteľky, žiačky i samotná madam Becková to považovali za ohrozenie vlastného života. Úloha vyvolávať žiačky pre iné povinnosti alebo nosiť pánovi Paulovi odkazy pripadla vrátničke Rosine, ktorá sa vždy triasla od strachu. Raz ráno musela vojsť do triedy už po štvrtýkrát, keď pán Paul skríkol: „Od tejto chvíle sa bude táto trieda brániť. Prvý, kto vojde do dverí alebo prejde cez toto oddelenie, bude visieť! Aj keby to bola samotná madam Becková.“

Čo čert nechcel, vzápätí do penzionátu dorazil naliehavý odkaz, že sa pán Paul musí dostaviť do susedného kolégia. Rosine odmietla ten odkaz doručiť, prišiel rad na Lucy. Obe dobre vedeli, že profesor nestrpel, ak niečo musel urobiť. Lucy teda najprv musela čeliť hrozbe obesenia, potom ho prinútiť, aby výzvu poslúchol.

Dobre, že som sa ho v skutočnosti veľmi nebála, že som v jeho tesnej blízkosti necítila žiadny strach, lebo len čo si vypýtal povraz a šibenicu, aby vykonal svoj nedávny rozsudok, dokázala som mu ponúknuť jednu odtrhnutú niť na vyšívanie s toľkou ústretovosťou a zdvorilosťou, až to muselo zmierniť prinajmenšom istú časť jeho prebytočnej podráždenosti. Samozrejme, túto láskavosť som mu nepredviedla pred očami celej triedy, iba som vystrela ruku poza stôl a s hotovou slučkou tú niť priviazala o operadlo profesorovej stoličky.

No ešte odovzdať odkaz

„Nikam nepôjde, neopustí triedu, nech si poňho pošlú aj všetci úradníci z Villette. Neustúpi zo svojej cesty ani o piaď, ani na príkaz kráľa, kabinetu a celého sudcovského zboru dokopy.“
Trúfla som si natiahnuť ruku k jeho gréckej čiapke, ktorá pochmúrne odpočívala na parapete. Sledoval ten opovážlivý pohyb očami, niet pochýb, že sa v ňom zračila zmes ľútosti a úžasu nad toľkou nehanebnosťou.
„Á!“ zahundral. „Ak sa to stane – ak sa slečna Lucy zamieša do jeho gréckej čiapky, môže si ju založiť na hlavu, na chvíľu sa zmeniť na garçona a láskavo ísť do Athénée namiesto neho.“
S obrovským rešpektom som položila tú čiapku na písací stôl, strapec z neho mi hrozivo prikývol.
„Napíšem lístok s ospravedlnením. Bude to stačiť?“ ešte vždy sa chcel vyhovoriť.

Dobre som vedela, že to nebude stačiť, jemne som posunula čiapku k jeho ruke. Tá sa však dala do pohybu, zošmykla sa z naleštenej dosky písacieho stola bez plátenného povrchu, pred sebou potlačila okuliare vo svetlom kovovom ráme a tie, hrôza čo len povedať, spadli na dlážku stupienka. Dovtedy som ich videla spadnúť nespočetnekrát bez akejkoľvek ujmy, tentoraz, vďaka nešťastnej smoliarke Lucy Snowovej, spadli tak, že sa obe priesvitné šošovky premenili na roztrasenú a beztvarú hviezdu.

Príde trest?

Teraz ma už naozaj ovládlo zdesenie a ľútosť. Poznala som hodnotu tých okuliarov: pán Paul mal zvláštny zrak, nedalo sa mu pomôcť ľahko, tieto okuliare mu vyhovovali. Počula som, ako ich nazval svojím pokladom. Keď som ich rozbité a bezcenné zdvíhala, ruka sa mi triasla. Vystrašená s nervami na krajíčku som videla, čo som vyviedla, no myslím, že mi to bolo väčšmi ľúto, než som sa bála. Na pár sekúnd som sa neodvážila pozrieť trúchliacemu profesorovi do tváre, on prehovoril prvý.

„Tak! Zostal som bez okuliarov! Myslím, že mademoiselle Lucy teraz sama prizná, že ten povraz a šibenicu si bohato zaslúži. Už sa trasie v očakávaní, aký osud ju postihne. Ach, zradkyňa! Zradkyňa! Rozhodli ste sa, že ma dostanete do rúk úplne slepého a bezbranného!“

Zdvihla som oči: na tvári sa mu namiesto zúrivého, zamračeného a zvráskaveného výrazu rozlieval ten úsmev a vyžaroval ten pôvab, ktorý som taký jasný videla v ten večer… Nehneval sa, dokonca mu to ani nebolo ľúto. Pri skutočnej krivde sa zachoval dokonale zhovievavo, pri opravdivej provokácii trpezlivo ako svätec. Udalosť, čo vyzerala tak nešťastne, ktorá podľa mňa zničila šancu napokon ho presvedčiť, sa ukázala ako najlepšia pomoc. Kým som mu nijako neublížila, bolo ťažké ho zvládnuť, len čo som sa však v jeho blízkosti ocitla ako vedomý a kajúcny previnilec, pôvabne sa poddal.

Ešte vždy ma nežne karhal ako „energickú ženu, strašnú Angličanku, záškodníčku,“ no už vyhlásil, že sa neopováži neposlúchnuť niekoho, kto mu názorne predviedol svoje nebezpečné schopnosti, vyzeralo to presne, ako keď „veľký cisár v zlosti šmaril vázu o zem.“ A tak sa nakoniec korunoval svojou gréckou čiapkou, vzal mi svoje zruinované lunettes z ruky, stisol mi ju na znak láskavého prepáčenia a povzbudenia, uklonil sa a v prvotriedne povznesenej nálade sa pobral do Athénée.

Milé epizódy alebo veľké nezhody

Odkedy začala Lucy na pána Paula reagovať, ich vzájomná interakcia mávala charakter prudkých hádok, väčšmi z jeho strany.

Príležitostne mal vo zvyku prísť večer, neohlásene vtrhnúť dnu v tichej hodine štúdia, ovládnuť nás a naše zamestnanie náhlym despotizmom, prikázal odložiť knihy a odniesť ručné práce, vytiahol jeden hrubý zväzok alebo za hrsť brožúr a nahradil ospalé čítanie niektorej žiačky nejakou tragédiou, ktorú veľkolepým čítaním premenil na veľkolepú, zápalistým konaním na ohnivú, v ktorej som, priznám sa, len zriedka hľadala vnútorný zmysel, pretože z nej pán Emanuel urobil výbušnú nádobu a naplnil ju vrodeným zápalom a vášnivosťou ako pohár s bublajúcim pivom. Vždy si však dal záležať na tom, aby z nej prísne vypustil odsek, frázu či slovo, ktoré by nemali počuť dievčenské uši.

V miestnosti sa nachádzali dva stoly na štúdium, oba dlhé po bokoch s lavicami, nad stredom každého z nich visela lampa a pod ňou po oboch stranách sedela učiteľka. Dievčatá sa zoradili po jej pravej a ľavej ruke: najstaršie a najučenlivejšie čo najbližšie k lampe či trópom, tie lenivejšie a menšie smerom k severnému a južnému pólu. Monsieur si zvykol zdvorilo priniesť stoličku niektorej učiteľke, najčastejšie Zélie St. Pierrovej, služobne najstaršej, potom si sadol na jej uvoľnené miesto, čím získal úplný výhľad na súhvezdie Raka alebo Kozorožca, ktorý potreboval kvôli svojmu zraku.

Retiazka na hodinky

Pán Paul sa totiž medzi žiačky už nezmestil, preto učiteľku usadil na stoličku inde. Raz večer sa však zatváril, že Zélie nevidí, a vrtošivo sa strčil medzi Lucy a ostatné žiačky so slovami: „Nehýbte sa!“
… ale ako som sa mohla nepohnúť? Musela som mu urobiť miesto… odložila som teda svoju ručnú prácu a urobila miesto jeho knihe, a sama som vstala, aby som nechala priestor aj pre neho osobne, hoci nie väčší než jeden meter, čo by iný racionálny muž považoval za náležitú, úctivú časť lavičky. No pán Emanuel nikdy nebol racionálny! Predstavoval hotový kremienok a práchno, vykresal si iskru a okamžite vzbĺkol.
„Nechcete ma za suseda. Tvárite sa ako vyššia kasta, správate sa ku mne ako k páriovi. Dobre! Ja to usporiadam! Všetky vstaňte, slečny!“

Dievčatá vstali. Všetky ich odvelil k druhému stolu. Potom ma usadil na jeden koniec dlhej lavičky, náležite a starostlivo mi priniesol košík na šitie, hodváb, nožnice a všetky ostatné pomôcky a on sa pevne zahniezdil na druhom konci.
„Taká vzdialenosť stačí?“
„Monsieur je tu arbitrom.“
„Dobre viete, že nie. To vy ste vytvorili to obrovské prázdno, ja som k nemu ruku nepriložil.“
Kým čítal, Lucy usilovne plietla efektnú retiazku na hodinky. Keď pán Paul skončil, ešte postával v miestnosti. Očividne hľadal spôsob, ako sa k Lucy priblížiť, až sa nakoniec pobral rovno k nej. V snahe nadviazať rozhovor sa jej spýtal, pre koho to robí, no len čo mu odpovedala: „Pre istého džentlmena, môjho priateľa,“ nastal

výbuch.

Pán Paul sa nado mňa zohol a „zasyčal“ mi do ucha zopár jedovitých slov.

Povedal, že som zo všetkých žien, čo pozná, tá absolútne najnepríjemnejšia, s ktorou sa ani nedá udržať priateľský vzťah. Podľa neho mám „neskrotný charakter“ a zvrátený nad zázraky. Ako ho zvládam či čo ma posadlo, to on nevie, no ak ma niekto zmierlivo alebo priateľsky osloví, prásk! Zhodu obrátim na nezhodu a dobrú vôľu na nepriateľstvo. Je si vraj istý tým, že mi on – pán Paul – želá len to najlepšie, nikdy mi, pokiaľ vie, neublížil, preto predpokladá, že má prinajmenšom právo, aby som ho považovala za neutrálnu známosť, ktorá sa neprevinila nepriateľskými citmi. A ako sa k nemu ja správam! S toľkou energickou pichľavosťou, s toľkým impulzívnym vzdorom, s takou ohnivou nespravodlivosťou!

Lucy sa pokúsi začudovať, lenže:

„Teraz ticho! Aha! Ako som vybuchla – prudká ako pušný prach!“ Je mu to ľúto, veľmi ľúto, kvôli mne mu je smutno z tej nešťastnej svojráznosti. Táto prudkosť, táto zápalistosť, možno šľachetná, no nadmerná, mi, a to sa obáva, nerobí dobre. Škoda, pretože, ako v duchu verí, nechýbajú mi dobré vlastnosti úplne, a keby som počúvala zdravý rozum, bola väčšmi vyrovnaná, triezvejšia, menej s hlavou v oblakoch, menej koketná, menej dala na vonkajší zjav, bola menej náchylná nezaslúžene si ceniť vonkajšie kvality, tešiť sa z pozornosti ľudí, ktorí sa vyznačujú iba vysokou postavou farbou bábiky a viac-menej pekne tvarovaným nosom a obrovskou samoľúbosťou, ešte by sa zo mňa mohol stať užitočný, možno aj výnimočný charakter. Ale takto…

Skrátka pravý opak toho, kto Lucy skutočne bola. Hádka pokračovala ešte pár minút

o šatách a výstrednosti.

„Keď on, pán Paul, preberá tieto témy, vzdoruje môjmu hnevu pre moje dobro a trúfne si naznačiť, že zaznamenal zmenu v mojom obliekaní. Otvorene priznáva, že spočiatku, keď ma spoznal, či skôr si zvykol tu a tam ma zachytiť letmým pohľadom, ako som prechádzala okolo neho, bol so mnou v tejto veci spokojný: vážna, prísna jednoduchosť, konkrétne v tomto bode očividná, vzbudzovala v mojom najlepšom záujme tie najväčšie nádeje. Aký fatálny vplyv ma v poslednom čase prinútil, aby som si začala na okraj klobúka pripínať kvety, nosiť vyšívané goliere, ba dokonca sa pri jednej príležitosti objaviť v jasnočervených šatách, sa síce vie dovtípiť, no v tejto chvíli to otvorene nepovie.“

„Jasnočervených, monsieur Paul? Neboli červené! Boli ružové, a bledoružové, a navyše zjemnené čiernou čipkou.“

„Ružová či červená, žltá alebo karmínová, hráškovozelená alebo nebovomodrá, to je všetko jedno a to isté, to všetko sú okázalé, povrchné farby, a pokiaľ ide o tú čipku, ktorú som spomenula, to bola len okázalá, zbytočná pletka… S ľútosťou musí povedať, že nemôže ísť v tejto téme do takých detailov, ako by chcel, pretože nepozná presné názvy týchto bezvýznamných malicherností, mohol by sa dopustiť drobných jazykových prehreškov, čo by ho určite vystavilo môjmu sarkazmu a rozrušilo moju nešťastnú prudkú a vášnivú povahu. Povie to iba všeobecnými slovami – a v tých má istotne pravdu –, že môj odev sa v poslednom čase nesie v štýle módnej spoločnosti, a keď to vidí, zraňuje ho to.“

Vôbec sa nestará, že na takéto výčitky nemá žiadne právo.

Nakoniec dohoda

Ani sa nepamätám, čo som mu odpovedala či ako to pokračovalo, no viem, že sa nám podarilo zaželať si dobrú noc priateľsky, ba len čo pán Paul dorazil k dverám, otočil sa, iba aby mi vysvetlil, „aby som ho nechápala tak, že tie červené šaty úplne odsudzuje.“ – „Ružové! Ružové!“ utrúsila som. – „Vôbec nemal v úmysle uprieť im, že vyzerajú veľmi dobre,“ pokiaľ išlo o farby, vkus pána Emanuela sa rozhodne prikláňal k tým žiarivým, „chcel mi len poradiť, aby som ich nosila s tým istým vedomím, akoby boli len z vlny v tmavosivej farbe.“
„A kvety na klobúku, monsieur?“ spýtala som sa. „Sú len veľmi malé…?“
„Nech zostanú malé,“ odvetil. „Nedovoľte im príliš sa rozbujnieť.“
„A tá stuha, monsieur, kúsok stužky?“
„Stuha platí!“ znela blahosklonná odpoveď.
Tak sme sa dohodli.

Darček k sviatku

Na druhý deň profesor Emanuel niečo oslavoval. Charlotte presne neuviedla, o aký sviatok išlo, ani z kontextu sa nedalo vyvodiť, či ide o narodeniny alebo meniny. Preto sa francúzske slovo fête, ktoré použila, dalo preložiť len ako sviatok. Podľa tradície kúpili všetky žiačky a učiteľky školy nejakú kytičku, ktorú mu mali odovzdať. Iba Lucy mu nič nekúpila. Medzitým už totiž k nemu prilipla natoľko, že mu chcela dať väčší než formálny darček. Uplietla mu tú retiazku na hodinky.

Mám rada, kým kvety rastú, len čo ich odtrhnú, prestanú sa mi páčiť. Vtedy na ne hľadím ako na živý predmet bez koreňa, čo zvädne, pripomínajú mi život, a to ma zarmúti. Tým, čo ľúbim, nikdy nenosím kvety, a ani si neželám, aby ich mne nosili ruky, čo sú mi drahé.
Vošiel v takej nálade, až zapôsobil rovnako dobre ako nový slnečný lúč v už aj tak rozžiarenej prvej triede.

Nasledovali gratulácie, každá mu priniesla svoju kytičku.

Každá položila svoj dar tak zručne, že keď na stôl pribudla posledná kytica, vytvorila vrchol rozkvitnutej pyramídy, a tá tak prekypovala rozkvetom, šírkou a výškou, až nakoniec skryla hrdinu dňa za sebou. Len čo sa ceremónia skončila, všetky sa vrátili na svoje miesto a mlčky čakali prejav. Myslím, že prešlo päť minút, a ticho nikto neprerušil, desať – ani hlások. Mnohé sa nepochybne začali čudovať, na čo monsieur čaká, a oprávnene. Zostal na mieste za hromadou kvetov nemo, neviditeľne, nehybne a bez slova. Nakoniec sa spoza pyramídy ozval o čosi hlbší hlas, akoby prichádzal z dutého priestoru:

„To je všetko?“

Pretože Lucy mu neprišla zablahoželať. Túto otázku zopakoval viackrát, až mu Zélie St. Pierrová odpovedala, že „Mís Lucy monsieur láskavo ospravedlní, keďže je cudzinka, pravdepodobne nepozná naše zvyky alebo si neuvedomila, aké sú dôležité. Mís Lucy považovala túto oslavu za príliš pochabú, aby ju poctila svojou pozornosťou.“

Ešte vždy by som urobila správne, keby som podišla k nemu a vložila mu do ruky červenkastú škatuľku, ktorú som v tej chvíli pevne stískala v dlani. Veď som to aj chcela urobiť, no najprv ma odradilo komické správanie pána Emanuela, a potom vo mne vyvolal vzdor strojený zásah mademoiselle St. Pierrovej. Doteraz nemal čitateľ dôvod pripísať charakteru slečny Snowovej ani ten najvzdialenejší nárok na dokonalosť, preto ho sotva prekvapí, keď sa dozvie, že vonkoncom nemala potrebu brániť sa pred obvinením, ktoré jej tá Parížanka pripísala, a okrem toho sa pán Paul tváril tak tragicky a prijal moju chybu tak vážne, že si zaslúžil, aby som ho rozčúlila. Nechala som si teda svoju škatuľku a zachovala vyrovnaný výraz v tvári, zostala som sedieť bezcitne ako skala.

Provokácia za provokáciu

Pán Paul sa pustil do prednášky, lenže Lucy ho nepočúvala a nechtiac ho vyrušovala.

Vďaka drobným nehodám, čo sa mi počas nej prihodili – myslím, že mi spadol náprstok na dlážku, a keď som sa poň zohla, udrela som si hlavu o roh stola, čo právom podráždilo aspoň mňa, ak nie aj niekoho iného –, som prirodzene narobila trochu šumu. Pána Paula to rozčúlilo, prestal sa nasilu tváriť pokojne, dôstojnosť a sebakontrolu, ktorými sa nikdy pridlho nezaťažoval, poručil vetru a nabral smer, ktorým si najlepšie uľavil.

Už neviem, ako sa mu v priebehu toho discoursu podarilo prekročiť Kanál a zakotviť na britskej pôde. Ale tam som ho našla, keď som sa napokon započúvala.

Nikdy som nikoho nepočula nadávať na anglické ženy tak, ako nadával on v to ráno: vôbec ich nešetril, ani ich myseľ, morálku, spôsoby, ani osobný zjav. Osobitne si pamätám, že potupil ich vysoký vzrast, dlhý krk, chudé ruky, neporiadne šaty, puntičkársku výchovu, ich hriešny skepticizmus (!), neznesiteľnú pýchu, domýšľavosť, pri ktorej zlomyseľne zaťal zuby a zatváril sa, že keby sa odvážil, povedal by niečo mimoriadne. Ó, rečnil nevraživo, uštipačne, divoko, a preto aj, prirodzene, bol ohavne škaredý.

Až dosiahol svoje

Istý čas ma jeho urážky Anglicka a Angličanov nechávali chladnou, asi pätnásť minút som ich znášala pomerne stoicky, ale tento syčiaci bazilišok sa rozhodol, že poriadne uštipne, a nakoniec zo seba vypľul veci – nielen o našich ženách, ale o našich najväčších osobnostiach a najlepších mužoch, pošpinil štít Británie a zhodil Union Jack do blata – až ma skutočne uštipol. Zlomyseľne a s chuťou vytiahol tie najštipľavejšie kontinentálne historické lži, sotva by sa našlo niečo väčšmi urážlivé. Zélie a celá trieda sa ako jedno telo pomstychtivo uškrnula, lebo je až pozoruhodné, ako títo labassecourski klauni nenávidia Anglicko. Nakoniec som prudko buchla po stole, otvorila ústa a vykríkla:
„Nech žije Anglicko! Jeho história a hrdinovia! Preč s Francúzskom, jeho lžami a darebákmi!“
Triedu to šokovalo. Asi si pomysleli, že som sa zbláznila.

Profesor vybral vreckovku a uštipačne sa do nej usmial. Malá zlomyseľná obluda! Teraz je presvedčený, že vyhral, keď ma donútil vykríknuť. V tej sekunde z neho sršala dobrosrdečnosť. Akoby sa nič nestalo sa vrátil k svojim kvetom, poeticky sa rozhovoril, aké sú pekné, voňavé, čisté a tak ďalej… Zložil mademoiselle St. Pierrovej nesmierne kvetnatý kompliment, že jej kytica je najkrajšia zo všetkých, a skončil oznamom, že v prvé naozaj pekné, teplé a blahodarné jarné ráno mieni vziať celú triedu na raňajky do prírody. „Prinajmenšom tie z triedy,“ dodal dôrazne, „ktoré môže počítať medzi svojich početných priateľov.“
„Takže ja tam nebudem,“ zareagovala som mimovoľne.
„Tak!“ odvetil, schmatol do rúk svoje kvety a vyletel z triedy. Ja som zbalila svoju ručnú prácu a zabudnutú škatuľku do zásuvky stola a bežala na poschodie. Neviem, či aj on bol rozhorúčený od zlosti, ale otvorene priznávam, že ja som bola.

A predsa čoraz bližšie

No Lucy sa nehnevala dlho. Ani nie o hodinu už sa na tej scéne smiala. Mrzelo ju, že mu ten darček neodovzdala. Veď ho chcela potešiť. Podvečer si uvedomila, že škatuľku nechala vo svojom stole v triede, kde sa k nej môže hocikto dostať. Čiže aj pán Paul. Už dávno vedela, že sa jej pravidelne prehŕňa v stole a necháva jej tam darčeky, hoci ho pri tom nikdy neprichytila.

Videla som, ako ten škriatok usilovne pracuje na cvičeniach, čo na noc zostali plné chýb, a na druhé ráno som ich našla starostlivo opravené. Mala som z jeho vrtošivej dobrej vôle vítaný a osviežujúci úžitok. Medzi zožltnutým slovníkom a ošúchanou gramatikou zázračne vyrástla zaujímavá novostavba alebo klasická stavba… Z môjho košíka na šitie úsmevne vykúkal román, spod neho číhal nejaký leták či časopis, úryvok z ktorého sa čítal v posledný večer.

Pochybnosti, odkiaľ sa tieto poklady brali, boli vylúčené. Aj keby totiž neniesli iné znaky, otázku by zodpovedala jedna usvedčujúca a zradná charakteristická črta, ktorú mali všetky: páchli cigarovým dymom. Napokon som ho však dolapila. Bol tam, samotný škriatok osobne, a z úst mu vychádzal bledomodrý stočený prúžok jeho indiánskeho miláčika: fajčil mi rovno do stola, úplne by ho to prezradilo. To ma vyprovokovalo, no aj som sa potešila, že ho prekvapím. So zmiešanými pocitmi domácej panej, ktorá konečne pristihla čudného škriatka, čo jej po nociach múti maslo v maselnici.

Srdce mi stislo, keď som videla, že mi po tom rannom výbuchu zlosti, po mojej údajnej nedbalosti, po tej trhline, čo utrpeli jeho city, a podráždení, ktoré utŕžil jeho temperament, v snahe zabudnúť a prepáčiť priniesol dva pekné zväzky, ktorých titul a autor bol zárukou, že budú zaujímavé. A teraz, keď sa skláňal nad stolom, prehŕňal síce jeho obsah, ale nežnou a starostlivou rukou. Popremiestňoval ho, no vôbec mu neublížil. Srdce mi stislo, keď som sa zohla nad neho a on tam sedel. Ani netušil, že som vedľa neho, a robil pre mňa, čo len najlepšie vedel. A trúfam si tvrdiť, že ku mne neprechovával nevľúdne city. Môj ranný hnev sa rozplynul, nemohla som profesora Emanuela neznášať.

„Myslel som si, že ste išli s ostatnými učiteľkami do mesta,“ povedal a prísne sa pokúsil znovu nadobudnúť sebakontrolu, ktorá mu sčasti ušla. „Myslíte si, že chcem, aby ste ma prichytili? Vôbec nie. Často navštevujem váš stôl.“
„Ja to viem, monsieur.“
„Myslím to dobre, a ak chápete, že to myslím dobre, a moja snaha vám prináša trochu rozptýlenia, prečo nemôžeme byť priatelia?“
„Fatalista by povedal: lebo nemôžeme.“
„Dnes ráno, som sa zobudil v rozjasanej nálade a šťastný som prišiel do triedy. A vy ste mi pokazili deň.“
„Nie, monsieur, iba jednu či dve hodiny, a aj to neúmyselne.“
„Neúmyselne!? Ani náhodou. Mal som sviatok, všetci mi želali všetko najlepšie okrem vás. Všetky malé deti z tretieho oddelenia mi po jednom venovali kytičku fialiek, zašušlali blahoželanie: vy nič. Ani len púčik, lístok, šepot, ani len pohľad. To bolo neúmyselné?“
„Nechcela som vám ublížiť.“

„Takže naozaj nepoznáte tento náš zvyk? Nepripravili ste sa? Ochotne by ste venovali zopár centimov na kvety, aby ste mi urobili radosť, iba ste nevedeli, že sa to od vás očakáva? Povedzte to a všetko je zabudnuté, bolesť utíšená.“
„Vedela som, že sa to čaká, pripravila som sa, ale neminula som centimy na kvety.“

„Dobre, dobre robíte, že ste úprimná. Takmer by som vás znenávidel, keby ste mi pochlebovali a klamali. Lepšie je rovno vyhlásiť: ‚Paul Carl Emanuel, neznášam ťa!‘, než sa s predstieraným záujmom usmievať, tváriť sa priateľsky a v srdci mať faloš a chlad. Nemyslím si, že ste falošná a chladná, ale som presvedčený o tom, že v živote robíte veľkú chybu: tvárite sa ľahostajne, keď máte byť vďačná, a možno ste oddaná a zaslepená, keď by ste sa mali tváriť chladne ako vaše meno.

Nemyslite si, že si želám vzbudiť vo vás vášeň ku mne, mademoiselle, Prečo ste sa strhli? Lebo som vyslovil slovo vášeň? Nuž, vravím ho znovu. Existuje také slovo a existuje taký cit, hoci nie medzi týmito stenami… Nie ste dieťa, aby človek nemohol hovoriť o niečom, čo existuje, no ja som len vyslovil to slovo, ten cit, môžete mi veriť, je celému môjmu životu a názorom cudzí. Zomrel už dávno, v súčasnosti leží v hrobe… Vám vravím len toto, slečna Lucy Snowová: k profesorovi Paulovi Emanuelovi by ste sa mali správať slušne.“

Bude nakoniec aj ten darček?

„Povedzte mi, kedy máte sviatok vy, a mne nebude ľúto dať pár centimov za malý darček.“
„Buďte ako ja, monsieur, toto stálo viac než pár centimov, a tej ceny mi nie je ľúto.“
Z otvoreného stola som vybrala tú škatuľku a vložila mu ju do dlane.
„Ležala mi pripravená v lone dnes ráno, a keby bol monsieur trpezlivejší a mademoiselle St. Pierrová by sa do toho nezamiešala, možno by som mala aj dodať, že keby som ja bola pokojnejšia a múdrejšia, dala by som vám ju.“
Vybral retiazku, pokiaľ ide o cenu pletka, no ligotala sa hodvábom a iskrila korálkami. Aj tá sa mu páčila, úprimne ju obdivoval ako dieťa.

„To je pre mňa?“
„Áno, pre vás.“
„Na tomto ste pracovali včera večer?“
„Presne tak.“
„A začali ste to robiť zámerne pre mňa?“
„Bezpochyby.“
„A chceli ste mi to darovať k sviatku?“
„Áno.“
„A ten zámer sa nezmenil, kým ste to plietli?“
Znovu som prisvedčila.
„Tak potom nie je potrebné, aby som z toho kúsok odstrihol so slovami: táto časť nie je moja, tá sa plietla s myšlienkou, že ozdobí niekoho iného?“
„To rozhodne nie. Nie je to ani potrebné, ani by to nebolo spravodlivé.“
„Táto vec je celá moja?“
„Tá vec je celá vaša.“
„Teraz je vec vybavená,“ povedal, zavrel si paleto a viac sme o tom nepovedali ani slovo.
„Teraz sme priatelia,“ pomyslela som si, „do ďalšej hádky.“

Kyvadlo sa vychýlilo na opačnú stranu

Navzdory všetkým očakávaniam pán Paul prišiel v čase štúdia. Keďže sme si ho dopoludnia poriadne užili, nečakali sme, že sa dostaví aj večer. Len čo sme sa však usadili ku knihám, objavil sa. Priznávam, že som ho rada videla. Až natoľko rada, že som ho pozdravila s úsmevom, a keď sa pobral na to isté miesto, okolo ktorého naposledy vyvolal také vážne nedorozumenie, dala som si pozor, aby som mu neurobila toľko voľného miesta ako vtedy. Žiarlivým bočným pohľadom pozoroval, či sa odtiahnem, no ja som sa neuhla, hoci lavica bola trochu preplnená.

Predchádzajúce nutkanie cúvnuť pred pánom Paulom ma opustilo. Zvykla som si na jeho paleto a grécku čiapku, už ma tesná blízkosť týchto častí odevu neznepokojovala a nedesila. Už som vedľa neho nesedela napäto, udusene, ako vravieval. Pohla som sa, keď som sa chcela pohnúť, zakašľala som, ak som potrebovala. Ba dokonca som zívla, keď som bola unavená, robila som si skrátka po svojom a slepo sa spoľahla na jeho zhovievavosť. Za svoju opovážlivosť som si prinajmenšom v ten večer nevyslúžila trest, ktorý by som si hádam aj zaslúžila. Správal sa chápavo a dobrosrdečne, z očí mu nevyšľahol ani jediný krivý pohľad, z úst mu nevyšlo ani jediné prchké slovo. Až do samého konca večera ma vôbec neoslovil, a predsa som akosi cítila, že srší priateľstvom.

Existujú rozličné druhy mlčania, dýchajú rozličným významom, žiadne slová nedokážu vyjadriť väčšiu spokojnosť než mlčanlivá prítomnosť pána Paula. Keď priniesli tácne a nastal ruch večere, vzdialil sa, iba mi zaželal dobrú noc a sladké sny, a ja som noc mala dobrú a snívali sa mi sladké sny.

Skúšky

Profesor Emanuel sa pokúšal tráviť s Lucy čo najviac času. Podujal sa na to, že ju bude učiť predmety, ktoré neovláda. No najprv z nej chcel úskokmi vytiahnuť, čo všetko vie. Mal totiž tajné podozrenie, že je v skutočnosti veľmi vzdelaná.

Tento okamih v príbehu sa mi zdá zvláštny. Tkvie v ňom akýsi rozpor, ktorý som u Charlotte zachytila v Profesorovi i v Jane Eyrovej. Hlavnú hrdinku alebo hrdinu považuje okolie za vzdelaného, no v priebehu deja či dialógoch to nikde nevidno. Nikde neprejavujú osobitné vedomosti z niektorých oblastí, možno len občas zacitujú nejakého uznávaného anglického autora. Ale najčastejšie Bibliu. Pri tej niet pochýb, že ju Charlotte ako dcéra duchovného ovládala veľmi dobre. Možno sa to však v jej časoch považovalo za vzdelanie a mne sa na tom niečo nepozdáva len preto, že moja predstava vzdelanosti zodpovedá našej náročnejšej dobe.

Dušu pána Emanuela jatrilo chronické podozrenie, že ovládam gréčtinu a latinčinu. O opiciach hovorí, že by vedeli rozprávať, keby sa im len chcelo, a že túto svoju schopnosť skrývajú, aby sa neobrátila proti nim. Rovnako aj mne pripisovali zásobu vedomostí, ktoré som údajne trestuhodne a šikovne skrývala. Objavovali sa narážky, že mám „klasické vzdelanie“ a (jeho) zlaté zásoby teraz podopierajú moje snahy a tajne živia môj dôvtip. Pán Paul použil stovku prostriedkov, aby odhalil moje tajomstvo, mámil ho zo mňa, hrozil, plašil ho von. Občas mi do cesty položil grécke a latinské knihy a sledoval ma… Znovu zacitoval už ani neviem akých autorov, a zatiaľ čo prednášal ich ľúbezné a zvučné slová, upieral na mňa bedlivé, prenikavé a často zlomyseľné oči. Očividne občas čakal, že sa pri tých úryvkoch veľkolepo prejavím, čo sa však nestalo. Keďže som im nerozumela, nemohli ma očariť ani roztrpčiť.

Márne

Zmätený, takmer nahnevaný sa držal svojej fixnej idey, moju vnímavosť označil za mramorovú a tvár za masku. Vyzeralo to, akoby nedokázal prijať holú pravdu a brať ma takú, aká som… Podchvíľou som si naozaj želala, aby jeho podozrenie malo pevnejší základ. V niektorých okamihoch by som dala aj svoju pravú ruku za to, aby som skutočne vlastnila poklady, ktoré mi pripisoval. Za svoje mrzuté vrtochy si zaslúžil náležitý trest. Zajasala by som, keby som jeho najhoršie obavy ohromujúco potvrdila. Rozplývala by som sa od nadšenia, keby som mu rovno pred očami vzbĺkla plameňom vedomostí a ohromila jeho okuliare. Ó, prečo sa nikto nepodujal na to, aby zo mňa urobil šikovnú, kým som ešte bola dosť mladá na učenie. Aby som mohla v jednom veľkolepom, náhlom, neľudskom vzkriesení, jednom chladnom, krutom, zdrvujúcom triumfe navždy umlčať posmešného ducha Paula Emanuela?!

Možno tak Lucy pôsobila vďaka svojej hĺbavej povahe. Nechodila síce do škôl, ale o veciach sama premýšľala, všímala si život a vypozorovala isté zákonitosti. Vytvorila si, skrátka, vlastné názory, ktoré na výzvu alebo po provokácii vedela aj vysloviť. Rovnako zvláštne vyznieva aj jej hlboká znalosť náboženstva, keď sa dokáže aj pod tlakom tvrdošijne držať svojej protestantskej viery.

A ešte jedna vec k tomu mohla prispieť: Lucy sa veľmi rýchlo naučila písať vo francúzštine. A písať a formulovať myšlienky oveľa lepšie než akákoľvek iná žiačka penzionátu.

Preskúšanie

Epizód s vyučovaním pána Paula je v románe oveľa viac a Charlotte ich opísala veľmi pekne a vtipne. Lucy študovala oveľa usilovnejšie a poctivejšie, než si pán Paul želal. Z toho potom povstalo veľa hádok. Profesor prskal, Lucy sa búrila. Všetky situácie spomenúť nemôžem, ale odporúčam ich prečítať. Pristavím sa aspoň pri jednej, ktorej cieľ sa z kontextu nedá celkom vyvodiť. Pánovi Paulovi sa nepodarí prinútiť Lucy, aby napísala improvizovanú slohovú prácu v rámci verejných skúšok žiačok v penzionáte. Zorganizuje teda komplot a nečakane ju postaví pred komisiu zloženú z dvoch profesorov kolégia. Žiada od nej, aby sa nimi dala vyskúšať a odpovedala im na otázky. Lucy im však odmietla čokoľvek povedať. Zanovito mlčala, až ju začali považovať za idiota. Ona im prisvedčila a chcela odísť. Lenže oni ju nepustili, kým nenapíše esej na tému, ktorú jej vyberú.

Ľudská spravodlivosť! Čo som pri nej mohla vymyslieť? Prázdna, studená abstrakcia, ktorá mi neponúkala žiadnu inšpiratívnu myšlienku. Neďaleko stál pán Emanuel, smutný a prísny, a tamto nad ním triumfujú tí, čo ho obvinili. Už som zbierala odvahu, aby som im oznámila, že nebudem písať a nepoviem ani slovo k ich spokojnosti… Vravím, že som to práve chcela vysloviť, keď mi náhle osvietilo pamäť. Tie dve tváre vykúkajúce spod lesa dlhých vlasov, fúzov a bokombrád, tie dva chladné, a predsa bezočivé, nedôveryhodné, no trúfalé ksichty boli presne tie, ktoré som zazrela v slabom svetle plynovej lampy pod tým stĺporadím a ktoré ma takmer na smrť vystrašili po mojom osamelom príchode do Villette. Toto, to som si bola úplne istá, boli tí hrdinovia, čo zahnali opustenú cudzinku za hranicu jej výpočtov a síl a zadychčanú ju naháňali po celej štvrti mesta.

Ľudská spravodlivosť

„Zbožní učitelia!“ pomyslela som si. „Čistí vodcovia mládeže! Keby bola ľudská spravodlivosť taká, aká by mala byť, vy by ste sotva dostali svoje súčasné miesta a užívali si súčasnú povesť.“

A takto znela Lucina esej:

Keď už som tú myšlienku uchopila, pustila som sa do práce. Ľudská spravodlivosť sa hnala predo mnou v novej maske, červená, rozháraná babizňa s rukami vbok.

Videla som ju v jej dome, v rozhádzanej nore, sluhovia sa dovolávali jej príkazov alebo pomoci, ktoré im neposkytla, žobráci sa zastavovali pred jej dverami a bez povšimnutia umierali od hladu, pod nohami sa jej plazil kŕdeľ chorých a hašterivých detí a s vreskotom sa dožadovali jej pozornosti, súcitu, starostlivosti, ošatenia. Tú ženu nič z toho nezaujímalo. Mala teplé miesto pri vlastnom kozube, dopriala si vlastnú útechu v krátkej čiernej fajke a fľaške s upokojujúcim sirupom pani Sweenyovej (whisky), pofajčievala a popíjala a vychutnávala si svoj raj, a keď nejaký výkrik trpiacej duše prenikol do jej uší príliš ostro, moja milá dáma schmatla ohreblo alebo metlu na vymetanie kozuba, a ak bol ten previnilec slabý, ukrivdený alebo chorľavý, účinne ho umlčala, a ak bol silný, živý a prudký, iba mu pohrozila, načrela do kapsy a podhodila im veľkorysú hrsť cukríkov.

Nepochopila som, načo bola táto scéna dobrá. Pán Paul ju vzal na seba, vraj sa jej prácou pochválil a oni ho obvinili, že klame. A napísal si ju sám, hoci Lucy tvrdila, že mala len slabú úroveň. Údajne sa chcel od toho obvinenia očistiť, preto mala Lucy napísať sloh pre ich očami. Neznie to veľmi dôveryhodne. Hodilo by sa to len v tom prípade, že chcel profesor Emanuel vybaviť Lucy učiteľskú licenciu, aby si mohla založiť vlastnú školu. Ale o tom nenájdeme v románe ani najmenšiu zmienku.

Vzájomná náklonnosť

Vzájomný vzťah medzi Lucy a pánom Paulom sa čoraz väčšmi prehlboval. Keby existoval len na Lucinej strane, bola by ho skrývala a nikto by sa o ňom nedozvedel. Podobne ako predtým pri Grahamovi. Lenže pán Paul ju vyhľadával. Neprešiel deň bez toho, aby sa nestretli, hoci len v triede. Profesor chodieval do penzionátu v ktorúkoľvek hodinu a nikto nevedel, kadiaľ sa dostal dnu. A keďže si vzájomne prirastali k srdcu, prišiel čas, aby sa Lucy dozvedela viac o charaktere Paula Emanuela. Aj o jeho situácii a minulosti. To prvé jej prezradil sám, to druhé jej rafinovane podstrčila madam Becková, ktorá si ich blízky vzťah všimla ako jediná.

Doteraz som nespomenula, že penzionát mal aj veľkú ohradenú záhradu. Tá však tiež hrala v príbehu rolu. Lucy sa v nej po večeroch prechádzala osamote, často dlho do noci. A neskôr v nej viedla aj dôvernejšie rozhovory s profesorom.

„Keď spíte, ste bledá,“ Lucy raz zaspala na stole v triede a pán Paul ju prikryl šálmi, „je vám smutno za domovom?“
„Človek najprv musí nejaký domov mať, aby mu za ním bolo smutno, čo ja nemám.“
„Tým väčšmi potrebujete starostlivého priateľa. Sotva poznám niekoho iného, kto by potreboval niekoho blízkeho naliehavejšie než vy, slečna Lucy, už aj vaše chyby to nevyhnutne vyžadujú. Potrebujete toľko kontroly, regulácie a uzemňovania.“

„Potrebujete dozor, a to neustály, a je dobre, že ja to vidím a robím, čo môžem, aby som si splnil túto povinnosť. Dozerám na vás a ostatných poriadne dôkladne, nepretržite, zblízka a častejšie, než si vy či iní myslia. Vidíte tamto okno so svetlom?“

Zamrežované okno

„To je izba, ktorú som si prenajal,“ prezradil, „oficiálne na štúdium, v skutočnosti ako pozorovateľňu. Tam sedávam a po celé hodiny čítam: je to môj spôsob, moja záľuba. Knihu mi tvorí táto záhrada, jej obsah ľudská povaha, ženská povaha. Všetky vás poznám naspamäť. Ach! Dobre vás poznám, aj tú St. Pierrovú, Parížanku, samotnú moju príbuznú Beckovú.“
„To nie je správne, monsieur.“
„Čože? Nie je to správne? Kto to povedal? Odsudzuje to nejaká Kalvínova alebo Lutherova dogma? Čo má spoločné so mnou? Nie som protestant. Môj bohatý otec bol dobrý katolík a za učiteľa mi vybral kňaza a jezuitu. Držím sa jeho lekcií, a k akým objavom mi tie dopomohli, grand Dieu!“
„Objavy získané tajne sú podľa mňa nepoctivé.“
„Puritánka! A predsa, pozrite sa, ako môj jezuitský systém funguje. Poznáte tú St. Pierrovú?“
„Čiastočne.“
Zasmial sa.

„Dobre vravíte: čiastočne, zatiaľ čo ja ju poznám dôkladne, a v tom je rozdiel. Hrala pred mnou milú, podávala mi zamatovú labku, líškala sa mi, lichotila mi, nadbiehala mi. Viete, ženskému lichoteniu som prístupný, prístupný napriek svojmu rozumu. Síce nebola nikdy pekná, ale keď som ju spoznal, bola mladá alebo vedela, ako vyzerať mlado. Ako všetky jej krajanky sa dokáže pekne obliecť a má istú chladnú, nenútenú sebadôveru v spoločnosti, ktorá ma ušetrila bolestných rozpakov…“
„To určite nebolo potrebné, monsieur. V živote som vás nevidela v rozpakoch.“
„Mademoiselle, málo ma poznáte. Viem sa dostať do rozpakov ako ktorákoľvek malá školáčka, mám v povahe istú skromnosť a plachosť…“
„Monsieur, ja som ju nikdy nevidela.“
„Mademoiselle, mám ju! Mali by ste ju vidieť.“
„Monsieur, ja som vás vídala na verejnosti: na stupienkoch, na tribúnach pred titulovanými a korunovanými hlavami, a vy ste si počínali rovnako vyrovnane ako v treťom oddelení.“

Pozorovania

„A tá St. Pierrová,“ pokračoval a trochu sa pozbieral, lebo hlas sa mu akosi zlomil, „kedysi sa chcela stať madam Emanuelovou, a veru neviem, kam by ma to priviedlo, nebyť tamtoho okna so svetlom. Á, zázračné okno! Aké zázračné objavy si vynieslo na svetlo sveta! Áno, videl som jej nenávisť, jej samoľúbosť, jej prelietavosť, a nielen tu, aj inde. Stal som sa svedkom toho, čo mi vytvorilo štít pred jej úskokmi, pred úbohou Zélie som v bezpečí.“
„Keď prišla anglická učiteľka, videl som aj ju, hneď som si všimol, že najradšej chodieva po tomto chodníku a vyhľadáva ústranie, dobre som ju sledoval dávno predtým, čo sme aj ústne prišli do kontaktu. Pamätáte sa, že som k vám raz potichu prišiel a podal vám kytičku fialiek, keď sme si ešte boli cudzí?“
„Pamätám sa. Tie fialky som si vylisovala, odložila a ešte vždy ich mám.“

„Potešilo ma, že ste si ich vzali pokojne a pohotovo, neokúňali ste sa, čo je pocit, pri ktorom sa vždy bojím, že ho vyvolám, a keď sa mi odkryje v pohľade alebo geste, až trestuhodne ho neznášam. Vrátim sa však k téme. Nielen ja som vás sledoval, často, najmä za súmraku, sa vám nablízku vznášal iný nehlučný strážny anjel, večer čo večer sa moja príbuzná Becková vykradla po vašich stopách a kĺzavo sledovala váš pohyb, a vy ste ju nevideli.“
„Ale veď ste z toho vzdialeného okna nemohli vidieť, čo sa v noci odohráva v záhrade?“
„Za mesačného svitu som mohol ďalekohľadom, vzal som si ďalekohľad…“

Lenže Lucy sa to nepáči.

„Poznatky, ktoré vám prináša, sú vykúpené pridraho, monsieur, tieto vaše tajné príchody a odchody vám uberajú na dôstojnosti.“
„Na dôstojnosti!?“ zvolal so smiechom. „Kedy ste videli, že sa trápim svojou dôstojnosťou? To vy ste dôstojná, slečna Lucy. Ako často som vo vašej vznešenej ostrovnej prítomnosti podupal po tom, čo s radosťou nazývate mojou dôstojnosťou, roztrhal ju, roztrúsil do vetra v tých šialených výbuchoch, ktoré sledujete s toľkou povýšenosťou a ktoré, to dobre viem, považujete za podobné besneniu treťotriedneho londýnskeho herca?“
„Vravím vám, monsieur, že každý pohľad, ktorý vrháte spoza tamtej mreže, ubližuje tej najlepšej časti vašej vlastnej povahy.“

Potom sa pán Paul Lucy spýta, či aj protestanti veria na nadprirodzeno. Lucy mu naznačí, že v tej záhrade už čosi videla, ale nechce prezradiť, že to bola mníška. Alebo duch mníšky. Lenže aj profesor ju pri svojich nočných pozorovaniach videl.

„Bon! To som rád. Vedel som to skôr, než ste mi to povedali. Uvedomoval som si, že vás so mnou čosi spája. Vy ste trpezlivá a ja cholerik, vy ste tichá a bledá a ja počerný a výbušný, vy ste tuhá protestantka a ja čosi ako laik jezuita, no podobáme sa, je medzi nami spriaznenosť. Vidíte to, mademoiselle, keď sa pozriete do zrkadla? Všímate si, že máte podobný tvar čela a podobne tvarované oči? Počujete, že aj vo vašom hlase znejú niektoré moje tóny? Viete o tom, že máte veľa mojich pohľadov? Ja si to všetko všímam a verím, že ste sa narodili pod mojou hviezdou. Áno, narodili ste sa pod mojou hviezdou! Traste sa! Pretože ak sa niečo také stane smrteľníkom, nitky ich osudov sa len ťažko rozpletú, sú také zauzlené a zachytené, že náhla trhlina napácha v tej sieti škodu.“

Otázkou zostáva,

či pán Paul z toho okna videl, ako Lucy pochovala Grahamove listy. Preto prestal žiarliť? Preto sa s ňou odvážil zblížiť? To sa nikdy nedozvieme.
Isté však je, že v tej chvíli už horela medzi Lucy a pánom Paulom vrúcna láska. Sami ju možno len cítili, nevieme, či si ju naplno uvedomovali. No v pozadí sa strhol nejaký rozruch, isté zlomyseľné trio akoby pochopilo, že situácia je vážna. Čo samo osebe svedčilo o tom, že u Paula tomu tak naozaj bolo. Preto začali ich vzťah mariť. „Ak môj žiak zostane v Európe,“ vyhlásil otec Silas, „hrozí mu odpadnutie od viery, pretože sa zaplietol s kacírkou.“ Odrádzanie spustila madam Becková tým, že Lucy zasvätila do jeho tajomstiev.

Minulosť

Madam Becková v jedno popoludnie zákerne poslala Lucy do starého meštianskeho domu v najstaršej časti mesta. Lucy sa ocitla priamo v nore, z ktorej dvaja ani nie príbuzní riadili život pána Paula. A dozvedela sa, kto je a prečo je ešte stále slobodný. Vyrozprával jej to ten istý kňaz, u ktorého sa kedysi ocitla na spovedi.

Ako dvadsaťročný mladý muž, syn bohatého bankára, bol Paul Emanuel zasnúbený s dcérou bohatého klenotníka. Bola síce o čosi staršia od neho, ale vraj sa veľmi ľúbili. Lenže potom jeho otec zbankrotoval a umrel, a jej stará mama jej zabránila vydať sa zaňho. Slečna sa však odmietla vydať za iného, vstúpila do kláštora a tam „od žiaľu“ zakrátko umrela. Paul jej zostal verný a už sa nemienil oženiť.

„… ten cit, môžete mi veriť, je celému môjmu životu a názorom cudzí. Zomrel už dávno, v súčasnosti leží v hrobe, a ten hrob je hlboký, poriadne navŕšený a starý mnoho zím, pre útechu svojej duše verím, že sa v budúcnosti vzkriesi, no vtedy už bude všetko premenené, telo a cit, smrteľníci sa stanú nesmrteľnými, prebudí sa nie pre zem, ale pre nebo.“

Potom skrachoval a umrel aj ten klenotník i jeho manželka, stará mama zostala sama a bez akýchkoľvek prostriedkov. Charlotte ju opísala ako skutočnú bosorku – zosobnenie zlovôle. Nielen zlostná, ale aj hrbatá a mimoriadne škaredá.

Dobročinnosť

Paul sa nemstil ani jej nič nezazlieval. Ten obrovský meštiansky dom v skutočnosti patril jemu. Celkom chápem, že v ňom nechcel bývať. Prepustil ho tej starej žene a starému kňazovi, svojmu dávnemu učiteľovi a spovedníkovi, už nám známemu otcovi Silasovi. Sám býval v tej izbe so zamrežovaným oknom, väčšinu príjmov dáva na živobytie tých dvoch a na charitu. Tieto dve postavy pôsobia skutočne odpudivo, preto sa im radšej nebudem podrobnejšie venovať. Poviem len, že spolu s madam Beckovou tvoria kliku, ktorá sa postaví proti Lucy a proti jej spoločnej budúcnosti s Paulom Emanuelom.

Slovami madam Beckovej:

„Aj keby sa niekedy chcel oženiť, nemôže, už má na pleciach priveľkú rodinu: mère Walravens, père Silas, dame Agnes a celý zástup bezmenných žobrákov. Sotva sa niekedy našiel muž, čo by si ako on naložil na chrbát väčšie bremeno, než dokáže uniesť, a dobrovoľne si privodil zbytočnú zodpovednosť. A okrem toho prechováva romantickú spomienku na istú bledú Marie Justine – osoba podľa mňa dosť hlúpa, ktorá je anjelom v nebi – alebo niekde inde – už po celé veky a ktorú chce jedného dňa nasledovať bez akýchkoľvek pozemských pút, čistý ako ľalia, ako vraví. Ó, ale by ste sa nasmiali, keby ste poznali hoci len polovicu vrtochov a výstredností pána Emanuela! … Zjedzte si večeru, vypite si víno, zabudnite na anjelov, hrbáčky a predovšetkým na profesorov!“

Madam Becková bola síce múdra žena, no toto nemala povedať. Bola to chyba. V ten večer ma mala nechať pokojnú, nie rozrušenú, ľahostajnú, nie zvedavú, s vedomím, že som vo vlastných očiach i v očiach iných osamotená, nie s pocitom, že ma s tou druhou osobou, na ktorú mám zabudnúť, niečo spája, hoci len v myšlienkach.

Puto

Zabudnúť na neho? Ach! Zosnovali múdry plán, aby ma prinútili zabudnúť na neho – múdre hlavy! Ukázali mi, aký je dobrý, z môjho drahého malého muža spravili nepoškvrneného hrdinu. A potom začali tárať o jeho láske. Aké som pred tým dňom mala možnosti presvedčiť sa, či vôbec vie ľúbiť? Vídala som ho žiarlivého, podozrievavého, videla som v ňom istú nežnosť, vrtkavosť, mäkkosť, čo sa objavila ako teplý vzduch, a súcit, ktorý sa vytratil ako ranná rosa, lebo ju vysušila horúčava jeho vznetlivosti: toto všetko som videla. A oni, otec Silas a Modeste Becková – vôbec som nepochybovala, že títo dvaja konali v zhode – mi otvorili najtajnejšiu svätyňu jeho srdca. Ukázali mi jednu veľkú lásku, dieťa mladosti tejto južanskej povahy, od prírody takej silnej a dokonalej, až sa vysmievala i samotnej smrti. Pohŕdala jej podlou lúpežou, primkla sa k nesmrteľnej duši a víťazne a verne bdela vedľa jej hrobky dvadsať rokov.

Toto sa stalo – a nie nadarmo. Nešlo len o prázdny sentiment, dokázal svoju vernosť tým, že svoje najlepšie schopnosti posvätil nesebeckým cieľom a osvedčil ju bezhraničnou osobnou obetou. Voči tým, čo boli drahí tej, ktorú si cenil, odložil pomstu a zdvihol kríž. Mala ma Justine Marie vystrašiť? Mal portrét zosnulej bledej mníšky vystavať večnú bariéru? A čo tá dobročinnosť, ktorá pohlcovala jeho svetské dobro? A čo jeho srdce, zasvätené večnej čistote? Madam Becková, otec Silas, nemali ste mi vnuknúť tieto otázky. Okamžite sa stali tou najväčšou hádankou a najprenikavejším impulzom, aký som kedy pocítila. Na týždeň som upadla do spánku, snívalo sa mi a zobudila som sa na tie dve otázky. Odpoveď na ne sa nenachádzala na celom šírom svete, len tam, kde ten počerný malý muž stál, sedel, kráčal a učil, pod tou zbojníckou gréckou čiapkou a úbohým paletom, postriekaným atramentom a poriadne vyšediveným.

Bratstvo

Večer po tej šokujúcej a nečakanej skúške u dvoch nesympatických profesorov sa Lucy rozhodla, že mu to vráti. A zároveň mu dá najavo, že už o ňom všeličo vie. Priam ho pritisla k múru a opäť to trochu pripomínalo hádku. To však už bol zvyčajný spôsob ich komunikácie:

„Ste filozof, monsieur, cynický filozof,“ pozrela som na jeho paleto, na čo si okamžite rukou oprášil rukáv, „pohŕdate slabými stránkami ľudstva, predovšetkým prepychom, a nezáleží vám na jeho pohodlí.“
„A vy, mademoiselle, ste čistotná a háklivá, a navyše ukrutne necitlivá.“
„Ale, monsieur, keď o tom premýšľam, niekde skrátka musíte bývať? Povedzte mi kde a koľko si držíte sluhov?“
„Bývam v diere! Bývam v brlohu, slečna, v jaskyni, do ktorej by ste nestrčili svoj fajnový nos. Raz som vám zahanbený, že nehovorím celú pravdu, povedal o svojej ‚študovni‘ tamto v kolégiu, vedzte teda, že tá študovňa tvorí celý môj príbytok, mám tam izbu a prijímací salón. Pokiaľ ide o sluhov, ktorých ‚si držím‘, je ich desať, les voilà!“ A s úškrnom mi rovno pred oči vystrčil svojich desať prstov.
„Sám si krémujem čižmy,“ pokračoval divoko, „kefujem si paleto…“
„Vôbec nie, monsieur, očividne to nerobíte,“ skočila som mu do reči.

Hrozivo vystrčil dolnú peru, signál toho najrozhodnejšieho pohŕdania, a vyhŕkol.
„Ustielam si posteľ a starám sa o domácnosť, obed si dávam v reštaurácii, večera sa stará sama o seba, dni trávim namáhavou drinou a bez lásky, noci mám dlhé a osamelé. Som zúrivý a fúzatý, žijem ako mních a nič živé na tomto svete ma neľúbi okrem zopár starých sŕdc, zodratých ako moje vlastné, a niekoľko schudobnených stvorení, utrápených, chudobných duchom i peňaženkou…“
„Á, monsieur, ja viem svoje! Viem, že máte pekný starý dom na milom starom námestí v Basse Ville. Prečo nebývate tam? Mne sa veľmi páčil, monsieur, s tými schodmi, čo vedú k dverám, sivými dlaždicami vpredu, skláňajúcimi sa stromami za ním, tmavými, vysokými, starými. A ten budoár, v ňom by ste si mali urobiť študovňu, je to také tiché a dôstojné miesto.“
„Kde ste toto vyňuchali? Kto vám to povedal?“

Odhalenie

Lucy mu rovnakým odľahčeným tónom vyrozprávala, kto ju tam poslal a čo všetko sa dozvedela. Pána Paula to spočiatku šokovalo. No potom sa akoby náhle vzdal svojho rozhodnutia zostať verný svojej zosnulej snúbenici. Aj on sa cítil šťastný, keď ju mohol držať za ruku a vľúdne sa s ňou rozprávať. Nasledujúcu scénu podľa mňa Charlotte prekombinovala. Pôsobí ako vrúcna žiadosť o ruku, hoci Paul žiada Lucy iba o priateľstvo.

„Keď ma teraz dôkladne poznáte, všetky moje minulé okolnosti, všetko, za čo som zodpovedný, keď už dlho poznáte moje chyby, ešte vždy sme priatelia?“
„Ak monsieur chce, aby som bola jeho priateľka, aj ja budem rada, ak v ňom budem mať priateľa.“
„Ale ja mám na mysli blízkeho priateľa, dôverného a skutočného, spriazneného vo všetkom okrem krvi? Bude slečna Lucy sestrou úbohého, spútaného, bremenom zaťaženého muža?“
Nedokázala som mu odpovedať slovami, a predsa si myslím, že som mu odpovedala. Chytil ma za ruku, ktorá sa rada skryla v jeho ruke. Jeho priateľstvo neposkytovalo pochybný, vrtkavý účinok, chladnú vzdialenú nádej, cit taký krehký, že by nezniesol ani váhu prsta. Hneď som v ňom cítila – alebo si myslela, že cítim – oporu ako podporu nejakej skaly.

„Ak hovorím o priateľstve, mám na mysli opravdivé priateľstvo,“ zopakoval dôrazne a ja som ani nemohla uveriť, že moje uši potešili také naliehavé slová. Ani som nemohla dostatočne oceniť láskavý, úzkostlivý pohľad, aký mi venoval. Ak si naozaj želal moju dôveru a naozaj mi dával tú svoju, zdalo sa mi, že život ani nemôže ponúknuť nič väčšie a lepšie. V tom prípade som sa stala silnou a bohatou, v okamihu som bola v podstate šťastná.

Kým hovoril, tón jeho hlasu, svetlo jeho láskyplných očí vo mne vyvolalo takú radosť, akú som bezpochyby ešte nikdy nepocítila. Žiadnemu dievčaťu som zrazu nezávidela milého, žiadnej neveste ženícha, žiadnej manželke manžela, bola som spokojná s vlastným priateľom, čo sa mi vedome sám ponúkal. Ak sa ukáže, že sa naňho dá spoľahnúť, a on sa tváril spoľahlivo, po čom inom okrem jeho priateľstva by som ešte mohla túžiť? Ale čo ak sa to všetko rozplynie ako sen, ako sa to už raz stalo…?
„Čo sa deje?“ spýtal sa, keď mi tá myšlienka zaťažila srdce a zatienila tvár. Prezradila som mu to, a po chvíli ticha a zamyslenom úsmeve mi ukázal, že rovnaké obavy – že ho ako muža s takou ťažkou a prudkou povahou budem mať dosť – mátali v mysli dlhšie než deň či mesiac.

Zvláštne zásnuby

Lucy síce bola šťastná, ale mala na to dôvod? Žiadať takýmto spôsobom o ruku bolo nezvyčajné. Aj nahý, aj oblečený, aj pešky, aj vozky… Aj požiadal, ale naozaj o ruku? Skrátka iba spolovice. O priateľstvo totiž netreba takto žiadať. Priateľmi už predsa boli. Vo vzduchu stále viseli nejaké pochybnosti.

Nazval ma sestrou. To bolo pekné. Áno, mohol ma nazvať, ako chcel, dovtedy, kým sa mi zdôveroval. Ochotne som bola jeho sestrou pod podmienkou, že na mňa nebude naliehať, aby som túto úlohu plnila aj vo vzťahu k nejakej jeho budúcej manželke, a keď mlčky sľúbil, že to tak bude iba dovtedy, kým bude slobodným mužom, zdalo sa, že taká dilema veľmi nehrozí.

Alebo si pán Paul pre istotu nechal otvorené zadné dvierka? Pretože niekoľko nasledujúcich dní sa k Lucy ani nepriblížil. Niečo sa dialo v pozadí. Nevidela do toho ani Lucy, nevidia do toho ani čitatelia. Lenže niečo sa dialo. Čudné…

Potom si Lucy našla v stole nenápadný odkaz, ktorý jej situáciu vysvetlil. Išlo o náboženskú brožúru, ktorej autorom bol otec Silas. Vábila čitateľov do lona katolíckej cirkvi. Vyzeralo to, že skutočne ide o jej vieru.

Náboženstvo ako prekážka

Čo nasledovalo potom, nemalo opodstatnenie, ak medzi ňou a pánom Paulom malo ísť iba o priateľstvo. Aj Lucy to pochopila tak, že ide o manželstvo. Paul spolu s otcom Silasom na ňu začali naliehať, aby prestúpila na ich vieru. Najprv sa ju snažili presvedčiť, že katolícka cirkev je jediná pravá, potom jej predvádzali pompézne náboženské slávnosti. Márne. Všetky tieto vonkajšie prejavy odmietla ako falošné.

Charlotte tu popísala katolícku cirkev veľmi kriticky, no nebudem to podrobnejšie rozvádzať, aby som sa nikoho nedotkla. Prezradím len, že so všetkými jej výhradami sa stotožňujem ešte aj dnes.

Na druhej strane je práve táto hlboká kritika jedným z dôkazov, že ide o autobiografické dielo. Ak bola Charlotte v niečom naozaj dôkladne podkutá, bolo to náboženstvo a Biblia. Čo je u dcéry duchovného pochopiteľné. Obyčajné dievča, akým údajne Lucy bola, by nedokázalo tak fundovane odolávať takému silnému nátlaku. Zlomili by ho dosť rýchlo. Jednoducho by dalo prednosť láske pred náboženstvom. V tom tkvie ďalší Charlottin rozpor: Lucy tak dlho túžila po niekom blízkom, po spojení s človekom, ktorého mohla ľúbiť a dôverovať mu. Prečo sa teda tak tvrdošijne zdráhala vzdať sa svojej viery, keď to mohlo byť prekážkou hádam jedinej príležitosti vydať sa?

Zvláštne! Ja som ho nechcela tak horúčkovito odvrátiť od viery jeho otcov. Myslela som si síce, že sa katolicizmus mýli, považovala som ho za veľkolepé zobrazenie zmesi zlata a hliny, no cítila som, že títo katolíci prechovávajú vo svojom nevinnom srdci čistejšie prvky svojej viery, preto ich Boh musí mať rád.

Charlotte a viera

V Shirley sa Charlotte azda najpodrobnejšie venovala náboženstvu, ktoré bolo každodennou a neoddeliteľnou súčasťou jej života. Mierne ironicky opísala niektoré z cirkví v Anglicku, ktoré sa oddelili od oficiálnej anglikánskej cirkvi. Vo Villette sa pristavila pri rozporoch medzi katolíckou a protestantskými cirkvami. A vyjadrila sa jasne:

„Nepáčilo sa mi to, takéto ceremónie neuznávam, už žiadnu nechcem vidieť.“
A len čo som si týmto vyhlásením uľavila, mohla som pokračovať a plynulejšie a jasnejšie, než som zvykla, mu ukázať, že sa mienim držať svojho reformovaného učenia, že čím viac som videla z pápeženstva, tým tesnejšie sa primkýnam k protestantizmu. Niet pochýb, že všetky cirkvi sa v niečom mýlia, no teraz som si vďaka tomu kontrastu uvedomila, ako prísne je tá moja čistá v porovnaní s tou, ktorej gýčovú tvár mi odhalili. Povedala som mu, že medzi nami protestantmi a Bohom nie je toľko formalít a zachovávame možno len tie, ktoré v bohoslužbe pre náležité svätenie vyžaduje ľudská povaha.

Povedala som mu, že v čase a za okolností, keď sa má pozdvihnúť duchovný zrak k tomu, ktorého domovom je nekonečno a jeho bytím večnosť, nedokážem hľadieť na kvety a pozlátku, voskové sviece a výšivky. Že keď myslím na hriech a žiaľ, svetskú skazenosť, morálny úpadok ľudstva, ťažký pozemský zármutok, nezaujímajú ma spievajúci kňazi a šomrajúci dôstojníci, že keď na mňa doliehajú existenčné trápenia a strach zo zániku, keď sa mi pred očami zjaví mocná nádej a nezmerateľná pochybnosť o budúcnosti, vtedy dokonca ani vedecké úsilie či modlitba v jazyku učenom a mŕtvom nemôže bez prekážky dobiedzať do srdca, ktoré len túži vykríknuť:
„Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnicou!“

Porozumenie

A pán Paul to pochopil a prijal:

„Nech si kňazi a polemici hovoria, čo chcú,“ pošepkal pán Emanuel, „Boh je dobrý a má rád všetko úprimné. Verte teda, čomu môžete, verte, ako viete, prinajmenšom jednu modlitbu máme spoločnú, a ja tiež volám: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu!‘“

Oprel sa o chrbát mojej stoličky. Po chvíli premýšľania sa ozval znova:
„Ako vyzerajú v očiach toho Boha, ktorý stvoril nebeskú klenbu, ktorý vdýchol život všetkému tu alebo na hviezdach, čo tamto žiaria, ako vyzerajú rozdiely medzi ľuďmi? No keďže pre Boha neexistuje čas ani priestor, rovnako preňho neexistuje ani miera, ani porovnanie. Koríme sa v našej malosti, a tak je to správne, a predsa je možné, že stálosť jedného srdca, pravda a viera jednej mysle podľa svetla, ktoré On ustanovil, zaváži uňho toľko ako správny pohyb satelitov okolo ich planét, planét okolo slnka alebo sĺnk okolo toho mocného neviditeľného centra, nepochopiteľného, nepredstaviteľného, ktoré môže vytušiť iba nezvyčajné mentálne úsilie. Všetkých nás vedie Boh! Boh vám žehnaj, Lucy!“

Otec Silas nedosiahol svoje, ale Lucy a Paul sa zhodli. Opäť im svitla nádej na spoločné šťastie. Čo by im teda ešte mohlo stáť v ceste?

Kto ťahá za nitky v pozadí?

To, čo sa odohráva od okamihu, keď pán Paul požiadal Lucy o dôverné priateľstvo, pripomína Charlottin manipuláciu s hrdinami, ktorá nakoniec vedie… Dozviete sa v závere. Na jednej strane svoje bábky čoraz tesnejšie pripútava k sebe, na druhej ich z pozadia od seba silno odtŕha. Protipohyb v tom istom čase a priestore. Má to však pôsobiť tak, že za nitky v pozadí ťahá niekto iný. Lucy cíti, že sa deje niečo, čo nevidí. V jeden deň zbadá, že sa v záhrade odohráva akási hádka medzi madam Beckovou a Paulom. Madam Becková sa ho očividne pokúšala dostať preč z penzionátu. No on zostal nehybne stáť.

Pán Paul zrazu z tej nehybnosti vyštartoval do akcie. Vzpriamene a rýchlo prešiel cez záhradu. Pomyslela som si, že asi ide poliať pomarančovníky, no len čo bol na dvore, zrazu sa pobral iným smerom a prešiel cez altánok do dverí prvej triedy. Práve odtiaľ som ho pozorovala, no zrazu som nedokázala nájsť odvahu a počkať, kým vojde. Otočil sa tak prudko, kráčal tak rýchlo, tváril sa tak zvláštne, až bojko vo mne zbledol a cúvol: nečakala som, kým mi to všetko vysvetlí, keď som začula praskanie kríkov a vŕzganie štrku pod jeho nohami, odletela som na krídlach paniky…

Toto bola podľa mňa zvyčajná Charlottina reakcia na dramatické životné udalosti. Len čo sa jej vytúžený cieľ priblížil, zľakla sa a čo najrýchlejšie ušla.

Len čo sa tie dvere zavreli, náhle ma ako blesk z jasného neba zasiahol úžas nad mojou neprirodzenou reakciou. Od začiatku som cítila, že prišiel za mnou, že hľadá mňa. A vari som sa aj ja nechcela stretnúť s ním? Čo ma teda odviedlo preč? Čo ma to schmatlo z jeho dosahu? Chcel mi niečo povedať, a prišiel mi to niečo povedať, napínala som uši, aby som to počula, a predsa som tú dôvernosť sama znemožnila.

Túžila som počúvať a utešiť, keď som si myslela, že na publikum a útechu niet nádeje, a len čo sa tá príležitosť náhle a naplno naskytla, uhla som sa, ako by som sa uhla pred namiereným šípom smrteľnosti. Nuž, môj šialený, rozporuplný krok dostal svoju odmenu. Namiesto upokojenia, istého uspokojenia, ktoré som mohla získať, keby som dokázala ovládnuť tú paniku a aspoň dve minúty pevne postáť, mi zostala nemá prázdnota, temná pochybnosť a pochmúrna predtucha.

Raz ráno pán Paul neprišiel na vyučovanie. Do triedy sa dostavila iba madam Becková, ktorá všetkým oznámila, že profesor ich už učiť nebude a hodiny literatúry sa na nejaký čas prerušia, kým zaňho nenájde náhradu. Rozhodol sa vraj na dlhý čas odísť z Európy do veľmi vzdialenej krajiny. Údajne sa s nimi príde rozlúčiť, len teraz na to nemá čas. A zlomyseľne prikáže Lucy, aby sa ujala hodiny. Tá mala problém žiačky utíšiť, no napokon hodinu dotiahla do konca. Lenže pán Paul sa v nasledujúcich dňoch neukázal a Lucy začala zhrýzať neistota, čo sa deje. Pretože jej nikto nevysvetlil, čo sa deje. Po dlhom čase sa dozvedela, že odchádza na Guadeloupe, francúzske ostrovy v Karibiku. Nie v svojom záujme, ale kvôli povinnostiam nejakého priateľa.

A predsa Lucy mohla niečo tušiť už predtým. Raz sa jej totiž spýtal, či by ho prišla privítať, keby musel na päť rokov odísť a vrátil by sa. Vtedy ju len zaliali slzy a odvetila, že si nevie predstaviť, ako by ten čas bez neho prežila. Preto o tom pán Paul už nehovoril.

Tomu, čo som cítila, nebolo pomoci, a ako som to mohla necítiť? V posledných dňoch bol ku mne pán Emanuel veľmi dobrý, z hodiny na hodinu lepší a láskavejší. Uplynul mesiac, odkedy sme zladili naše náboženské rozdiely, a po celý ten čas sme sa ani raz nepohádali. Mier medzi nami nebol ani chladným dieťaťom rozchodu, nežili sme odlúčene, prichádzal častejšie, rozprával sa so mnou viac než predtým, strávil so mnou celé hodiny s utešenou náladou, spokojnými očami, domáckymi a miernymi spôsobmi. Nastolili sme pekné témy rozhovorov, pýtal sa ma, aké mám v živote plány, a ja som mu ich prezradila. Môj školský projekt ho potešil, prinútil ma viac než raz mu ho zopakovať. (Lucy si sporila, aby si mohla založiť vlastnú školu.) Nezhody zmizli, vzájomné porozumenie sa ustaľovalo a upevňovalo, v srdci sa rozhosťoval hlboký pocit jednoty a nádeje, náklonnosť, úcta a svitajúca dôvera si priväzovali svoje puto.

Aké tiché vyučovanie som si vtedy vychutnala! Už žiadne pichľavé poznámky o mojom „intelekte“, žiadna hrozba nepríjemného verejného predvádzania sa! Žiarlivé úškľabky a ešte žiarlivejšie, takmer vášnivé chválospevy nádherne nahradila mlčanlivá, zhovievavá pomoc, láskavé usmernenie a nežná trpezlivosť, ktorá odpúšťala, no nechválila. Vyskytli sa chvíle, keď sedel celé minúty a neotvoril ústa, a keď tma alebo povinnosť prikazovali rozlúčiť sa, odchádzal s podobnými slovami: „Odpočinok je sladký. Pokojné šťastie drahocenné!“

Lucy správne tuší, že za Paulovou neprítomnosťou stojí snaha spomínanej kliky odlúčiť ich. Zúfalo čaká na akúkoľvek informáciu, čaká, že sa pán Paul príde rozlúčiť a vysvetlí jej to. A ako vždy predtým, pomaly sa rúca pri predstave, že stála na prahu životného šťastia, a opäť ju opustí. Po niekoľkých dlhých dňoch sa objavil dátum, keď mal Paul odplávať na ďalekú cestu. No Lucy od neho stále nemá žiadnu správu, ani slovko. Madam Becková jej zabránila zúčastniť sa na profesorovej rozlúčke so žiačkami, už sa s ním nemohla stretnúť. Po prvý raz sa proti jej správaniu vzbúrila, na čo jej madam len otvorene povedala, že sa nesmie vydať za Paula. „On sa nesmie oženiť!“ Lenže pán Paul sa od nej nedal úplne odstaviť. Po najmladšej žiačke jej poslal odkaz:

Kým odplávam, musím Vás vidieť v pokoji a dlho sa s Vami porozprávať. Buďte pripravená, minúty mám spočítané a práve teraz sústredené na jednu vec, okrem toho mám aj súkromnú povinnosť, o ktorú sa nesmiem deliť s nikým, ani o nej hovoriť, dokonca ani Vám.

Paul asi ešte nepoznal Lucy veľmi dobre. To „buďte pripravená“ pre ňu znamenalo, že od tej chvíle nemala pokoja vo dne v noci. Bola pripravená neustále, bez prestávky, bez oddychu. A tak sa minul aj deň, keď mal Paul odplávať. Bez rozlúčky. Lucy sa znovu zrútila.
Medzitým nám Charlotte prezradila dôvod Paulovej cesty do vzdialenej krajiny. Medzi ním a Lucy nestálo len náboženstvo, ale aj jeho majetok. Iní si totiž dávno zvykli, že z neho majú plný úžitok. A mohol by im priniesť ešte viac.

Stará madam Walravensová mala kedysi na Guadeloupe obrovský statok, ktorý pre akúsi hypotéku alebo bankrot nemohla užívať. Ten sa už v tom čase nejako očistil od dlhov a so správnym správcom ešte mohol vyniesť pekný zisk. Potrebovala teda toho správcu. A keďže všetci členovia tej kliky boli nejakým spôsobom príbuzní, tiež im na tom záležalo. Tu si Charlotte trochu protirečí v charaktere pána Paula, pretože predtým ho opísala ako nepraktického muža. Teraz sa zrazu hodil za správcu. Ale pravda je, že bol veľmi čestný a verný.

Vysvetlenie

Žiadaný kompetentný a čestný správca teda musel byť oddaný muž. Presne takého madam Walravensová už dvadsať rokov držala vo svojich službách, najprv mu zničila život a potom sa naňho prisala ako stará huba. Takého muža vycvičil, vzdelal a zaviazal si putom vďačnosti, zvyku a viery otec Silas. Takého muža poznala madam Becková a mala naňho vplyv do istej miery. „Ak môj žiak zostane v Európe,“ vyhlásil otec Silas, „hrozí mu odpadnutie od viery, pretože sa zaplietol s kacírkou.“

Aj madam Becková uprednostnila vlastný dôvod na želané vysídlenie pána Paula. Ak niečo sama nemohla dosiahnuť, radšej by to zničila, ako by to mal získať niekto iný. Pokiaľ išlo o madam Walravensovú, tá chcela len svoje peniaze a svoje pozemky… A tak tí traja prospechári obkľúčili a spútali jedného nezištného muža. Argumentovali, dovolávali sa, prosili, odvolali sa na jeho milosrdenstvo a do jeho rúk s dôverou vložili svoje záujmy. Žiadali od neho len dva či tri roky oddanosti, potom si už bude môcť žiť po svojom, no jeden z nich si možno aj pomyslel, že by dovtedy mohol aj umrieť.

Žiadnej ľudskej bytosti, ktorá mu vlastný úžitok pokorne zložila k nohám alebo zverila do rúk, nedokázal pán Emanuel odmietnuť tú dôveru či odvrhnúť to bremeno. Či ho odchod z Európy osobne zabolí alebo sa naň podujme len neochotne, či a aké má plány do vlastnej budúcnosti, to sa ho nikto nepýtal, nikto nevedel, nikto neprezradil. V tom som mala úplnú prázdnotu. Jeho rozhovory so spovedníkom som mohla uhádnuť, ba vedela som si predstaviť aj to, akú úlohu v tom presviedčaní zohrali povinnosť a náboženstvo. Odišiel a nedal mi ani znamenie. Tam sa končili moje vedomosti.

Keď sa Lucy znovu zrútila, madam Becková ju chcela utíšiť a poslala jej nápoj s uspávacím prostriedkom. Ten však zaúčinkoval opačne. Ako v delíriu sa v noci vybrala von do mesta. Prekvapilo ju, že bolo plné ľudí. Ulice i hlavné námestie sa nimi hemžilo, pretože práve oslavovali nejaký historický sviatok. Uprostred toho davu Lucy zazrela nielen svoju krstnú mamu a Grahama s Paulinou, ale aj madam s dcérami a svojou partiou, ba aj… Pána Paula Emanuela v sprievode istej mladej slečny, ktorá sa k nemu správala nezvyčajne dôverne… Z tajného úkrytu si vypočula rozhovory, z ktorých vyplynulo, že nikto netuší, prečo Paul svoj odchod o pár týždňov odložil.

K predchádzajúcej traume sa pridala žiarlivosť. A nasledovala čudná, sebapopierajúca rezignácia. Až sa v jeden voľný deň pán Paul dostavil osobne. Prišiel iba za ňou. Madam to nejako zachytila a pokúsila sa ho znovu odviesť preč, lenže Paul ju odrazil. Dosť drsne. Až teraz nasledovalo dôkladné vysvetlenie. Paul odviedol Lucy preč z penzionátu na veľmi dlhú prechádzku na vzdialené predmestie. Cestou po bulvároch sa rozhovorom snažil rozptýliť jej smútok a nešťastie. Zhovárali sa dôverne, hoci Lucy sa ešte nedozvedela všetko. Čakalo ju nejaké prekvapenie. Paul si párkrát vzdychol, keď sa pozrel do jej utrápenej tváre.

„Nepáčim sa veľmi vašim očiam?“ pozbierala som odvahu a naliehala, tá otázka bola pre mňa životne dôležitá. Zastavil sa a dal mi krátku, silnú odpoveď, odpoveď, ktorá ma umlčala, premohla a hlboko uspokojila. (Takýto inotaj nájdeme aj u Jane Austenovej, aj u Lucy Maud Montgomeryovej.) Odvtedy som si už navždy pamätala, čo preňho znamenám, a čo znamenám pre zvyšok sveta ma prestalo bolestivo zaujímať.

Medzi rečou pán Emanuel prezradil, že nechce, aby Lucy zostala v penzionáte. Vraj sa obáva, že jej bude veľmi chýbať a bude sa cítiť osamelá. Mal však aj iný dôvod.

„Chcem vám občas napísať a nebolo by dobre, keby sme si nemohli byť istí, že k vám moje listy bezpečne dorazia, a na Rue Fossette… skrátka, naša katolícka disciplína, hoci v istých veciach oprávnená a užitočná, sa za osobitých okolností môže použiť nesprávne, ba možno aj zneužiť.“

Očividne naráža na neustále špehovanie madam Beckovej.

„Ale ak mi napíšete, ja vaše listy musím dostať, a aj ich dostanem, neskryje ich predo mnou ani desať riaditeľov či dvadsať riaditeliek. Ja takýto druh disciplíny nestrpím, monsieur, nestrpím.“
„Tíško,“ utišoval ma, „niečo vymyslíme, máme svoje zdroje, buďte pokojná.“

A spýtal sa jej, či sa ešte nevzdala plánov na vlastnú školu. Lucy odvetila, že si na ňu stále sporí. Nakoniec ju pán Paul priviedol k jednému domu, otvoril kľúčom, na jej prekvapenie ju povodil po všetkých miestnostiach a ako do poslednej ju uviedol do triedy.

Prekvapenie

„Takže to je škola? Kto ju vedie? Nikdy som nepočula, že by na tomto predmestí bolo takéto zariadenie.“
„Budete taká dobrá a prijmete zopár prospektov na distribúciu pre istú moju priateľku?“ spýtal sa, z vnútorného vrecka saka vytiahol niekoľko hárkov dokumentov a vložil mi ich do ruky. Pozrela som sa na ne, prečítala som – vytlačené pekným písmom: „Denná škola pre mladé dámy. Faubourg Clotilde číslo 7. Riaditeľka Mademoiselle Lucy Snowová.“

Lucy dostala šok. Netušila, čo má robiť, čo má povedať. Len sa dokola pýtala, či to je naozaj jej škola a či to pre ňu pán Paul urobil.

„Á! Povedali ste, že som na vás v posledných bezútešných dňoch zabudol. Chudák starý Emanuel! To je vďaka za námahu troch úmorných týždňov, od maliara izieb po čalúnnika, od výrobcu sekretárov po upratovačku s Lucy a Lucinou postieľkou ako jedinou myšlienkou v hlave!“

„… Vďaka svojej učiteľskej klientele som si nadobudol peknú sumu a z časti z nej som sa rozhodol obdariť sa tým najštedrejším potešením, aké som kedy okúsil a okúsim. Páči sa mi to. V poslednom čase som sa vo dne v noci upínal na túto hodinu. Nemohol som sa k vám priblížiť, pretože by som to neutajil. Zdržanlivosť nie je moja prednosť ani hriech. Keby som sa dostal do vašej moci a začali by ste sa očami i ústami pýtať: Kde ste boli, pán Paul? Čo ste robili? Čo to máte za tajnosti? Moje jediné prvé a posledné tajomstvo by sa vám samo rozmotalo v lone. A teraz budete bývať tu a mať svoju školu, zamestnáte sa, kým budem preč, občas si na mňa spomeniete, kvôli mne si dáte dobrý pozor na zdravie a šťastie, a keď sa vrátim…“

Deň len pre nich dvoch

V tom dome spolu strávili krásne popoludnie a večer. Vyzeralo to ako ukážka ich budúceho manželského života. Otvorene sa rozprávali a veciach, čo ich zaujímali. Lucy sa spýtala, či o tom, čo urobil, vedia aj jeho priatelia. Odpoveď:

„Nikto okrem vás a mňa nevie, čo som urobil, ten pôžitok je zasvätený iba nám dvom, bez účasti iných a bez znesvätenia. Aby som povedal pravdu, pre mňa išlo o záležitosť ušľachtilého pôžitku, ktorý by som nezvulgarizoval tým, že by som ho prezradil. A okrem toho,“ usmial sa, „som chcel dokázať slečne Lucy, že viem udržať tajomstvo. Tak často ma karhala, že mi chýba dôstojná zdržanlivosť a potrebná obozretnosť!“

Pán Paul nechal v dome aj svoje knihy a kvety. A zohnal Lucy aj prvé žiačky. Ibaže pri jednej sa Lucy vzpriečila a odmietla ju prijať. Išlo o dievča, ktoré videla v takom dôvernom rozhovore s pánom Paulom v parku a na ktoré tak žiarlila. Paula to prekvapilo a žiadal vysvetlenie. A Lucy sa s plačom pustila do vysvetľovania:

Rozhovorila som sa. Už mi nechýbali slová, rozprávala som rýchlo, svoj príbeh som podala plynulo, sám mi prúdil z jazyka… Spomenula som tú dávku narkotika, aj to, prečo mi ho dali, aký malo prenikavý účinok, ako mi vytrhlo spánok spod hlavy, striaslo ma z postele, vylákalo ma von za živými, no vážnymi výplodmi fantázie… Všetko som rozoznávala, počula a videla, ako som zbadala a pozorovala jeho, ako som počúvala, koľko som toho počula a čo som si domyslela, skrátka, zdôverila som sa mu s celým príbehom, vypadol zo mňa pravdivo, doslovne, horúčkovito a trpko.

No kým som rozprávala, nesnažil sa ma zadržať, poháňal ma gestom, úsmevom, krátkymi slovami. Skôr než som sa dostala do polovice, už ma držal za obe ruky, hľadel mi do očí tým najprenikavejším pohľadom, v tvári sa mu zračilo čosi, čo sa ma nesnažilo ani upokojiť, ani umlčať, zabudol na svoju vlastnú doktrínu, zanechal svoj systém krotenia, keď som ho najakútnejšie vyzývala, aby ho použil. Zaslúžila som si prísnosť, on sa tváril zhovievavo. Vrúcna, žiarlivá a povýšená, dovtedy som ani netušila, že mám v sebe aj niečo také, a on si ma pritisol k srdcu. Bola som plná chýb, a on si mňa aj tie chyby privinul k sebe. Na okamih tej najťažšej vzbury si nechal čarovnú formulku hlbokého mieru v duši. Tie slová mi pohladili uši:
„Lucy, prijmi moju lásku. Jedného dňa kráčaj so mnou životom. Buď mojou najdrahšou, prvou na zemi.“

Až teraz žiadosť o ruku.

Najšťastnejšie roky života

Pán Paul odišiel, ale Lucy nechal zabezpečenú. Údajne to boli tri najšťastnejšie roky jej života. Paul sľúbil svojej klike iba tri roky. Tým si mal splniť všetky skutočné či imaginárne záväzky. Potom sa mal vrátiť a byť slobodný, mať vlastnú budúcnosť. Lucy medzitým prosperovala. Škola jej prekvitala až natoľko, že po jeden a pol roku pribrala susednú budovu a z dennej školy spravila penzionát. Fakt, že sa jej darilo, nepripisovala iba vlastným zásluhám.

Tajomstvo môjho úspechu nespočívalo ani tak vo mne, v mojich schopnostiach, v mojej sile, ako v nových okolnostiach, neuveriteľnej zmene života a odľahčenom srdci. Prameň, ktorý mi dodal energiu, ležal ďaleko za morom na západoindickom ostrove. Pri rozlúčke som dostala zadanie: myšlienku pre súčasnosť, nádej do budúcnosti, motiváciu na vytrvalú, usilovnú činnosť, trpezlivý a odvážny smer, v ktorých som nedokázala ochabnúť. Už mnou mohlo otriasť len máločo, máločo ma dokázalo rozčúliť, zastrašiť či potrápiť. Väčšina vecí ma tešila, dokonca aj úplné pletky mali svoje čaro.

Lucy nasávala Paulovu lásku – prostredníctvom listov.

Nemysli si, čitateľ, že tento blahodarný plameň sa živil sám zo seba alebo žil výhradne zo zanechanej nádeje a sľubu pri rozlúčke. Šľachetný darca ho totiž zásoboval štedrým palivom. Ušetril ma akéhokoľvek chladu, na ničom ma neukrátil, nemusela som sa báť núdze, neskúšala ma neistota. Po každej lodi mi poslal list, písal rovnako, ako rozdával a ľúbil – plným priehrštím, z celého srdca. Písal, lebo rád písal, nič nevynechával, lebo mu záležalo na tom, aby nič nevynechal. Sadol si, vzal pero a papier, pretože ľúbil Lucy a mal jej toho veľa čo povedať, pretože bol verný a starostlivý, pretože bol nežný a pravdivý. Nebolo v ňom pretvárky ani klamstva, ba ani neskutočnej prázdnoty. Ospravedlnenie mu na pery nikdy nenakvapkalo svoj klzký olej, nikdy neponúklo jeho perám svoje zbabelé finty a bezcennú ničotu. Jeho listy boli skutočnou výživnou potravou a občerstvujúcou živou vodou.

A teraz už sa tie tri roky minuli: dátum návratu pána Emanuela je určený. Je jeseň, má byť so mnou skôr, než sa dostavia novembrové hmly. Škola prekvitá, dom je pripravený. Spravila som mu knižničku, police naplnila knihami, ktoré mi zveril do opatery. Hoci nie som kvetinárka od prírody, z lásky k nemu som zasadila a starala sa o rastliny, ktoré má rád, a niektoré z nich ešte kvitnú. Keď odchádzal, myslela som si, že ho ľúbim, teraz ho ľúbim ešte väčšmi: je väčšmi môj.

Krásne. Bolo úžasné sledovať, ako sa z protivného, vrtošivého profesora stal starostlivý a láskyplný muž. Aj Lucy sme dopriali to šťastie, hoci nebyť poslednej kapitoly, nevyzeralo by to, že sa nejako zmenila. Všetci im želajú už len láskou a radosťou naplnený spoločný život. Lenže zabudli, že čítajú dielo Charlotte Brontëovej.

Katastrofa

Obloha sa zatiahla a potemnela, od západu sa plavia chmáry, mraky sa zbíjajú do čudných tvarov, oblúkov a širokých radiál, nebo je v jednom plameni, také divoké, akoby zápasilo so svojou najväčšou temnotou, také krvavé, že v pýche zahanbí aj Viktóriu. Niektoré znamenia neba poznám, pozorovala som ich od detstva. Bože, bedli nad tou loďou! Ó, stráž ju! Vietor sa stáča k západu. Zdvihne sa, bude duť, bude vrieskať dlho, a ja, aj keby som po celú túto noc blúdila po dome, nedokázala by som ten nápor vetra utíšiť. S pokročilou hodinou silnie, okolo polnoci všetci, čo bdejú, začujú a zľaknú sa juhozápadnej búrky.

Tá búrka zúrila sedem dní. Neutíchla, kým sa Atlantik nepokryl troskami, neutíšila sa, kým sa jeho hlbiny dosýta nenakŕmili. Kým si ničivý anjel víchrice nevykonal prácu dokonale a nezložil krídla, ktorých každé mávnutie vyvolalo hrom a každý záchvev peria znamenal búrku.
Mlč, utíš sa! Ó! Tisíc plačúcich, čo v modlitbách čakali na brehoch, načúvali, či začujú ten hlas, hoci ten nezaznel, ba nezaznel dovtedy, kým niektorí naplno neprecítili to nemé ticho, čo nastalo. Keď sa vrátilo slnko, pre niektorých už jeho svetlo znamenalo noc!

Po dlhých bezútešných rokoch, po dlhej samote v staromládenectve, po desaťročiach bez nádeje na osobný život a konečne na prahu zaslúženého šťastia Charlotte pána Paula Emanuela – utopila!

Prečo?

Prečo všetkým postavám v tomto románe dopriala vlastné šťastie alebo aspoň spokojnosť? Graham s Paulinou mali šťastné manželstvo a veľa detí? Ginevra sa tiež vydá podľa vlastného výberu. A nakoniec šťastne prežili iba tí zlí:

Madam Beckovej sa darilo po celý život, rovnako aj otcovi Silasovi. Madam Walravensová sa pred smrťou dožila deväťdesiatky. Zbohom.

Nie je veľmi pravdepodobné, že na to mala literárne dôvody. Napríklad by nechcela skončiť román šťastne, aby sa nepodobala na Jane Austenovú. Toto nemohlo byť v hre už preto, že vo svojich predchádzajúcich románoch dopriala šťastie všetkým hrdinom: profesorovi Williamovi Crimsworthovi, Jane Eyrovej a Rochesterovi, ba aj Caroline Helstonovej a Robertovi Moorovi aj Shirley. Rovnako sa šťastne skončili aj romány jej sestry Anne. Chápem, že ide o fikciu a autorka možno chcela vyvolať senzáciu. A aj dosiahla želaný efekt. No aj tak to bolo zákerné.

Tento šok Charlotte plánovala od začiatku a mal to byť šok. Nadarmo ju podľa prameňov jej otec i vydavateľ prehovárali, aby hrdinom dopriala spoločný život. Hoci sme si to neuvedomovali, na tú katastrofu nás pripravovala od začiatku vsuvkami, nenápadne a akosi nekonzistentne vloženými do textu, počnúc tým prvým v úvode tejto stránky.

Búrka

Raz v noci vypukla búrka podobná hurikánu a triasla s nami v posteliach. Katolíčky v panike vyskočili z postele a začali sa modliť k svojim svätým. Mňa však tá víchrica zdrapila ako tyran: drsne ma prebrala a prinútila žiť. Vstala som a obliekla som sa, vyškriabala som sa do okna vedľa svojej postele, sadla si na parapet a nohu položila na strechu nižšej priľahlej budovy. Bolo mokro, divoko, tma ako vo vreci. V internáte sa všetci zdesene zhromaždili okolo nočnej lampy a úpenlivo sa modlili. Ja som nemohla. Radosti z divokej hodiny, tmy a hromov, hlaholiacich ódu jazykom, aký človek nedostal do daru, až hrozivo nádherným, a z predstavenia oblakov, križovaných bielymi a oslepujúcimi bleskami, som nedokázala odolať. V tej chvíli a nasledujúcich dvadsaťštyri hodín som až bolestne túžila, aby ma čosi odnieslo z mojej súčasnej existencie a odviedlo ma hore a vpred.

Trikrát v živote ma udalosti naučili, že tieto zvláštne zvuky búrky, toto nervózne, beznádejné volanie predznamenáva blížiacu sa atmosféru nepriaznivú k životu. Epidémie chorôb, ako som verila, veľmi často zvestoval vzdychajúci, vzlykajúci, utrápený, lamentujúci východný vietor. Zdalo sa mi, že som si všimla aj to – hoci som nebola až takým filozofom, aby som vedela, či medzi tými okolnosťami skutočne existuje súvislosť –, že sa v tom istom čase často dozvedáme o výbuchoch sopky vo vzdialených častiach sveta, o riekach, čo sa náhle vyliali z brehov, a o zvláštnych morských príbojoch, ktoré zúrivo zaplavia prímorské pobrežia. „Naša zemeguľa,“ povedala som si, „sa v takých obdobiach trhá a rozvracia, slabí spomedzi nás vädnú v jej páchnucom dychu a ozlomkrk utekajú preč od syčiacich sopiek.“

Márne sa Charlotte snažila vyviniť zo svojej coarseness, hrubosti. Rozhodne niet pochýb, že vo svojich reflexiách o živote dokázala načrieť tak hlboko, že hlbšie sa hádam ani nedalo. No voči niektorým, tiež ľudským veciam navždy zostala vytrvalo hluchá a slepá. Napriek dobrým vlastnostiam a nespornému talentu v skutočnosti naozaj bola tvrdá, hrubá, závistlivá, zlomyseľná až zákerná. Veď to napokon aj sama napísala v tomto románe, ako som ju citovala vyššie. To, čo vydavateľovi napísala ako dôvod takéhoto konca románu, znie nielen cynicky, ale priam surovo:

„Utopenie a manželstvo sú tie hrozivé alternatívy… (Hrozí mu alebo utopenie, alebo manželstvo). Tí dobrosrdeční by mu, pravdaže, vybrali ten prvý a milosrdnejší osud – utopiť ho, aby ho ušetrili bolesti. Tí s tvrdým srdcom by ho naopak neľútostne narazili na ten druhý kôl dilemy a bez súcitu a výčitiek svedomia by ho oženila s tou… osobou… s tým… tým… indivíduom – Lucy Snowovou.“

Akoby toho ešte nebolo dosť

Takmer v posledných vetách svojho posledného diela sa Charlotte obrátila proti svojim čitateľom a vysmiala sa im. A spolu s nimi celému svetu:

Tu sa zastavme, ihneď. Povedalo sa dosť. Netrápme tiché, láskavé srdce, nechajme vľúdnej predstavivosti nádej. Nech si domyslí tú obrovskú radosť, čo sa znovu zrodila po strašnej hrôze, nevýslovné nadšenie zo záchrany z nebezpečenstva, zázračného úniku z pazúrov smrti, pôžitok z návratu. Nech si vykreslí manželstvo a dlhý šťastný život.

Čože? Tiché a láskavé srdce si zrazu zaslúži výsmech? Nádej si zaslúži výsmech? Únik z pazúrov smrti si zaslúži výsmech? Možno si ho zaslúži manželstvo a dlhý šťastný život.

Toto nie je len výsmech čitateľom, vydavateľovi, otcovi, prekladateľke, ktorá s jej dielami strávila niekoľko namáhavých rokov a starostlivo prelúskala všetky jej rozvláčne romány vrátane gýčového balastu, pri ktorom si nikdy nedala povedať, aby ho vypustila! Výsmech štúdiu množstva sekundárnych zdrojov a životopisnej literatúry. Ale čo je najhoršie, je to výsmech životu. A ten si Charlotte mala odpustiť!

V prvej chvíli som mala chuť vyhodiť tú knihu von oknom. Pár dní som to musela predýchavať, akosi sa mi to podarilo. Dá sa jej to prepáčiť? Mám dojem, že jej to nikdy neprepáčim, inými slovami, toto sa jej u mňa neprepečie. Dá sa to vysvetliť? Možno, pokúsim sa o to (znovu na základe ďalšieho štúdia) nižšie v kontexte vzniku diela. No najprv dvíham rukavicu a idem si domyslieť tú obrovskú radosť…

Napokon netreba chodiť ďaleko

Charlotte nám ponúkla návod už vo svojich predchádzajúcich dielach. Lucy, ale najmä profesor Emanuel si zaslúžili šťastie rovnako ako jej ostatní hrdinovia. Búrka, akú v tomto románe vyvolala, v skutočnosti nikdy nemôže nastať. Áno, ide o fikciu, ale o realistickú fikciu, nie fantasy, ani science fiction, ani horor. Postavy sú realistické a žijú v reálnom čase a priestore.

Samozrejme, prírodné katastrofy sa objavujú a zasahujú značnú časť pobrežia aj vnútrozemia. No taká búrka, ktorá by sedem dní trvala nad celým Atlantickým oceánom a zničila úplne všetko, čo sa na ňom práve nachádza, vzniknúť jednoducho nemôže. Vždy môže ísť len o nejakú oblasť s tým, že vzdušné prúdy (a teda aj búrka) sa posúvajú. Profesor Emanuel mal preto veľa možností, ako sa dostať domov. Mohlo sa stať všeličo. Námorníci vedia veľké búrky predvídať, loď nemusela vyplávať načas, mohla plavbu o pár dní odložiť alebo po ceste zakotviť pri nejakom ostrove… Lode sa predsa v búrke nepotopia automaticky…

Aj v predchádzajúcich kapitolách nám Charlotte pekne ukázala, ako by mohol vyzerať manželský život Lucy a pána Paula. Nevieme si síce predstaviť, že by mali deti, ale vieme si predstaviť, ako by trávili spoločný čas. A to takmer dokonale. Presne tak, ako ho spolu trávili dovtedy. Mohli by spolu čítať, mohli by prekladať literárne diela z angličtiny do francúzštiny alebo naopak. Mohli by si pomáhať v získavaní nových vedomostí, štúdiu, pedagogickej činnosti. Pritom by sa pravidelne poškriepili, ale tak milo. Lucy si už z Paulových vrtošivých výbuchov nič nerobila, iba by sa pri nich usmiala alebo aj rozosmiala. Paul už Lucy dôkladne poznal, aj jeho výbuchy a zlé nálady by sa postupne vytratili. Takže Charlotte napokon nechala tomu láskavému srdcu široké pole na vľúdnu predstavivosť.

„Kto ste, Lucy Snowová?“

Skôr než sa dostanem k vymenovaniu rozličných rozporov vo Villette, pozriem sa najprv na vnútorné rozpory hlavnej hrdinky, ktorá má pre navodenie dokonalého zmätku niekoľko odlišných identít, niekoľko rozličných vrstiev charakteru. Nedokážeme ho presne identifikovať, pretože v jednotlivých častiach knihy pôsobí odlišne a rozporuplne. Ba niekedy akoby išlo o dve rozdielne osoby aj v tom istom čase. Jednu jej líniu sledujeme v udalostiach, ktorými nás sprevádza na prvý pohľad jednoduchá mladá žena Lucy. Tú by sme sa aj mohli pokúsiť definovať, lenže už pri prvých charakteristikách začneme pochybovať, či ju vnímame správne.

Len čo sa nad ňou hlbšie zamyslíme, cítime v nej akúsi rozdvojenú osobnosť. Akoby jedna vystupovala na scéne a druhá sa v podobe záhadného fantómu vznáša nad ňou alebo jej z pozadia nakúka cez plece. Rozpráva nám svoj príbeh, akoby si naň spomínala už ako stará, bielovlasá žena. Údajne si prezerá pamiatky, ktoré jej na tie časy zostali, no podľa iných zmienok v texte niektoré z tých pamiatok už nemohla mať, pretože ich v tom čase minulom zničila. A navyše román zakončila apokalypsou, ktorú podľa všetkého už nemohla prežiť.

Nepodarí sa nám ju uchopiť ani do konca diela. Nevieme, o čo jej vlastne ide. Čo chce? Hľadá zmysel života? Sotva, keď by často najradšej už nežila. Túži prekonať tú samotu? Isteže. Ale ako? S kým? Ten, koho by chcela (hoci aj na to prídeme akosi až dodatočne), si ju aj vďaka jej snahe zostať nepoznaná nevšíma. A toho, s kým by nakoniec mohla byť šťastná, si k sebe pripustí až po dlhom čase spoznávania. Keď sa jej pokúša priblížiť, radšej ujde a skryje sa. A tesne predtým, ako sa jej túžba má naplniť, radšej ho utopí v mori.

Identita

Zjednodušene by sa dali jednotlivé identity hrdinky identifikovať takto:

1. Jednoduché dievča Lucy Snowová bez rodiny a priateľov, údajne neškolená a nevzdelaná (ako by teda mohla podávať také prenikavé reflexie o živote a o svete? stačila by jej skúsenosť a schopnosť premýšľať?), o ktorej však údajne všetci hádali, že je vzdelaná, iba to tají… Dievča, v ktorom sa skrýva istý talent, ktoré by mohlo byť aj dramatickou postavou, vedelo by aj hrať divadlo, no nikdy sa neodváži (alebo iba raz), pretože mu to psychicky nerobí dobre…

2. Rozprávačka vo vyššom veku s bielymi vlasmi, ktorá si spomína na minulosť, no nič viac sa o nej nedozvieme a stretávame ju málo.

3. Očividne v teológii rozhľadená žena, ktorá sa náboženstvom zaoberá do hĺbky, dokáže presne rozlíšiť nedostatky iných náboženstiev aj ich opísať, pevne sa drží vlastnej viery a vie ju aj náležito podoprieť – toto mohla byť len dcéra duchovného…

4. Akýsi hmlistý a neuchopiteľný fantóm v pozadí, akási paralelná bytosť, ktorá akoby hrdinku neustále kontrolovala a kládla jej pod nohy prekážky, dokonca vloží apokalyptickú búrku na rôzne miesta a do rôznych, dokonca nesúvisiacich časových línií.

Všetky tieto identity spája iba silné, neoblomné, tvrdošijné ja/ego.

Charaktery ostatných postáv síce autorka vyprofilovala komplikovane, pôsobia však vierohodne a čitatelia nemusia mať problém ich spoznať. Hoci aj niektorým z nich dodala dve identity.

Pestrá zbierka rozporov

Ako som už viackrát spomenula, román Villette sa priam hemží množstvom rozličných vnútorných i vonkajších rozporov. Niektoré z nich som už uviedla vyššie a týkali sa najmä rozporuplných charakterov. Základné sa však týkajú hlavnej hrdinky Lucy Snowovej (ako odzrkadlenie Charlottinej rozdvojenej osobnosti). A tým aj východiska celého diela. Charlotte aj tu potvrdila, že robila všetko naopak: Aby Lucy prekonala samotu, ušla do cudziny, do prostredia, ktoré jej muselo byť ešte cudzejšie než rodné Anglicko, medzi úplne cudzích ľudí, bez znalosti jazyka a spôsobov. Vyčnievala tam nielen ako cudzinka, ale v tom rigoróznom katolíckom prostredí aj ako protestantka – skrátka cudzia vo všetkých ohľadoch… To predsa hrozilo ešte väčšou samotou a beznádejou.

A pritom Anglicko vždy opisuje s láskou a nostalgiou, hoci práve tam trpela natoľko, že odtiaľ ušla.

V cudzine v skutočnosti trpela smútkom za domovom, hoci pánovi Paulovi tvrdila:

„Človek najprv musí nejaký domov mať, aby mu za ním bolo smutno.“

Grahama sa vzdávala tak ťažko, no potom mu vybavila sobáš s Paulinou. Po celý život trpí osamelosťou a hľadá spriaznenú dušu, no keď ju nájde, nedokáže ju prijať, ujde alebo ju obetuje.

Ukážkou Lucinho vnútorného rozporu je aj fakt, že si na jednej strane vždy potrpela na jednoduchosť, priam strohosť v obliekaní (ako Jane Eyrová). Chcela byť v tieni, chcela byť nenápadná. Vari bola v skutočnosti až taká náročná, že chcela, aby niekto vypozoroval jej prednosti aj sám od seba bez toho, aby ich dávala najavo? A predsa má aj chvíľky, keď ju obraz u iných zabolí. Na jednom mieste pred koncom aj priznáva, že sa vždy bála, že nevyzerá dobre, a vždy sa chcela zapáčiť…

Bola to slabosť trápiť sa pre názory na to, ako vyzerám? Obávam sa, že mohla byť, obávam sa, že bola, no v tom prípade sa musím priznať ešte k horšej slabosti. Musím sa priznať, že som sa veľmi bála, že sa nepáčim, a túžobne som si želala, aby som sa aspoň trochu páčila pánovi Paulovi.

K rozporom v diele sa dá pripojiť aj fakt, že nás autorka často mätie zvláštnym prelínaním časov: loďou zmieta víchrica, my sme vyhodili laná, loď bola stratená, posádka zahynula… A predsa to rozpráva akoby chronologicky, akoby vo vysokom veku, uchováva si pamiatky (kazeta na cigary a podobne – tá akoby jej zostala po pánovi Paulovi, hoci s ním nesúvisela), hoci inde naznačuje, že sa všetci (a teda aj ona) utopili. Na niektorých miestach si teda nemôžeme byť istí, v ktorom bode jej časovej osi sa práve nachádzame – možno naraz aj na viacerých.

Kontext vzniku diela

Až šokujúca rozporuplnosť románu Villette sa nedá pochopiť bez kontextu, v ktorom ho autorka písala. Ten síce patrí aj do životopisu Charlotte Brontëovej, no ja ho potrebujem uviesť tu pri Villette.

Villette začala písať v roku 1850 krátko nato, ako dokončila Shirley. No v priebehu nasledujúceho dva a pol roka jej nepribudlo nič okrem niekoľkých náhodných skíc. V období, keď jej zomierali poslední súrodenci, sa snažila prekonať ťažkú situáciu usilovným písaním Shirley, dokončila ju iba so sebazaprením uprostred „údolia smrti“. Paradoxne je Shirley jej najživší a najoptimistickejší román. Len čo sa však od nej oslobodila, naplno ju zasiahla nespavosť, depresia, sled skutočných i domnelých chorôb a až horúčkovitý nepokoj, počas ktorého bolo vylúčené sústredene premýšľať a pracovať. Dokonca už neverila, že ešte bude písať. To, čo nasledovalo potom, jej duševný stav ešte niekoľkonásobne zhoršilo.

Odhalenie identity

Práve v tom čase totiž aj v súvislosti so Shirley verejnosť odhalila identitu jej pseudonymu (a zároveň pseudonymov jej sestier). Vyvolalo to senzáciu. Od februára 1850 sa do Haworthu začali schádzať zvedavci, ktorí chceli vidieť, kde sestry žili. Onedlho bol kraj známy ako „kraj Brontëovcov“. Charlotte to neznášala dobre, lebo si bola vedomá, že čitatelia budú chcieť poznať jej nedávny žiaľ i to, kedy, ako a prečo jej sestry zomreli. Teraz už im musela čeliť sama bez sestier. Izolovala sa v samote, zavrela sa do minulosti, čítala, písala listy a svoje dni upla na príchod pošty.

Popularita (?)

Odhalenie jej identity malo pozitívnu aj negatívnu stránku. Ocitla sa v komunite slávnych spisovateľov, ktorá ju spočiatku prijala so záujmom. Medzi rokmi 1850 a 1852 viackrát navštívila Londýn, získala si priateľov a známych v literárnych kruhoch, napr. Thackeraya, Harriet Marineau a Elizabeth Gaskellovú, s ktorou sa dôverne zblížila. V tom období aj častejšie cestovala. Vždy túžila po „spoločnosti bystrých ľudí“.

Lenže sama (základný vnútorný rozpor Charlotte Brontëovej) bola v skutočnosti plachá a ťažkopádna, takže sa veľmi rýchlo začala hroziť spoločenskej zodpovednosti slávnej osoby. V londýnskych literárnych kruhoch pôsobila ako exotický a excentrický outsider, ako yorkshirská kuriozita. Napriek tomu, že si pripravila novú modernú garderóbu, nikdy sa neobliekala ani nesprávala nápadne či vyzývavo. V salónoch vždy sedávala v kúte, hovorila veľmi málo a reagovala bojazlivo a vyplašene. Takže si ju noví známi rýchlo stotožnili s Jane Eyrovou. Bolo to horšie. Jej rozdvojená osobnosť sa prejavovala rovnako ako u Lucy Snowovej. Zatiaľ čo sedela v kúte literárneho salóna v Londýne, v duchu sa cítila ako a cez plece akoby do nej neustále z pozadia dorážala Charlotte od rodinného kozuba v Haworthe. A naopak. Zatiaľ čo obskakovala starého otca doma na fare v Haworthe, nad hlavou a za chrbtom sa jej neustále vznášal a dobiedzal do nej fantóm slávnej spisovateľky.

Už aj zmätené a poprepletané citáty z Biblie svedčia o tom, v akom psychickom stave sa pri písaní tohto románu nachádzala. Ako na hojdačke: raz chce radšej umrieť, vzápätí však vidí nádej. Realita zlá, plazivá a odpudivá… Z tohto stavu sa nevedela vymaniť veľmi dlho.

Čiastočné zotavenie

Spojenie slávy a vlastnej domácej identity na ňu mocne zapôsobilo a tvorilo dôležitú súčasť jej zotavovania sa. A predsa išlo o identitu založenú na hlbokom smútku, s ktorým sa chcela vyrovnať. Túžila po tom, aby sa vrátila do svojej anonymity, spojenej s jej šťastím a úspechom z roku 1847. Stiahla sa z literárneho života späť na faru a do neustálej samoty.

Mala však aj iný dôvod, prečo sa jej odhalenie identity nepáčilo. Išlo o obavu, že keď už kritici vedeli, že ide o ženu, hrozilo, že jej diela odsúdia ako neženské a že nadmerná zvedavosť na jej skutočný život u čitateľov vo všeobecnosti zatieni alebo dokonca znemožní vyvážené posúdenie jej diela.

Pomohlo jej však spoločné vydanie Wuthering Heights a Agnes Greyovej v decembri 1850, do ktorého napísala stručné životopisy svojich sestier – mimochodom, veľmi závažné v brontëovskom mýte. Vtedy sa jej vrátila viera vo vlastné literárne schopnosti a znovu pozbierala odvahu písať – a napísať čistú pravdu o skutočnom pohľade na svet bez pláštika pseudonymu, udobriť sa so ziskami a stratami minulosti a posunúť sa ďalej.

Dokončenie diela

V marci 1852 sa znovu pustila do písania Villette a v téme a štruktúre nového románu využila mučivú skúsenosť simultánneho pôsobenia žiaľu a slávy. Už v životopise sestier sa Charlotte rozhodla prevziať kontrolu nad svojou verejnou identitou a identitou sestier a vo Villette v tom pokračovala. V stávke však bolo veľa. Znovu potrebovala veľký úspech a po Shirley, ktorá vyvolala dosť ostrú kritiku, mala otrasené sebavedomie. Starostlivo si preštudovala kritiky na Jane Eyrovú a dramaticky zmenila ducha a tempo v románe – a podarilo sa jej to. Nastolila tému „lásky s prekážkami“. Navyše prostredie jej románu bolo v anglickej literatúre nové.

Pozoruhodné momenty

Villette je po Jane Eyrovej a Shirley asi jediným Charlottiným dielom (tak trochu aj Profesor bol taký), v ktorom sa vyhla zdĺhavým a nepotrebným pasážam a gýčom. A prvým románom, pri ktorom som sa na niektorých scénach aj zasmiala: keď Lucy podá profesorovi namiesto povrazu niť a nechtiac mu rozbije okuliare. Veľmi pekne vykreslila vzťah Grahama a jeho matky, pani Brettonovej. Na naznačenie začínajúceho sa hlbokého vzťahu dvakrát použila signifikantný moment, keď sa pár delil o porcie jedla: mladý Graham s malou Polly, profesor Emanuel s Lucy.

Znovu sa Charlotte podarilo do románu vložiť záhady, ktorá sa rozlúšti až na konci. No po prvý raz doňho dostala niečo, čo nájdeme vo všetkých austenovkách: na niektoré veci prídete až po opakovanom čítaní. Kľúče k tým záhadám povpletala do textu tak, že si ich čitatelia pri prvom čítaní ani nemôžu všimnúť, uvedomiť… Napríklad Graham v prvú noc vo Villete. O tristo strán neskôr si sotva niekto spomenie, že rovnako, ako opisuje Grahama, opísala aj toho muža, čo sa spýtal na jej kufor, odprevadil ju cez park a nasmeroval ju do hostinca. Po prvýkrát by nám nezišlo na um, že Lucy bola do Grahama v skutočnosti od začiatku zaľúbená, dokiaľ sa k tomu niekde uprostred knihy sama nepriznala. No v skutočnosti sa to dá vyčítať z jej opisov jeho fyzického zjavu, charakteru, z jeho obrany pred Ginevrou… Tu treba viac čítať medzi riadkami.

Veľmi pekne sa rozvíja vzťah medzi Lucy a Paulom Emanuelom, až si zrazu pri ich výstupoch uvedomíme, že sa hádajú ako starí manželia.

Opakované motívy

Niektoré psychické reakcie sa v Charlottiných dielach opakujú. Lucy reaguje na samotu rovnako ako Jane Eyrová i Caroline Helstonová: núti sa k fyzickej námahe až za hranicu síl, k neustálej chôdzi bez odpočinku. Iná podobná situácia s Jane Eyrovou: žena sa ocitne v neznámom svete bez všetkých svojich vecí a absolútne bez peňazí, v noci, tentoraz dokonca v cudzine, kde všetci navôkol hovoria cudzím jazykom. Tu musím priznať, že poznám ten Lucin pocit na prahu rozhodnutia, že odíde z Anglicka. Keď sa človek po mnohom trápení zrazu nájde v neznámej a hrozivej situácii, a tá mu urobí dobre. Zrazu sa cíti slobodnejšie a šťastnejšie, má pocit, že sa mu otvára nová etapa života.

Pri vyjadrení hlbšieho vzťahu medzi hrdinami hrá u Charlotte významnú úlohu ruka. V Shirley sa Robert Moore vodí s Caroline za ruku, keď ich nikto nevidí. Paul Emanuel po prvý raz nadviaže s Lucy blízky kontakt, keď ju požiada, aby mu podala ruku.

Podobne muž prenikne do intímneho priestoru, v oboch prípadoch do písacieho stola. Louisa Moora pritiahne Shirlin neuprataný stôl, kde mala porozhadzované signály, čo ju pripomínali. Paul sa doslova dobyje do Lucinho uprataného stola a zanecháva v ňom po sebe stopy.

A ešte čosi: tá podobnosť medzi Lucy a pánom Emanuelom, o ktorej hovorí, nie je náhodou to isté puto, tá istá reťaz pána Rochestra, čo sa ťahá od jeho rebra k Janinmu?

Charlotte viackrát potrebovala, aby niektorý z jej hrdinov vyvinul na svojho vyvoleného silný tlak, kým sa prizná k svojim citom. Rochester musel na Jane naozaj poriadne zatlačiť, kým sa mu v hysterickom záchvate vyznala. Aj Louis Moore musel až tvrdo zajať Shirley. Pán Emanuel musel (aj z iných dôvodov) nechať Lucy dlho v neistote a v strese, kým tiež vybuchla. Hoci, pravda, Lucy bola na rozdiel od Jane (aj keď tá po prvý raz vybuchla už ako dieťa) na hysterické záchvaty náchylná.

Otázniky

Niektoré charaktery rozobrala naozaj do hĺbky, no niektorým veciam vonkoncom nevenovala pozornosť. Aj po prečítaní románu nám tak zostanú nezodpovedané otázky aj nekonzistentnosti, o ktorých sa Charlotte tvárila, že sú zámerné.

Napríklad tieto o rodinných pomeroch a veku hrdinky:

Prečo sa o rodinných pomeroch Lucy Snowovej nedozvieme vôbec nič? Koľko má v úvode rokov? Rozpráva a opisuje udalosti a hlbšiu psychológiu dvoch postáv (Grahama a Pauliny), akoby bola dospelá, oslovujú ju slečna Snowová. Ale až neskôr, tesne pred odchodom z Anglicka nám oznámi, že má necelých dvadsaťtri. Čiže v časoch Brettonu mohla mať dvanásť – trinásť rokov. V tom čase neopisovala Grahama veľmi pekne, skôr veľmi kriticky.

O Grahamovi

Ak potom vo Villette Grahama hneď spoznala, ako tvrdila neskôr, prečo sa nám snažila nahovoriť, že keď ho videla v situácii so svojím kufrom, odhadovala ho na nejakého lorda? Chcela nás zmiasť alebo vtedy ešte sama nevedela, že ide o Grahama? Čoby nie? Aha! Za tými úprimnými krokmi by údajne dokázala „v nekonečnej noci“ kráčať až na koniec sveta! Lenže vzápätí ho opíše presne tak, ako opisovala Grahama aj neskôr, teda už tam nám naznačila, že ide oňho, pretože ako inak by mohla o neznámom mužovi vedieť, že je ľudský, pomáha ľuďom v núdzi…? Že sa to nestalo iba tentoraz.

A keď po prvý raz prišiel doktor John, znovu ho opísala ako cudzieho, celú postavu, držanie, výraz (po anglicky rozprával lepšie). Tu prezradila aspoň to, že ide o toho istého muža, čo jej pomáhal s kufrom, dal jej adresu hostinca a odprevadil ju cez park…

O Paulovi

Prečo zrazu začala klika na pozadí riešiť Lucy, akoby sa ona nejako predvádzala, že sa chce za Paula vydať? Veď nebola ani vyzývavá, ani koketná… Musel sa on nejako prezradiť, že sa s ňou chce oženiť.

Prečo sa im pán Paul tak ľahko poddal a namiesto manželstva s Lucy sa pobral za more? O čo ide, keď ju namiesto toho, aby si ju privinul, objal, pobozkal, opustil a odplával na tri roky preč? Najprv ju na seba privykol, získal si ju, pripútal, a potom ju opustil.

Záležalo na tom, aké má Lucy vierovyznanie? Presvedčila Lucy pána Paula o správnosti svojej viery alebo len dal prednosť láske pred cirkvou?

Jedine pán Paul si všimol, že je Lucy zaľúbená do Grahama, inak si to nevšimla ani jediná živá duša. Videl teda aj to, ako svoju lásku pochovala? Z toho svojho okna? To ho posmelilo?

Načo tá skúška? Nemohla súvisieť so získaním povolenia na školu, veď pán Paul sa o jej plánoch dozvedel až po nej.

Predsa len nejaké drobné nekonzistentnosti

Charlotte tak dôkladne a do hĺbky dokáže rozobrať charaktery svojich postáv (napríklad madam Becková, Graham i pán Paul), na druhej strane nevenuje niektorým okolnostiam ani najmenšiu pozornosť. Skúsim už len v bodoch.

• Lucy sa naučila po francúzsky akosi (neuveriteľne) rýchlo.
• Ako sa madam Beckovej podarilo prečítať Grahamove listy, keď nevedela po anglicky?
• Ako si Lucy mohla tie listy prečítať aj po rokoch, keď ich pochovala v tej fľaši?
• Pán Paul jej najprv vyčíta, že nepotrebuje spoločnosť, vraj sa má dobre, mala by si vziať poučenie od mníšok – a neskôr jej vraví, že je smutná, treba sa o ňu starať…
• Ako to, že pán Home nespoznal Grahama skôr, veď sa mu hneď predstavil, aj Paulina ho spoznala hneď podľa mena.
• Prečo sa pán Home (de Bassompierre) pýta pani Brettonovej, či nepozná dobrú školu, keď sám platí Ginevre štúdium u madam Beckovej? Ale možno sa Charlotte potrebovala dostať do bodu, keď im Lucy prezradí, že je učiteľka, sami by sa na to asi zo slušnosti nespýtali.
• Prečo sa Silas čuduje, že býva u madam Beckovej, keď od nej priniesla odkaz? Prečo sa jej pýta, či pozná pána Paula, keď jej celý jeho príbeh vyrozprával vedome (alebo nie?) a vzápätí je povie, že ju ani na okamih nestratil z očí.
• Až sto strán pred koncom sa zrazu objavil psík a iba v jednej epizóde. Nikde inde sa nespomína.
• Na jednej strane Paula vykreslila ako nepraktického človeka, ktorý býva iba v internátnej izbe, na druhej sa z neho mal stať dokonalý správca majetku…

Podobnosti čisto náhodné

Napriek tomu, že Charlotte odmietala diela Jane Austenovej, ako som už spomínala pri Shirley, aj tu nájdeme podobnosť s Jane Austenovou. Napríklad Austenovej slovo z Pýchy a predsudku: cantankerous, ktoré Charlotte dovtedy nepoužila ani v jedinom románe. A Ginevra Fanshawová je ako vyšitá Lydia Bennetová Austenovej románu a aj tak skončí. Príbehy útekov z domu síce mohli byť časté, no tento sa presne podobá charakterom hrdinky, ba aj listami, čo napísala Lucy a Pauline. Aj jej Alfred de Hamal pripomína Wickhama sklonom k hazardným hrám, dlhmi, problémami. Ich útek a ich prenasledovanie je tiež kópiou.

Zaujímavé citáty

Lucy o sebe (občas aj trocha irónie):

„… (v tejto zátvorke raz a navždy s vrcholným opovrhnutím odmietam, aby ma niekto čo len skryto podozrieval z toho, čomu sa hovorí „vrúcnejšie city“. Ženy totiž neprechovávajú tieto „vrúcnejšie city“, ak sa od samého začiatku v priebehu celej známosti ani raz nedali oklamať presvedčením, že by sa nimi dopustili životu nebezpečnej absurdity: nikto sa predsa nepoddá láske, ak nevidel alebo sa mu aspoň neprisnila hviezda nádeje, čo vychádza nad jej rozbúrenými vodami)“

„Ach, moje detstvo! Vtedy som aj cítila, akokoľvek pasívne som žila, akokoľvek málo som hovorila, nech som vyzerala akokoľvek chladne, keď som si spomenula na tie časy, skutočne som aj cítila. V súčasnosti bolo lepšie byť stoikom, v budúcnosti – pri takej budúcnosti, aká čakala mňa – bude lepšie byť mŕtva. A v tej meravosti a mŕtvom tranze som sa úzkostlivo držala svojej živej podstaty.“

„…no také posuny a ospravedlnenia, také dočasné úniky zo skutočnosti, také zbabelé úteky od toho hrozného, rýchlonohého, všetko predbiehajúceho Faktu, také chabé pochybnosti, že sa poddal jej zvrchovanej vláde, taký nejednoznačný a kolísavý vzdor voči Sile, ktorej úlohou je kráčať víťazne a víťaziť, také zradné odpadnutie od PRAVDY držte odo mňa ďaleko.“

„Láska zrodená z krásy ku mne nepatrila, nemala som s ňou nič spoločné, neodvážila by som sa do nej zamiešať, no iná láska, ktorá si placho dovolila vstúpiť do života po dlhej známosti, zakalená bolesťou, zapečatená stálosťou, upevnená prímesou čistej a trvalej náklonnosti, intelektom podrobená vlastnými testami a napokon jeho vlastným procesom ukutá do bezchybnej úplnosti, táto láska, čo sa vysmieva vášni, jej náhlym šialeným záchvatom, tomu, že rýchlo vzbĺkne a predčasne zhorí, do tejto lásky som vložila svoj životný záujem a na nič, čo smerovalo k jej zušľachteniu alebo zničeniu, som nedokázala hľadieť chladnokrvne.“

Keď som zostala sama, bola som pasívna, ak ma odmietli, stiahla som sa, ak sa na mňa zabudlo, neotvorila by som ústa a nepripomenula by som sa ani letmým pohľadom.

„A ty, Lucy, prečo sa nemôžeš tváriť a cítiť ako ja: svižne, odvážne, pripravená vzdorovať všetkým mníškam a koketám v celom kresťanstve? Vysolil by som aj zlato na drevo, len aby som ťa videl lusknúť prstami. Skús to.“ (Graham)

O svete

„Vidieť a poznať to najhoršie znamená obrať strach o jeho hlavnú výhodu.“

„Niektorých ľudí nízke postavenie degraduje aj morálne, niektorých strata zázemia oberie o sebaúctu, nie je teda oprávnené, že si najväčšmi cenia postavenie a známosti, ktoré ich chránia pred ponížením? Ak človek cíti, že by pohŕdal sám sebou, keby všetci vedeli, že jeho predkovia boli iba jednoduchí ľudí a nie šľachta, chudobní a nie bohatí, robotníci a nie kapitalisti, bolo by správne vážne ho obviňovať z toho, že si tie osudové fakty nechá pre seba a bude sa strhávať, triasť a chradnúť od strachu, že to všetko vyjde najavo? Čím dlhšie sme na svete, tým väčšmi sa naša skúsenosť rozširuje, tým menej sme náchylní odsudzovať konanie svojich susedov, spochybňovať múdrosť sveta: je to potrebné všade, kde sa nahromadia drobné obrany či už poctivého prudérneho človeka alebo muža bezúhonného v očiach sveta.“

Záver

Niet pochýb, že Charlotte písala Villette v stave absolútnej beznádeje a bezútešnosti. „V súčasnosti bolo lepšie byť stoikom, v budúcnosti – pri takej budúcnosti, aká čakala mňa – bude lepšie byť mŕtva.“ V osobnom živote už pre seba nevidela žiadnu perspektívu. Zostala sama so starým otcom a ďalej sa o neho musela starať. Aj keby mala príležitosť vydať sa, nemohla by od neho odísť. Navyše vzhľadom na skorý odchod všetkých jej súrodencov neverila, že bude žiť ešte dlho. Akú mala pravdepodobnosť, že sa jej navždy vyhnú choroby, ktoré skolili takmer všetkých jej blízkych? Preto Villette vyznieva v pohľade na život tak pesimisticky a tragicky. Preto sa v ňom podľa mňa v istom zmysle rozlúčila so životom.

Lenže po tom, čo román napísala, jej predsa len svitla nádej. Asi jeden a pol mesiaca predtým, ako Villette vyšlo, ju Arthur Bell Nicholls požiadal o ruku. Ktovie? Keby to urobil o rok skôr, možno Charlotte mohla uveriť tej iskierke a román by ani nevznikol. To sa už nedozvieme. Je ťažké rozhodnúť sa, či je lepšie, že ho napísala, alebo by sme jej namiesto neho želali skoršie osobné šťastie.

Napriek všetkému, čo som uviedla vyššie, a napriek tomu, že ma Charlotte záverom svojho románu rozhorčila, treba priznať, že ho napísala skutočne majstrovsky. Dôkazom je už to, koľko som v tomto texte musela použiť citátov. Keby som ho totiž napísala len vlastnými slovami, vyznel by dosť nudne.

Týmto teda dávam vlastnú bodku za románmi Charlotte Brontëovej. Jej životu sa chcem venovať ešte o nejakú chvíľu dlhšie.

Ak ste sa naozaj dočítali až sem, blahoželám vám a ďakujem. Prečítali ste 90 strán textu. Pokračovanie už naozaj nie je potrebné.