„V osemnástich sa pravdivý príbeh života má iba začať… V osemnástich dorazíme na pokraj ilúzií, prázdnych snov, krajina škriatkov leží za nami, pred nami sa už vynárajú brehy reality. Ešte sú síce ďaleko, vyzerajú modré, jemné, nežné, túžime sa k nim dostať. V slnečnej žiare pod azúrovým nebom vidíme sviežu zeleň ako jarnú lúku, zachytíme záblesky striebristých čiar a domyslíme si tok živých vôd. Myslíme si, že keby sme dorazili do tejto krajiny, už by sme nezažili hlad a smäd, no skôr než budeme môcť ochutnať skutočnú blaženosť, musíme prekročiť pravú divočinu a často záplavu smrti alebo nejaký prúd žiaľu, studený a takmer taký temný ako smrť. Každú radosť, ktorú život prináša, si najprv musíme zaslúžiť, a ako ťažko sa o ňu treba usilovať, to vedia len tí, čo za ten boj zaplatili vysokú cenu.“
Zoznámenie
Ako som už spomenula v predchádzajúcej anotácii, Shirley je román o láske, dokonca o viacerých druhoch lásky, pravda, až komplikovane zasadený do rozvrátenej mnohovrstevnej anglickej spoločnosti v jednom z najkrízovejších období histórie. Tradične sa člení na tri diely. Príbeh sa plynule odvíja až do konca druhého dielu v jednej línii, hoci odbočuje k rozprávaniu o udalostiach týkajúcich sa jednotlivých hrdinov a podrobnejšie rozoberá ich názory, situáciu a vnútorné prežívanie, každého osobitne. Spočiatku sa sústreďuje na dvojicu hlavných hrdinov: Roberta Moora a Caroline Helstonovú. Prakticky až do konca prvého dielu pribúdajú nové a nové postavy, na jeho konci vstúpi Shirley Keeldarová, ktorá dej podstatne zauzlí. A posledný hlavný hrdina Louis Moore príde až na konci druhého dielu.
Tretí diel už potom beží v dvoch akoby navzájom oddelených líniách, ktoré sa znovu spoja až na konci románu. Na rozdiel od prvých dvoch románov si Charlotte Brontëová tentoraz vybrala za hlavnú dvojicu pekných mladých ľudí. Ba aj druhá dvojica sa dá opísať ako pomerne pekná.
Vďaka tomu, že ide o historický román a často sa v ňom spomínajú historické udalosti, vieme určiť, že dej sa odohráva v kraji West Riding v Yorkshire na severovýchode Anglicka, preslávenom hustou koncentráciou textilného priemyslu, od februára 1811 do augusta 1812.
Toto dielo Charlotte Brontëovej nikdy nebolo sfilmované, hoci kompozíciou akoby bolo miestami písané ako scenár k filmu. Najmä úvodná scéna, v ktorej traja kapláni hýria pri víne a pive, by bola pôsobivým úvodom. Ale to spomínam iba preto, že na túto stránku pravdepodobne nájdem obrázky len do historického okienka.
Hlavní hrdinovia
Román sa priam hemží množstvom rozmanitých postáv a charakterov. Keby som z nich mala priblížiť čo len polovicu, bolo by to veľmi dlhé. Trochu rozoberiem aspoň hlavné postavy.
Robert Moore
Podnikateľ, obchodník, no najmä výrobca textilu, ktorého charakter sa rozhodne nedá opísať jedným prídavným menom. Je neúnavný, činorodý, údajne tvrdý, neústupčivý, ale aj spravodlivý, čestný, priamy a rovný. Okrem toho veľmi pekný, vysoký, so šľachovitou svižnou postavou, čiernymi vlasmi, o ktoré sa príliš nestará, a trochu tmavšou pleťou. Má asi tridsať (viac sa nedozvieme, hoci jeho mladší brat má tiež okolo tridsať). Ide o moderného muža, v okolí ho označujú nelichotivým prívlastkom „pokrokár“.
V čase, keď sa román začína, býva v kraji približne dva roky a okolie ho, ako vidno z toho prívlastku, celkom neprijalo. Nepochybne aj preto (čo si budeme navrávať, sme v Anglicku), že je Angličanom len spolovice. Jeho otec bol Angličan zo starej, váženej rodiny, matka pochádzala zo starého francúzskeho rodu a on sa narodil vo vtedy ešte neexistujúcom Belgicku – v Antverpách. Spočiatku sa teda považuje za Antverpčana, k Francúzom sa s ohľadom na Napoleona a jeho dobyvačné vojny vôbec nehlási, skôr naopak. Francúzština je však jeho materinským jazykom a v románe sa hojne vyskytuje – čo je u Charlotte Brontëovej predsa bežné.
Na prvý pohľad má Robert Moore dve tváre, v skutočnosti je však iba náležitý. K zamestnancom sa správa ako zamestnávateľ, k sestre ako láskavý brat, k sesternici ako bratranec (väčšmi než to), k priateľom ako priateľ, k majiteľke jeho prenajatej fabriky ako úslužný nájomník a k odporcom ako protivník. Hoci to jeho okolie nevie, je aj spravodlivý. Jednému prepustenému zamestnancovi, ktorého rodina príde o celé živobytie, tajne dohodne prácu záhradníka u bohatého suseda a konkurenta pána Yorka.
Prototyp moderného slobodného muža
Slobodného v zmysle vnútorne slobodného, slobodomyseľného, vedomého si vlastných práv. Robert Moore pochádza z vyššej spoločenskej triedy, kedysi bohatej rodiny, na živobytie si však musí zarábať sám. A poriadne tvrdo. Ako som už napísala vyššie, akoby sa proti nemu postavil celý svet. Napriek tomu si je vedomý svojich práv a považuje za svoju povinnosti brániť ich. „Neexistuje dôvod, prečo by som si nemal konať svoju povinnosť a nechrániť svoj majetok.“ O svete síce premýšľa spočiatku iba zo svojho uhla pohľadu, ale správne. Čo hovorí o chudobných, som spomenula na predchádzajúcej stránke, ale pripomeniem to.
„S chudobnými netreba mať veľa súcitu, je ich povinnosťou mať málo… Chudoba je nevyhnutne sebecká, úzkoprsá, otrocká, ustarostená. Tu a tam, keď srdce chudobného človeka navštívi istá žiara a rosa, môže napučať ako na jar puky v záhrade, môže mať pocit, že sa naplno rozvilo, možno aj rozkvitlo, nesmie sa však tomu príjemnému volaniu poddávať, musí vyzvať Rozvážnosť, aby ho svojím mrazivým dychom, ostrým ako severný vietor, zadržala… Keď hovorím o chudobných, nemám ani tak na mysli prirodzenú, zvykovú chudobu pracujúcich, ale nekonečnú biedu zadlženého človeka. Hlodá vo mne večne ustaraný, utrápený, zodratý obchodník…“
Zároveň si však uvedomuje, že človek musí mať svoju dôstojnosť. Nájdeme to v jeho názore na dobročinnosť:
„Dávky dobročinnosti ešte nikdy pracujúce triedy neupokojili, nikdy za ne nebudú vďačné, nie je to v ľudskej povahe. Predpokladám totiž, že keby bolo všetko tak, ako má byť, neboli by odkázané na takú ponižujúcu pomoc, a ony to cítia, aj my by sme to v rovnakej situácii cítili.“
Je to v ľudskej povahe. Človek potrebuje na život dôstojné podmienky, na živobytie si chce zarobiť sám. Za almužny nemôže byť vďačný. A práve preto si za životnú náplň uložil záchranu rodinného podniku a je pre ňu ochotný obetovať takmer všetko, dokonca aj svoj osobný život, v skutočnosti v prvom rade svoj osobný život.
Právo ľúbiť je jedna vec,
Ani talent a schopnosti mu nepomáhajú dostať sa z ťažkej situácie, dlhy a hroziaci bankrot ho oberajú o živobytie, ale čo je horšie, neustále mu ťažia myseľ a priam rozožierajú dušu. Kým sa mu v tomto neuľaví, nemôže pomýšľať ani na to, že sa ožení a založí si rodinu, ak si ho len nevezme nejaká bohatá dedička. Sme na začiatku devätnásteho storočia, rodinný život zväčša znamená veľa detí, ktoré treba živiť. Ak si to mladý muž nemôže dovoliť, nemôže sa oženiť, ba dokonca akoby ani nemal dovolené ľúbiť. Robert Moore je totiž moderný muž aj tým, že v jeho vnútornom svete sa manželstvo spája s láskou.
„… naše rozhovory točia okolo iných vecí než manželstva a naše mysle ťažia iné problémy než dvorenie, zariadenie, veno. Naše srdcia trápi plátno, ktoré nemôžeme predať, ruky, ktoré nemôžeme zamestnať, fabriky, ktoré nedokážeme udržať v prevádzke, zvrátené udalosti v spoločnosti, ktoré nemáme možnosť zmeniť. V súčasnosti veru úplne vylučujem také výmysly, akými sú láska a tak ďalej.“
otvorene sa k láske priznať druhá
Takto Robert reaguje na svoju situáciu v rozhovore s postarším džentlmenom pánom Yorkom:
„Manželstvo! Neznášam už len to slovo, znie tak pochabo a utopicky. Pochopil som, že manželstvo a láska sú luxus, ktorý je určený len bohatým, čo si žijú v pohodlí a nepotrebujú myslieť na ďalší deň. Pre nešťastníkov, čo nemajú nádej, že sa niekedy vydriapu z bahna absolútnej chudoby, sú čistým zúfalstvom, posledným a ľahkovážnym potešením.“
Lenže v minulosti neznamenala láska automaticky aj manželstvo a naopak. Preto mu pán Yorke dohovára:
„Ja by som v tvojej situácii takto nepremýšľal, pomyslel by som si, že si pravdepodobne môžem nájsť manželku s niekoľkými tisíckami, ktorá by sa hodila ku mne i k mojim záležitostiam… Vzal by si si škaredú?“
„Nie, to by som ani neskúsil, vravím vám. Budem mať prinajmenšom pôvab, mladosť a symetriu, áno, to, čo nazývam krásou.“ „A chudobu a plno deciek, ktoré nedokážeš ani šatiť, ani živiť, a veľmi skoro úzkostlivú, zvädnutú matku svojich detí – a potom bankrot, zlá povesť a celoživotné trápenie.“
Záver tohto rozhovoru:
„Ak si romantik, Robert, a najmä ak si už zaľúbený, nemá význam o tom hovoriť.“ „Ja a láska? Sprostosť!“
V tomto jeho vyhlásení, ktoré potom navonok odráža aj jeho správanie, však tkvie hlavný vnútorný rozpor – pretože už vrúcne ľúbi Caroline.
Caroline Helstonová
Prvá sirota v tomto diele (hoci aj súrodenci Moorovci už nemajú rodičov, už sú dávno dospelí a nedajú sa považovať za siroty). Na matku sa vôbec nepamätá, na otca má z raného detstva len hrôzostrašné spomienky ako na nehanebného zhýralca. Vychováva ju strýko, otcov brat, farár v Briarfielde Matthewson Helstone. Po materiálnej stránke ju zabezpečuje veľmi dobre, no chýba mu cit, nevenuje jej pozornosť, akoby ju ani nemal rád. Čas trávi väčšinou sama alebo len so slúžkami či v obmedzenej spoločnosti. Strýko jej nezabezpečil ani vzdelanie, preto sa vzdeláva sama, usilovne študuje literatúru, čo jej príde pod ruky, dva roky predtým, ako nás autorka uvedie do deja, sa jej štúdia ujme sesternica Hortense Moorová, ale aj Robert Moore. Učí sa francúzštinu, lúska francúzsku literatúra a poéziu, ale aj matematiku a ďalšie predmety. Napreduje rýchlo, a to najmä vďaka vlastnému nadaniu a talentu, ktorý však okrem Roberta nikto iný nevidí.
Najkrajšia hrdinka
Podľa mňa je Caroline najkrajšia Charlottina hrdinka vôbec. Úplne mi prirástla k srdcu, takmer som sa s ňou nedokázala rozlúčiť. Samotná Charlotte sa mi vždy – aj zásluhou jej jazyka – zdala trochu hrubá, drsná, neotesaná. Ale asi som sa mýlila, keď dokázala stvoriť takúto jemnú hrdinku. Pretože Caroline je jemná, citlivá, mimoriadne vnímavá, inteligentná, bystrá. Vidí svet a ľudí až prenikavo jasne, dokonca dokáže časom preniknúť aj do dobre strážených tajomstiev. Väčšina ľudí si ju vôbec nevšíma, no tí, čo si ju dobre všimli, ju označujú za peknú ako obrázok, ako anjel. Nemá síce rada hlučnú spoločnosť a ľudí sa skôr stráni, nerada sa predvádza na verejnosti, drží sa skôr v úzadí, ale to jej nebráni kriticky myslieť, nesúhlasiť, ohradiť sa voči urážkam a ponižovaniu, upozorňovať priateľov a blízkych na chyby a omyly, hoci zároveň ich neváha aj pochváliť a oceniť. A z krízových situácií si dokáže vyvodiť poučenie do budúcnosti.
Charlotte Brontëová vydala román Shirley pod svojím mužským pseudonymom Currer Bell, no čitatelia vďaka jej dokonalému zobrazeniu Caroline Helstonovej okamžite pochopili, že autorkou môže byť jedine žena.
Caroline vyjadruje autorkine názory na svet, názory vnímavej, citlivej a inteligentnej mladej ženy, ktorej spoločnosť upiera rovnocenné postavenie ani nie tak vo fyzickom bytí, ako v tom mentálnom. Tieto názory neskôr uchmatli feministky a osvojili si (okrem iných) Charlotte Brontëovú ako jednu zo svojich zakladateliek. To je ale fatálny omyl. V žiadnom prípade tu nejde o radikálny feminizmus. Táto žena (Caroline alebo Charlotte) neupiera mužom právo na existenciu či miesto vo svete. Dožadujú sa len toho, aby dali svojim ženám, dcéram a sestrám plnohodnotnú životnú náplň.
Premýšľa o tom takto:
„Len sa pozrime na početné rodiny s dievčatami v okolí:… všetci bratia týchto dievčat obchodujú alebo majú nejakú profesiu, majú čo robiť, ich sestry nemajú okrem domácich a ručných prác žiadne svetské zamestnanie, žiadnu radosť, len neužitočné návštevy, a nemajú ani nádej, že sa to v budúcnosti zlepší. Takáto stagnácia im ničí zdravie, nikdy nie sú v poriadku a ich myseľ a vyhliadky sa potácajú nad podivuhodnou úžinou. Ich najväčším želaním a jediným cieľom je vydať sa, no väčšina z nich sa nikdy nevydá: umrú rovnako, ako teraz žijú. Plánujú, intrigujú, obliekajú sa v snahe lapiť si manžela. Muži si z nich robia posmech, nechcú ich, považujú ich za veľmi lacné, vravia, … že manželský trh je presýtený.
Aj otcovia to vravia, a keď sledujú úskoky svojich dcér, hnevajú sa na ne, prikážu im zostať doma. A čo sa od nich doma čaká? Ak sa spýtate, odpovedia vám: šitie a varenie. Čaká sa od nich, že budú robiť toto, a len toto spokojne, pravidelne, bez reptania po celý život, akoby nemali žiadne iné schopnosti. Táto teória by sa mala udržiavať rovnako ako tá, že otcovia nie sú schopní robiť nič iné, len jesť, čo im dcéry navarili, a nosiť, čo im ušili. Dokázali by muži takto žiť? Neunavilo by ich to? A keby na svoju únavu nenachádzali úľavu, iba výčitky, keby ju čo len trochu prejavili, nepremenila by sa časom na šialenstvo?“
A čo s tým?
„Muži z Yorkshire! … Dáte (svojim dcéram) pole, na ktorom môžu skúšať a pestovať svoje schopnosti? Muži Anglicka! Pozrite na svoje úbohé dievčatá, mnohé z nich vôkol vás vädnú, umierajú na suchoty či inú zhubnú chorobu alebo, čo je ešte horšie, degenerujú na zatrpknuté staré dievky – závistlivé, klebetné, zúfalé, pretože život pre ne predstavuje púšť alebo, čo je najhoršie zo všetkého, ich núti zo všetkých síl sa usilovať príležitostnou, jemnou koketnosťou alebo ponižujúcimi úskokmi získať postavenie či úctu manželstvom, ktoré sa celibátu odopiera.
Otcovia! Neviete to zmeniť? Možno nie hneď, ale aspoň si tú záležitosť dobre premyslite, keď sa vám naskytne príležitosť, prijmite ju ako tému, čo stojí za zamyslenie. Neodháňajte ju hlúpym vtipom alebo zbabelou urážkou. Chceli by ste byť na svoje dcéry hrdí a nemusieť sa pre ne červenať. Tak im nájdite záujmy a zamestnanie, ktoré ich pozdvihne nad flirtovanie, úskoky, roznášanie zlomyseľných klebiet. Ak myseľ svojich dievčat udržíte na uzde, bude to pohroma, čo vás zahanbí. Kultivujte ju, dajte im rozhľad a prácu. Stanú sa vám tými najveselšími spoločníčkami v zdraví, najnežnejšími opatrovateľkami v chorobe, najvernejšou oporou v starobe.“
Shirley Keeldarová
Druhá sirota v románe, no tentoraz bohatá dedička panstva Fieldhead. Od nej má Robert Moore prenajatú fabriku Hollow. Kým dosiahla plnoletosť, striedavo bývala pravdepodobne u viacerých príbuzných. Určite to bolo viac než desať rokov, preto sa s Caroline Helstonovou nepoznali.
Shirley je veľmi osobitý charakter, čo má naznačovať už jej krstné meno, ktoré až do tohto románu bolo mužským rodovým menom. Má síce veľa dobrých vlastností, no moje sympatie si nimi nezískala. Povedala by som, že jej najhoršou vlastnosťou je nevyrovnanosť, vrtošivosť. Vrtošivá je v dobrom i zlom, ľudí dokáže poriadne potrápiť. Ku cti jej slúži, že nie je povýšená k tým nižšie postaveným.
„V mysli sa zaoberala inými vecami než peniazmi a postavením. Tešila sa, že pokiaľ ide o majetok, je nezávislá, tu a tam ju až povznášalo vedomie, že je paňou sídla, má nájomníkov a statok. Občas ju priam pošteklila samoľúbosť, keď jej niekto pripomenul, že dolu v Hollow má hotový majetok, pozostávajúci zo skvelej fabriky, farbiarne, skladu spolu s priľahlými budovami, záhradami a hospodárskymi budovami s názvom Hollow’s Cottage. Hoci jej nadšenie bolo úprimné a až výnimočne neškodné, jej skutočné myšlienky sa uberali iným smerom. Jej duši sa žiadalo obdivovať veľkoleposť, uctievať dobro a radovať sa s radujúcimi, preto aj častejšie hľadala prostriedky, ktorými mohla tejto túžbe vyhovieť, než by premýšľala o svojej spoločenskej nadradenosti.“
Ale keďže Shirley má tajomstvo, o ktorom nikto netuší a ktoré sa vyjaví až v závere románu, je možné, že predsa len nebola celkom takáto, možno ju tak len videla Caroline – spočiatku.
Čo ak sme sa len dali oklamať?
Shirley všetkých očarí otvorenosťou, priamosťou, úprimnosťou, srdečnosťou.
V skutočnosti však nič z toho nie je úplné, má svoje limity. Niektorí ju považujú za krásavicu, niektorí len za celkom peknú, v každom prípade pekná je, no najmä veľkolepá, pretože si môže dovoliť veľkolepo sa obliekať. A vďaka tomu je v spoločnosti okamžite nápadne viditeľná.
Medzi moderné ženy by sa dala Shirley zaradiť len sčasti. Zastáva sa práv a postavenia žien, hoci zároveň tvrdí, že by s mužom o nadvládu nikdy nebojovala. No jej ľúbostný vzťah sa prejavuje dokonale tradične. Je hrdá, neurobí prvý krok, neodpovie priamo, treba o ňu ťažko bojovať, je neprístupná, spupná, vrtošivá, vrtkavá.
Ale, pravda, jej milý je taký istý.
Toto je jeho pamiatka v Brontë Parsonage v Haworthe.
Poznávacie znamenie
Zvláštne je, že Shirley prirovnávajú k divej šelme, levici, leopardici, ba aj ona sama o sebe tvrdí, že ju treba držať na uzde, skrotiť. Zdá sa teda, že nepotrebuje manžela, ale krotiteľa. Avšak v Shirlinom prípade je autorka pomerne nekonzistentná. Chvíľami je totiž krotká ako holubička.
Louis Moore
Na tohto hrdinu mám chuť byť prísna rovnako, ako je on sám. Vôbec sa mi nepáči, dobre, že sa do deja dostavil až na konci druhého dielu, hoci tretí mu venuje značnú pozornosť. Ani samotnej autorke akoby sa nežiadalo predstaviť ho v lepšom svetle. Ostatné postavy o ňom hovoria, že je vynikajúci spoločník, ale my to nevidíme. Čitatelia spoznajú iba jeho temnú stránku.
Mladší brat Roberta Moora je takmer jeho protikladom. Podľa mňa je to zakomplexovaný, zatrpknutý egoista. Ostatní premýšľajú o svete a spoločnosti, on iba o sebe. Ohľaduplne a láskavo sa správa k svojmu žiakovi, ale to je jeho zamestnanie. V rodine, kde pôsobí ako domáci učiteľ, funguje ako „satelit“. Mlčanlivý, zdržanlivý, nepreniknuteľný. Na rozdiel od brata od detstva vyrastal v školách v Anglicku. Preto nehovorí s cudzím prízvukom, hoci jeho materinským jazykom je francúzština.
No potom ani neprevzal na seba časť rodinných dlhov, údajne nemal na obchod vlohy, radšej sa stal súkromným učiteľom a takto ťažko si zarába na živobytie. Podľa mňa sa tak rozhodol aj preto, že nie je dosť energický, flexibilný, sám o sebe hovorí, že má pomalú myseľ. Žije tichým, utiahnutým, pokojným životom, pre ktorý sa však v skutočnosti zhrýza. Nevie stráviť fakt, že hoci pochádza zo starobylej, kedysi bohatej rodiny, on je chudobný, nepekný, nemá čo ponúknuť. Zaľúbi sa do bohatej žiačky, no nikdy si nedovolí dať jej to najavo, a ešte sa tým chváli. Na svete si v skutočnosti najväčšmi váži svoju hrdosť.
A najmä ma pobúrilo,
ako sa vyjadroval o Caroline Helstonovej. Akoby ju vôbec nepoznal.
„Aký je rozdiel medzi S. a tou perlou C. H.! Podľa mňa je Caroline duša svedomitých zásad a vznešenej precíznosti, dokonale by zodpovedala domáckym zvykom istého môjho prieberčivého príbuzného: taká je jemná, šikovná, roztomilá, bystrá, tichá, všetko hotové do minúty, všetko pripravené do poslednej slamky. K Robertovi by sa hodila, ale čo by som ja robil s niečím takým takmer bezchybným? Ona mi je rovná, rovnako chudobná, nepochybne je pekná, má drobnú raffaelovskú hlávku, raffaelovské črty, výraz dosť anglický, ostrovný pôvab a čistotu, no kde je v nej niečo, čo treba zmeniť, čo treba strpieť, čo treba pokarhať, o čo sa treba báť? To je ona: poľná ľalia, bezfarebná, čo farbu ani nepotrebuje. Čo by ju ešte mohlo zdokonaliť? Ktorá ceruzka by sa odvážila ju nakresliť?
Obávam sa, že by som sa tej nemej, monotónnej nevinnosti jahniatka nabažil, netrvalo by dlho, a považoval by som tú zahniezdenú holubičku, čo sa mi na hrudi ani nepomrví, za bremeno…„
Pobúrilo ma to nielen preto, že ide o moju obľúbenú hrdinku. Veď Caroline, jemná, slabá, závislá mladá žena, ktorej ani nedovolia vybrať si vlastnú cestu, sa takmer utrápila, takmer umrela, no na rozdiel od Louisa Moora sa s tým aspoň snažila vyrovnať. A podľa toho, ako ju my poznáme z interakcie s Robertom a Shirley, rozhodne nebola monotónne jahniatko ani holubica, čo si by sa ani nepomrvila. Uvedomujem si však, že ľudia sa takto neuznanlivo často vyjadrujú o ľuďoch, o ktorých trápení nemajú ani potuchy.
Všeobecne sa román Shirley považuje za jediné dielo Charlotte Brontëovej, ktoré neobsahuje autobiografické prvky. Akoby neobsahovalo? Také niečo by Charlotte hádam ani nedokázala. Je to dokonca ten najautobiografickejší prvok zo všetkých jej románov. Louis Moore je totiž Charlotte Brontëová. Žiadna z jej postáv nevystihuje jej charakter tak presne ako Louis.
Ďalšie postavy
reverend Matthewson Helstone
Farár v Briarfielde, rektor, miestna autorita, vdovec. Podľa autorky i podľa vystupovania sa minul povolaním. Mal sa stať vojakom, iba okolnosti z neho urobili kňaza. „Bol statočný, tvrdý, panovačný, odvážny, neoblomný, neúprosný, verný malý muž: muž takmer bez súcitu, hrubý, plný predsudkov a rigorózny, ale muž so zásadami, úctyhodný, inteligentný a úprimný.“ Mal tmavú pleť, niekedy ho prezývali aj bronzový muž a kvôli charakteru ho označovali za kozáka cirkvi. „A predsa ho preklialo mnoho jeho vlastných farníkov, zatiaľ čo iní ho zbožňovali, ako sa často stáva mužom, ktorí nadŕžajú priateľstvu a nepriateľstvo ich rozhorčí, ktorí sa rovnako upínajú k zásadám i lipnú na predsudkoch.“
Patril medzi odporcov manželstva, považoval ho za bláznovstvo. Sám bol ženatý len krátko, manželka mu zomrela pár rokov po svadbe, nikdy jej nevenoval veľa pozornosti, v skutočnosti ju ani poriadne nepoznal. Vlastné deti nemal, prichýlil neter, sirotu po svojom bratovi, keď mala len šesť rokov. Ako som už spomenula, materiálne ju zabezpečoval veľmi dobre, iba jej nevenoval pozornosť a akoby medzi nimi nevzniklo žiadne citové puto.
Je k tebe dobrý? (pýta sa Shirley)
„Vychovával ma od raného detstva presne tak, ako by vychovával svoju vlastnú dcéru, keby nejakú mal, o tom nepochybujem, a to je od neho láskavé. Ale nemám ho rada. Radšej by som bola niekde inde než v jeho prítomnosti.“
„Zvláštne! Veď vie byť taký príjemný.“
„Áno, ale iba v spoločnosti, doma je prísny a mlčanlivý. Len čo si v chodbe fary odloží palicu a klobúk, zamkne živosť do police s knihami a pracovného stola. K domácemu kozubu má pripravené zadumané čelo a krátke vety, do spoločnosti úsmev, vtip, duchaplné nápady.“
„Je tyran?“
„Ani náhodou. Nie je ani tyran, ani pokrytec. Je to jednoducho muž, ktorý je skôr tolerantný než dobrosrdečný, skôr brilantný než veselý, skôr zo zásady poctivý než skutočne spravodlivý…“
Je k tebe strýko dobrý? (teraz Robert)
„Áno, presne tak isto ako vždy.“
„To znamená nie veľmi nežný, ani veľmi starostlivý či pozorný.“
A ešte odpoveď pani Pryorovej:
„… so strýkom vychádzame veľmi dobre, nikdy sa nehádame, nemôžem povedať, že by bol prísny, nikdy ma nehreší. Občas si želám, aby ma niekto na svete ľúbil, ale nemôžem tvrdiť, že si osobitne želám, aby ma on mal radšej, než má. Ako dieťa som možno cítila nedostatok pozornosti, len slúžky boli ku mne veľmi milé, ale ak sme ľuďom pridlho ľahostajní, zvykneme si byť ľahostajní k ich ľahostajnosti. Môjho strýka ženy či dievčatá nezaujímajú, ak to nie sú dámy, s ktorými sa stretne v spoločnosti, nedokáže sa zmeniť a ja si ani neželám, aby sa zmenil, pokiaľ sa to týka mňa. Myslím, že keby bol ku mne teraz láskavejší, iba by ma roztrpčil a vystrašil…“
O čosi hlbší vzťah medzi nimi pravdepodobne vybuduje Carolinina vážna choroba.
Napriek tomu je Helstone v istom zmysle šľachetný – celé svoje dedičstvo po rodičoch venoval na stavbu kostola v rodnej dedine. Pre politiku sa pohádal s Robertom na život a na smrť, a potom mu neváhal prísť na pomoc pri hrozivom ozbrojenom útoku na jeho fabriku.
Hiram Yorke
Postarší, mimoriadne excentrický džentlmen, príslušník jedného z najstarších rodov v kraji, ako už naznačuje aj jeho meno. Okrem vlastného panstva Briarmains spravuje namiesto Shirley aj jej Fieldhead, kým nedosiahne plnoletosť. Osobne mu však leží na srdci aj záujem Roberta Moora, hoci v podnikaní sú konkurenti. Pán Yorke sa párkrát pokúsi nasmerovať situáciu v okolí priaznivým smerom, no keďže ľudia majú vlastné zámery a záujmy, veľmi sa mu to nepodarí.
Podľa autorky však pôsobil neelegantne, neklasicky, nearistokraticky. Keď sa mu chcelo, vyjadroval sa kultivovane, no inokedy hrubo až vulgárne. K svojim zamestnancom sa správal vľúdne a láskavo, neznášal však autority a najmä tým vyššie postavených. Kritizoval kráľa, vládu, parlament, Wellingtona, ale rovnako hromžil na oficiálnu cirkev a najmä na jej predstaviteľa reverenda Helstona.
V kritickej chvíli však Robertovi Moorovi zachráni život.
Hortense Moorová
Najstaršia zo súrodencov Moorovcov, nepekná, tridsaťpäťročná stará dievka, ktorá žije s Robertom a stará sa mu o domácnosť. V románe funguje ako skúška čitateľovej trpezlivosti, ale aj trpezlivosti jej blízkych. Nemá chuť prispôsobiť sa anglickému prostrediu, neustále trvá na svojich nizozemských spôsoboch, jedlách a odievaní, vďaka čomu je pre svoje širšie okolie terčom posmechu. Zakladá si na tom, že ju od detstva považujú za bystrú a inteligentnú, no my to veru nezbadáme. Keď ju autorka potrebuje odpratať zo scény, najčastejšie ju pošle prehrabávať zásuvky v svojej izbe na poschodí alebo do kuchyne zachraňovať prihorený lekvár.
pani Pryorová
Na scénu vstúpi ako Shirlina guvernantka, ktorá jej ešte vždy robí spoločnosť. Ide o plachú dámu v stredných rokoch, ktorá sa staromódne oblieka a češe, v spoločnosti je neistá a tichá, vyjadruje sa zdržanlivo, do ničoho sa nemieša. Má však pekný hlas, nádherne spieva a v úzkom kruhu je mimoriadne dobrá a vľúdna. S Caroline sa veľmi rýchlo zblíži, ku koncu príbehu sa ich blízkosť prehĺbi ešte väčšmi.
Historické okienko
A teraz odbočka. Keďže Shirley je román z konkrétneho historického obdobia napoleonských vojen, bude asi vhodné trochu priblížiť historické súvislosti a spoločenskú situáciu vo vtedajšej Británii. Je to však obdobie plné faktov, preto si musím dať veľký pozor, aby som sa do nich nezamotala a podala ich čo najstručnejšie a najzrozumiteľnejšie.
Británia ako ostrovná krajina bola vždy vo svojej histórii odkázaná na komunikáciu a obchod s ostatným svetom. Nie je to inak ani dnes. Už v 16. storočí za panovania Alžbety I. sa jej podarilo ovládnuť moria na celom svete a z toho nesmierne profitovala. Vďaka tomuto obchodu sa jej podarilo stať sa veľmocou a najrozvinutejšou krajinou sveta. Nie je preto prekvapením, že ak sa na kontinente našiel diktátor, ktorý si chcel podmaniť Európu a po nej celý svet, potreboval Britániu zničiť. A ak sa mu to nepodarilo, aspoň podstatne obmedziť jej námorný obchod.
Édouard Detaille: Napoleon v roku 1806. Pred r. 1912.
V roku 1806 Napoleon ovládol kontinentálnu Európu a Veľkú Britániu od nej najprv odstrihol, aby mohol na ostrovy uskutočniť inváziu. Lenže porážka jeho a španielskych vojsk pri Trafalgare v roku 1805 mu tento plán zmarila. Zo všetkých síl sa snažil oslabiť obchodnú silu Británie, preto spustil ekonomickú blokádu, známu ako kontinentálny systém.
Turner bol priamym účastníkom bitky, toto je jeho pohľad z pravoboku lode Victory.
Reakcia Veľkej Británie
Británia však vydala 16. mája 1806 Order, ktorým vyhlásila blokádu na všetky kontinentálne prístavy od Brestu až po Labe, Napoleon nato Berlínskym dekrétom z 21. novembra 1806 zakázal francúzskym, spriateleným a neutrálnym lodiam obchodovať s Britániou. Spoliehal sa na to, že týmto zničí jej obchod, preruší jej narastajúcu priemyselnú expanziu, zničí jej kredit a nakoniec ju donúti podpísať mier.
Británia reagovala ďalšími Orders zo 6. januára a 11. novembra 1807, ktorými rozšírila blokádu z predchádzajúceho roka, úplne zakázala akýkoľvek obchod s Francúzskom, jeho spojencami a neutrálnymi krajinami a kráľovské námorníctvo dostalo príkaz blokovať francúzske prístavy a prístavy spojencov Francúzska. Podľa neho museli všetky lode pristávať v britských prístavoch a vydať prípadné vojenské zásoby, ktoré mohli Francúzsku pomôcť. Lode, ktoré neuposlúchli, mohla Británia zabaviť. Napoleon na to reagoval Milánskym dekrétom z 1807, ktorým vyhlásil, že všetky neutrálne lode, ktoré sa zastavia v britských prístavoch alebo budú Británii platiť clo, sa budú považovať za britské a skonfiškujú ich ako vojnovú korisť.
Obe strany teda zabavovali nielen lode druhej strany, ale všetky, čo sa pohybovali vo vodách okolo Británie a západnej Európy. Napoleon nútil aj ostatné štáty pristúpiť ku blokáde, čím postupne vyhlásili vojnu Británii aj ony. V rokoch 1811 – 1812 sa zahraničný obchod Británie prakticky zastavil.
Aby toho nebolo málo
Napoleonovým cieľom bolo aj zastaviť alebo aspoň pribrzdiť prudký priemyselný rozvoj Británie, ktorý podnietila prebiehajúca priemyselná revolúcia. To sa mu však nepodarilo. Britskí fabrikanti rozširovali a zefektívňovali výrobu pomocou nových strojov, vďaka ktorým potrebovali čoraz menej zamestnancov. Narastal tak počet nezamestnaných a v krajine sa rozmáhala chudoba. V roku 1811 vzniklo tzv. luddistické hnutie, ktoré podnikalo masové výpady na továrne a ničilo stroje a techniku, ktorú obviňovalo z biednych životných podmienok.
Charlotte Brontëová o tom v Shirley píše toto:
Nariadenia vlády, vyprovokované Napoleonovým Milánskym a Berlínskym dekrétom, zakázali neutrálnym subjektom obchodovať s Francúzskom, čím urazili Ameriku, preťali kontakty yorkshirskému obchodu s vlneným textilom a priviedli ho na pokraj krachu. Menší zahraničný trh sa nasýtil a viac nepotreboval. Brazília, Portugalsko a Sicília mali nadmerné zásoby už po dvoch rokoch. Počas tejto krízy sa do hlavných tovární na severe začali zavádzať nové technické vynálezy, čo značne zredukovalo počet zamestnaných rúk, vyhodilo tisícky ľudí z práce a ponechalo ich bez akýchkoľvek legitímnych prostriedkov na živobytie.
Nasledovala slabá úroda. Bieda dosiahla vrchol. Priveľké napätie vystrelo ruku bratstva smerom k vzbure, v severných krajoch narastal pocit, že nad ich kopcami visí ťažké sociálne zemetrasenie.
No ako sa to v takých situáciách zvyčajne stáva, nikto si to veľmi nevšímal. Keď v priemyselnom meste vypukla potravinová vzbura, keď do tla zhorela česačka aj s budovou alebo prepadli továrnikov dom, nábytok vyhádzali na ulicu a rodina si musela útekom zachrániť život, miestne magistráty vykonali alebo aj nevykonali opatrenia, našli vodcu alebo ešte častejšie mu dovolili ujsť, písalo sa o tom v novinách, a tam sa to skončilo. A tí trpiaci, ktorých jediným dedičstvom bola práca a o toto dedičstvo prišli, tí, čo nemohli dávať prácu, a preto ani mzdu, a preto nemohli dávať chlieb, tým zostalo len utrpenie. Možno sa tomu ani nedalo zabrániť: pokrok sa nedá zastaviť, veda sa nedá zničiť tým, že ju budeme odrádzať od zdokonaľovania, vojna sa nedá skončiť, nedá sa poskytnúť účinná úľava, niet teda pomoci, nezamestnaní sa musia podrobiť svojmu osudu: jesť najnutnejšiu dávku chleba a vody.
Bieda plodí nenávisť:
títo bedári nenávideli stroje, lebo boli presvedčení, že im odtŕhajú chlieb od úst, nenávideli budovy, kde tie stroje stáli, nenávideli fabrikantov, ktorí tie budovy vlastnili. Vo farnosti Briarfield, ktorou sa teraz zaoberáme, najväčšmi neznášali fabriku Hollow a Gérarda Moora s jeho dvojitým charakterom polovičného cudzinca i nekompromisného pokrokára. A to Moorovmu temperamentu azda vyhovovalo väčšmi, než keby ho nenávideli len tak, najmä ak bol presvedčený, že to, prečo ho nenávidia, je správne a prospešné.
Robert Moore ako podnikateľ a charakter
Rodinnú firmu Roberta Moora postihli Napoleonove dobyvačné chúťky už pred týmto obdobím. Keďže Spojené nizozemské kráľovstvo porušovalo napoleonskú blokádu, Napoleon ho obsadil a pripojil k Francúzsku. Vtedy firma Robertovho otca skrachovala a on sa aj s dlhmi musel presťahovať do Anglicka (otcovskej domoviny). A tu mu znovu hrozil nielen ďalší bankrot, ale ocitol sa aj v ohrození života.
Robert Moore sa hrozieb nezľakol a odvážne sa im postavil čelom. Robotníci ho najprv prišli požiadať, aby sa zbalil a vysťahoval z krajiny, či prinajmenšom z kraja. Dostali takúto odpoveď:
„Ticho! Vy ste si svoje povedali, teraz budete počúvať mňa. Pokiaľ ide o to, že si dám diktovať od vás či hocijakého Jacka alebo Jonathana na celej zemi, to ani na okamih neprichádza do úvahy. Žiadate ma, aby som odišiel z krajiny, požadujete, aby som sa vzdal svojich strojov, a ak odmietnem, vyhrážate sa mi. Ja to odmietam – načisto! Stojím tu a budem stáť pri tejto fabrike, a doveziem do nej to najlepšie zariadenie, aké vynálezcovia dokážu dodať. Čo urobíte? Najhoršie, čo by ste mohli urobiť – a na čo sa neodvážite –, je podpáliť mi fabriku, zničiť mi zariadenia a zastreliť ma.
A čo potom? Dajme tomu, že sa budova zrúti a ja budem mŕtvy, čo potom? Vy, chlapi… dokážete zastaviť pokrok a zničiť vedu? Ani na zlomok sekundy! Na ruinách tohto tu povstane nová a lepšia fabrika a moje miesto zaujme možno ešte podnikavejší majiteľ. Počúvajte ma! Budem si vyrábať textil, ako sa mi páči a s tými najlepšími poznatkami. Použijem pri tom všetky prostriedky, ktoré si vyberiem. Každý, kto ma teraz počuje a odváži sa mi do toho zasahovať, pocíti dôsledky.“
Ale aj jeho názory sa vyvíjajú spolu so situáciou v spoločnosti i jeho osobnou
Po ozbrojenom útoku na jeho fabriku, ktorý ako prvý z podnikateľov v kraji odrazil, a potom, čo vysnoril a dal zavrieť buričov, načas odišiel z kraja, aby si svoj postoj premyslel ešte hlbšie:
„Zašiel som na miesta, kde bol nedostatok jedla, paliva, oblečenia, kde chýbalo zamestnanie a akákoľvek nádej. Videl som ľudí, čo mali od prírody vznešené sklony a správne city, a predsa upadli do ohavných neprístojností a hlbokého utrpenia. A mnohých nízkeho pôvodu, ktorým nevzdelanosť sotva dodala viac než primitívne túžby, a keď sa ani tie nevydarili, vyhladovaní, vysmädnutí a zúfalí umierali od hladu ako zvieratá. Môj rozum dostal novú lekciu… Nemám v úmysle prejaviť viac mäkkosti či sentimentu než doteraz, na vzbury a ambície hľadím rovnako ako predtým, rozzúrenej zberbe budem odolávať aj naďalej, rovnako vyňuchám vodcu vzbury ako poľovnícky pes a pôjdem po ňom rovnako neúnavne, a prísne budem pre neho vymáhať spravodlivý trest. No teraz to už urobím najmä kvôli tým, ktorých zviedol, a ich bezpečnosti.
Muž sa musí starať aj o niečo iné než iba o svoje osobné záujmy, iné než o postup dobre mienených plánov, ba dokonca aj o niečo iné než snahu splatiť ponižujúce dlhy. Aby si človek vážil sám seba, musí byť presvedčený, že koná spravodlivo voči svojim blížnym. Kým nie som ohľaduplnejší k nevedomosti a zhovievavejší k utrpeniu, než som bol predtým, budem pohŕdať vlastnou tupou nespravodlivosťou.“
A po ukončení blokády je z neho už osvietený muž
Tu však najprv dokončím historické okienko. Obchod medzi krajinami sa nemôže zastaviť, chýbali by im životne dôležité produkty. Preto mnohé krajiny Napoleonovu blokádu otvorene či tajne obchádzali. Najväčšmi jej však vzdorovalo Rusko, ktoré blokáda ekonomicky veľmi poškodila. Naďalej teda obchodovalo najmä s Britániou. To bol dôvod Napoleonovej trestnej výpravy do Ruska, na ktorú sa vybral 24. júna 1812. Bola to fatálna chyba, ktorá stála Napoleona moc.
Len čo Napoleon vytiahol päty zo západnej Európy, Británia zrušila všetky nariadenia o blokáde a uvoľnila obchod. Skutočný hospodársky rozmach však nastal až po skončení americko-britskej vojny, ktorá vypukla v roku 1812, a s definitívnou porážkou Napoleona pri Waterloo v roku 1815.
Arthur Wellesley, 1. vojvoda z Wellingtonu (1769 – 1852), anglický šľachtic, štátnik a vojenský veliteľ, v roku 1815 definitívne porazil Napoleona v bitke pri Waterloo.
Portrét od Johna Hoppnera cca z roku 1795.
Takto Robert Moore sformuloval svoje plány po skončení blokády
„… premením tamtú neúrodnú Hollow na rad domov a pásy záhrad… Do piatich rokov bude z toho lesíka poriadny les plný palivového dreva, z tej krásnej divej úžľabiny bude hladký svah, zo zelenej prírodnej terasy sa stane vydláždená ulica a domy budú stáť v tmavej úžľabine a aj na opustených stráňach, tá drsná kamenná trasa sa premení na rovnú, pevnú, širokú, čiernu škvarovú cestu, položenú zo škvary z fabriky, a moja fabrika zaplní celý súčasný dvor. Vezmem si na starosť pripojenie Nunnely Common a rozparcelujeme ho na farmy. Bezdomovci, hladujúci, nezamestnaní zďaleka i zblízka prídu do fabriky Hollow, Joe Scott im dá prácu, ctený pán Louis Moore im poskytne bývanie a pani Gillová ich bude až do prvej výplaty stravovať. Budeš mať takú nedeľnú školu! A také zbierky! A úžasnú riadnu školu…! Fabrika poskytne výplatu učiteľovi a učiteľke a statkár a fabrikant budú každého štvrť roka rozdávať odmeny.“
Ako nám autorka v závere prezradila, jeho plány sa do značnej miery naplnili. A teraz späť k príbehu.
Tajnosti a vzťahy
V minulosti museli ľudia svoje city a vzťahy pred ostatnými tajiť oveľa väčšmi než dnes. V časoch, keď ľudia mohli žiť v pároch iba vtedy, ak boli zosobášení, by priznanie, že človek ľúbi niekoho, koho si nemôže vziať, zničilo jeho povesť a vyhliadky na nejaké iné manželstvo. Všetci hlavní hrdinovia románu Shirley tak majú svoje tajnosti a všetky ich tajnosti súvisia s potenciálnym alebo minulým manželstvom.
Robert musí pred všetkými tajiť, že ľúbi Caroline, hoci pred ňou to spočiatku neutají. V aktuálnej situácii by sa s ňou totiž nemohol oženiť a ani pán Helstone by Caroline nedovolil vydať sa zaňho. Keby dal svoju lásku otvorene najavo, zničil by jej povesť. Mohol by jej tým zmariť možnosť vydať sa. Pravdepodobne by si už totiž iní muži nechceli vziať slečnu, ktorú iný ohrdol. Z rovnakého dôvodu aj Caroline musí tajiť, že ľúbi Roberta, aby mu nezmarila vyhliadky na sobáš s nejakou bohatou ženou. Hoci pred ním a pred Shirley to neutají. Pani Pryorová musí tajiť, že je Carolinina matka, aby sa jej meno nespájalo s jej tragickým manželstvom.
No najsilnejšie tajomstvo,
ktoré dramaticky zauzlí celý dej a všetky vzájomné vzťahy, má Shirley Keeldarová. Nikto by neuhádol, že celé jej konanie motivuje láska k Louisovi Moorovi. A Louis Moore by ani za svet nikomu neprezradil, že ľúbi Shirley. Ona je bohatá a slobodná, on chudobný, závislý súkromný učiteľ. Toto tajomstvo takmer stálo život Caroline aj Roberta. A hoci sa Shirley podarí všetkých oklamať a nikto na jej skutočné motívy nepríde, Caroline sa to po posledných dramatických udalostiach podarí odhaliť skôr, než všetko vyjde najavo.
Lenže takéto tajnosti môžu mať aj fatálne dôsledky. Čo keby Caroline z nešťastnej lásky umrela a nikdy sa nedozvedela, že Robert Shirley neľúbil? Čo keby umrel Robert bez toho, aby sa dozvedel o vzťahu medzi Shirley a Louisom? Fatálne mohli dopadnúť aj iní hrdinovia Charlotte a Anne Brontëových. Ale o tom možno neskôr.
Robert a Caroline
V okamihu, keď sa s nimi po prvý raz stretneme, už sa ľúbia. Ich vzťah sa budoval postupne dva roky rovnako, ako to v Pýche a predsudku opísal pán Darcy:
„Nedokážem sa rozpamätať na presnú hodinu či miesto, pohľad alebo slová, ktoré vo mne prebudili lásku. Je to už tak dávno. Už som v tom bol namočený až po uši, keď som si uvedomil, že sa to začalo.“
Bližšie podrobnosti o tom sa dozvieme v jednotlivých vetách roztrúsených vo viacerých kapitolách.
Boli časy, keď sa Moore za letných večerov zvykol prechádzať so svojou sesternicou… Často s ním po zotmení chodievala po Hollow, aby ovoňala čerstvú zem… Aj v jej predstavách sa mihali obrazy: Moore, scény, keď boli spolu, scénky pri zimnom kozube, rozžiarená krajina za horúceho letného popoludnia, keď s ním prechádzala cez les v Nunnely, božské obrázky krásnej jari či miernej jesene, keď po jeho boku sedela v lesíku v Hollow, počúvala májové volanie kukučky alebo sa s ním delila o septembrové poklady orechov a zrelých černíc. Rada za rána zbierala lesné ovocie do košíka, prikryla ho zeleným lístím a čerstvými kvetmi a popoludní s pôžitkom Moorovi nadeľovala černicu po černici, orech po orechu, ako vták kŕmi svoje operence.
Trávili spolu čas, na prechádzkach ju zvykol chytiť za ruku, ich rozhovory boli veselé, svieže a podnetné. Avšak pri všetkej vtedajšej počestnosti. O láske nikdy nehovorili, hoci isté náznaky sa objavili:
„Občas ma karháš za to, že chcem byť bohatý, Lina, ale keby som bol bohatý, bývala by si tu stále: rozhodne by si mala bývať so mnou, nech by to bolo kdekoľvek.“
„To by bolo úžasné, a aj keby si bol chudobný, veľmi chudobný, aj tak by to bolo úžasné.“
Aby som čitateľov v citátoch nemýlila, musím vysvetliť, že Robert oslovuje Caroline dvoma skrátenými menami: raz je to Cary, inokedy Lina. Aj to podľa mňa vyjadruje hlboký stupeň dôvernosti medzi nimi. Všimla som si v tom istý systém: Lina ju osloví väčšinou vtedy, keď ide o ich vzájomný vzťah.
Ľúbiť s otvorenými očami
Caroline a Robert sa ľúbili vrúcne, ale nie slepo. Pekné na ich vzťahu je to, že sa navzájom dokázali oceniť a povzbudiť. Robert na Caroline nevidí chyby, ak si aj myslí, že je trochu naivná, podľa toho, ako ju pozná, vie, že sa vyvíja, je mimoriadne bystrá, rada sa učí, premýšľa, pokúša sa prísť všetkému na koreň. Veď jej aj v predposlednom rozhovore ku koncu románu okrem iných pochvál povie: „… hlava, ktorej patrí tento štedrý vodopád orieškovohnedých vlasov, je vynikajúca mašinka na premýšľanie a pracuje precízne. Chváli sa správnym, pevným úsudkom…“
Caroline vie Roberta pochváliť až tak, že mu zalichotí:
„Môžeš tvrdiť, že necítiš v srdci horkosť, lebo na teba bohatí a významní ľudia zabudli?“
„Už žiadne otázky. Mýliš sa, ak sa nazdávaš, že mi záleží na tom, aby som získal priazeň bohatých a významných ľudí. Chcem len prostriedky na živobytie, postavenie, kariéru.“
„Ktorú si získaš talentom a dobrotou. Si stvorený na to, aby si bol významný, budeš významný.“ A ďalej: „… som na teba dosť hrdá.“
Ale aj sa ho pokúsi naprávať pri čítaní Shakespearovho Coriolana:
„Má to s tebou pohnúť, dodať ti nové emócie. Mal by si mocnejšie precítiť svoj život, nielen svoje kladné stránky, ale aj tie horšie, zlé vlastnosti… ani ty nesmieš pristupovať k svojim zamestnancom pyšne, nesmieš ignorovať možnosti, ako ich upokojiť, a nesmieš mať nepoddajnú povahu a formulovať požiadavky tak prísne, akoby to bol rozkaz.“
Robert vie, že Caroline pod jeho maskou biznismena, ktorú nosí na verejnosti, nahmatala jeho skutočné vnútro. Nielenže sa tomu naprávaniu nebráni, naopak, poddá sa mu – hoci postupne spolu s riešením vlastnej ťaživej situácie –, a tak má Caroline popri ostatných úderoch obrovský vplyv na jeho definitívne formovanie.
Skrátka im spolu bolo dobre. Práve v ten večer pri čítaní Shakespearovho Coriolana si obaja uvedomili, že sa ľúbia.
Ako na to zareagovali?
Caroline bola šťastná a už si maľovala svetlé vyhliadky. Pravda, ona na to hľadela z inej perspektívy – od nej sa predsa čakalo, že sa vydá. Robert sa naopak zľakol. Ako som už vysvetlila vyššie, manželstvo v jeho prípade neprichádzalo do úvahy, a robiť Caroline plané nádeje by z jeho strany bolo podlé. Nechcel, aby sa na neho ďalej upínala, aby si robila nádeje. Preto si tento vzťah zakázal a viditeľne k nej ochladol.
„Toto nepôjde! Je to slabosť, úplná skaza! To šialenstvo je len dočasné. Dobre to viem, už sa mi to stalo. Zajtra bude preč.“
Na rozlúčku si uchmatol tri bozky, ešte raz sa jej láskavo prihovoril, no potom už si kráčal vlastnou cestou.
Odvrhnutá
Lenže Caroline pochopí situáciu oveľa prenikavejšie, než v tej chvíli vyzerá. Vie, prečo sa jej Robert vzdal. Nemôže mu to ani zazlievať:
Robert jej nijako neublížil, neoklamal ju. Ju samu treba viniť, ak sa vôbec dá hovoriť o vine. Ak ju ovládli nejaké trpké myšlienky, mali by zostať a aj zostali iba v jej hlave. Ľúbila ho bez toho, aby ju o to žiadal, stáva sa to prirodzene, občas aj neodvratne, hoci to prináša aj veľký žiaľ.
Ale ona sa ho zriekla tiež, okamžite, a prenechala ho nejakej bohatej žene ešte skôr, než sa tá žena objavila na scéne. Navonok to prijala vyrovnane, pretože jej zhodou okolností práve vtedy strýko zakázal stretávať sa s Moorovcami. A keď sa potom tá žena dostaví, začne si nahovárať, že s Robertom budú šťastní, budú sa k sebe hodiť, budú sa ľúbiť. Pretože na nich hľadí z vlastného uhla pohľadu.
V srdci sa však Roberta vzdať nedokáže. Celé noci plače, nemôže myslieť na nič iné, chradne, bledne, prepadá sa… Cíti sa beznádejne opustená, odvrhnutá. V tom trápení takmer príde o život.
Dedička
Pán Yorke nemal problém zadovážiť Robertovi Moorovi bohatú nevestu. Stačilo mu povolať dedičku panstva Fieldhead, aby sa ujala svojho statku. Caroline to vedela už v okamihu, keď sa dopočula, že sa Shirley prisťahovala.
Zdalo by sa, že ju Shirlina spoločnosť upokojí a rozptýli, veď trávia spolu veľa času, Shirley si ju obľúbila a naoko sa z nich stali dôverné priateľky. Shirley je dosť bystrá, aby vypozorovala, že Caroline Roberta ľúbi. A Caroline to ani nepopiera, hoci to tak explicitne nikdy nepovie. Sťažuje sa len, že jej Robert chýba. Shirley z nej neustále vyťahuje informácie o svojom nájomníkovi a Caroline sa nezdráha jej ich poskytnúť, a to dokonca pravdivo. Pokiaľ ide o ich priateľstvo, aj v tom je Caroline poctivejšia. Snaží sa zamlčať iba to, čo Shirley aj tak vie. Na rozdiel od Shirley, ktorá jej niektoré dôležité informácie úplne zatají.
Robert je Shirliným nájomníkom, preto prichádzajú do kontaktu často, najmä v obchodných záležitostiach. Robert sa k nej správa iba obchodne, no Shirley vo vzťahu k Robertovi Moorovi oklame nielen Caroline či samotného Moora, ale celé okolie. Všetci si všimli, že zmenila výraz tváre a začervenala sa, už len keď niekto spomenul jeho meno. Keď sa k nej priblížil v spoločnosti, ostatní sa postupne vytratili, akoby mal Moore na ňu nejaký osobitný nárok. Všetci teda čakali svadbu.
Potom nastalo ticho
Čosi sa stalo, ale nikto nevedel čo. Po okolí sa šíri len klebety. Bolo leto, Robert zmizol z dohľadu na celé týždne a nepodával o sebe informácie, Shirley sa so spoločnosťou pobrala k moru a Caroline na niekoľko týždňov zložila do postele zákerná choroba. Vyzeralo to, že jej mladý život sa končí. Stratila dôvod žiť, nesnažila sa, nemala silu. Príbeh dospel do bodu, keď sa má alebo skončiť, alebo príde nejaký zvrat.
A ten nastal a po ňom sa veci pomaly začali dostávať do správnych koľají. Ten zvrat v Carolininom živote predstavovala pani Pryorová, ktorá sa ubytovala na fare, aby Caroline ošetrovala. A z pani Pryorovej sa vykľula Carolinina skutočná matka, kedysi Agnes Helstonová. Prečo sa volala inak a prečo bola Shirlinou guvernantkou, sa čitatelia dozvedia z knihy. Tu je podstatné, že akonáhle sa to Caroline dozvedela, získala nový dôvod žiť. Vďaka nej sa po dlhom čase a pomaly zostavila, ale kdesi medzi riadkami sa možno dá vyčítať, že mala aj iný dôvod, hoci sa o ňom v chorobe nemohla dozvedieť. Okolie totiž prestalo spájať Shirlino meno s Moorovým. Teda s Robertovým, pretože práve v tomto období jeho neprítomnosť nahradil jeho brat Louis.
Záhady Shirlinho charakteru
Caroline sa až teraz začne dozvedať nové skutočnosti, ktoré so Shirley súvisia. A kladie si otázky. Ako to, že nikdy nespomenula, že Robertov brat Louis je súkromným učiteľom jej bratranca Henryho? Nikdy to neutrúsila ani pani Pryorová. Prečo jej Shirley nikdy neprezradila, že niekoľko rokov učil aj ju? Ako to, že Shirley vedela o tom, že jej guvernantka je Carolinina matka, a nikdy to ani náznakom nenaznačila? Prečo sa Shirley k Louisovi správa, akoby ani neexistoval? Prečo si Louis odložil do tajnej zásuvky Shirline zošity francúzštiny? Veď Shirley hovorí otvorene, prirodzene, bezprostredne. Ako sa jej teda podarilo toto všetko zatajiť pred „dôvernou“ priateľkou? Shirley má však na jej otázky iba výhovorky. A nepresvedčivé. A tak Caroline zrazu vidí svoju priateľku v úplne inom svetle.
Pre okolie je však záhadou, prečo Shirley odmietla štyroch pytačov, medzi nimi aj sira Philipa Nunnelyho, majiteľa najväčšieho panstva široko ďaleko. Ale Louis Moore vie, že potichu odmietla aj piateho.
Aj pán Yorke je znepokojený
Takto sa obrátil na Louisa:
„Ten váš brat Robert musí byť alebo hlupák, alebo blázon. Ešte pred dvoma mesiacmi by som mohol odprisahať, že má korisť pevne v rukách, a on sa potom preháňa krajinou a odstaví sa v Londýne na celé týždne, a kým sa vráti, zistí, že mu niekto iný dal šach-mat. V mužských záležitostiach sa vyskytuje prúd, ktorý ich spolu s povodňou nesie ku šťastiu, no stačí jedno pošmyknutie, a viac sa nevráti. Na vašom mieste by som to Robertovi napísal a pripomenul.“
„Robert mal nejaké vyhliadky u slečny Keeldarovej?“ spýtal sa Louis, akoby to preňho bola novinka.
„Vyhliadky, ktoré som mu sám zariadil, a vyhliadky, ktoré by sa aj naplnili, lebo sa jej páčil.“
„Ako sused?“
„Viac než to. Sám som videl, ako sa jej zmenil výraz tváre a začervenala sa, už len keď niekto spomenul jeho meno. Napíšte tomu chlapovi, vravím, a povedzte mu, že má prísť domov. Napokon je oveľa lepší džentlmen než tamten baronetík.“
„Nezdá sa vám, pán Yorke, že ak sa bezvýznamný podnikateľ bez jediného penny uchádza o ruku bohatej ženy, je to od neho opovrhnutiahodná trúfalosť?“
Uplynie veľa času,
kým sa dozvieme, čo sa vlastne medzi Shirley a Robertom odohralo. Shirley to nikomu neprezradí, lebo je to pre ňu hanba. Hoci Robert tvrdí, že „v jej prípade je akékoľvek sebaobviňovanie v skutočnosti iba chiméra.“ Robert to sám vyrozpráva pánovi Yorkovi po ceste, keď sa konečne vracia „domov“.
Najprv k tomu, prečo sa vlastne rozhodol požiadať Shirley o ruku:
„Hiram Yorke, pevne som veril, že ma ľúbi. Vídal som, ako jej oči jasne zaiskrili, keď ma zbadala v dave. Prudko sa začervenala, keď mi podávala ruku. Moje meno na ňu malo magický účinok, ak ho vyslovili iní, zmenil sa jej výraz v tvári, viem to. Vyslovovala ho tým najmelodickejším z množstva jej melodických tónov. Správala sa ku mne srdečne, želala mi všetko najlepšie, vyhľadávala a využila každú príležitosť byť pre mňa užitočná. Uvažoval som o tom, mlčal som, sledoval, zvažoval, čudoval sa: mohol som dospieť k jedinému záveru – toto je láska.
Pozrel som na ňu, Yorke, videl som v nej mladosť a istý druh krásy. A aj silu. Jej bohatstvo mi ponúkalo spásu a prinavrátenie cti a postavenia. Bol som jej zaviazaný vďačnosťou. Výdatne a účinne mi pomohla pôžičkou päťtisíc libier. Vari som na to všetko mohol zabudnúť? Smel som veriť, že ma ľúbi? Smel som načúvať múdrosti, ktorá nástojila na tom, aby som sa s ňou oženil, smel som nebrať ohľad na všetky drahocenné výsady, neveriť lichotivým narážkam, pohrdnúť každou dobre zváženou radou, otočiť sa a odísť? Mladá, pôvabná, dobrotivá, moja dobrodinka, pripútaná ku mne, očarená mnou, to som si zvykol hovoriť.
V skutočnosti
Lipol som na tých slovách, opakoval si ich stále dookola a nadchýnal sa nimi v radostnej, pompéznej samoľúbosti, s obdivom určeným výhradne sebe, ktorý neznížila dokonca ani len úcta k nej. V skutočnosti som sa tajne smial na jej naivite a prostote, že som prvý, koho ľúbi, a dáva to najavo.“
„… pane, vravím, je veľmi pekná, vlastným štýlom, a veľmi príťažlivá. Občas pôsobí ako bytosť stvorená z ohňa a vzduchu, pred ktorou stojím a čudujem sa bez toho, aby sa mi žiadalo zovrieť ju v náručí a pobozkať. Cítil som v nej mocný magnet pre moje záujmy a samoľúbosť, no nikdy som necítil, že z nej príroda chcela spraviť moje druhé a lepšie ja. Keď do mňa dobiedzala táto otázka, odrazil som ju, brutálne som odvetil, že s ňou budem bohatý a bez nej ruina, zaprisahal som sa, že sa zachovám prakticky, a nie romanticky.“
Robert ju v skutočnosti neľúbil, nikdy sa mu nežiadalo chytiť ju za ruku, nikdy jej nechcel byť nablízku, nikdy ju nechcel pobozkať. A Shirley to vedela. Preto ho neľútostne odmietla. Nie síce takými neľútostnými slovami, ako odmietla Elizabeth Bennetová pána Darcyho – pričom Darcy Elizabeth ľúbil –, ale ešte prudšie a neľútostnejšie. A to až tak neľútostne, že sa Robert okamžite vybral na cesty a nemal chuť sa vrátiť.
A Caroline?
Len čo Robert vyrozprával tento príbeh, po prvý raz sa Yorkovi priznal k láske ku Caroline. Nepovedal síce jej meno, ale Yorke určite pochopil, o koho ide, pretože ju sám predtým spomenul.
„Povedzme, že by bola vzdelaná, že by mala hĺbavú a originálnu myseľ, lásku k vedomostiam, túžbu po poznaní a s nepredstieraným pôžitkom by ho prijímala z vašich pier a vlastnou rukou by ste jej ho dávkovali. Povedzme, že by rozhovor s ňou, keby sedela po vašom boku, bol plodný, mnohotvárny, nasýtený malebným pôvabom a blahodarným záujmom, plynul by pokojne, a predsa jasne a hojne. Že keby ste vedľa nej stáli náhodou alebo sedeli zámerne, okamžite by sa atmosféra okolo vás premenila na radosť a vašou základnou súčasťou by sa stala spokojnosť. Povedzme, že zakaždým, keď jej tvár čelila vášmu uprenému pohľadu alebo jej myšlienka naplnila vašu myseľ, postupne by ste prestali byť tvrdý a utrápený a špinavé, zhubné počty vášho remesla by nahradila čistá láska, láska k domovu, smäd po sladkom rozhovore, nesebecká túžba ochraňovať a ľúbiť.
Povedzme, že veľakrát, keď ste mali to šťastie držať jej drobnú rúčku, ste cítili, že sa chveje ako vtáča, keď ho vyberiete z hniezda. Že keď ste si pri vstupe do miestnosti všimli, že sa utiahla do zadného kúta, a keď ste ju potom v tom útočisku vyhľadali, predsa vás privítala tým najsladším úsmevom, aký kedy osvetlil tvár spanilej panny, a odvrátila svoje oči od vašich iba preto, aby ich čistý výraz neprezradil priveľa. Skrátka, povedzme, že by nebola chladná, ale skromná, nie prázdna, ale hĺbavá, nie obmedzená, ale rozumná, nie hlúpa, ale nevinná, nie prudérna, ale čistá, opustili by ste ju, aby ste dvorili inej žene pre jej bohatstvo?“
Trest
Lenže Charlotte Brontëová zradu verného, nevinného dievčenského srdca neodpúšťa. Podobne ako pána Rochestera v Jane Eyrovej aj Roberta Moora stihne Boží trest – ľudskou rukou. Ktosi naňho vystrelí spoza záhradného múra. Autorka síce ponúka aj svetské vysvetlenie: odvetu za odsúdených vzbúrencov, lenže nie je náhoda, že tento trest príde vzápätí potom, ako Robert prezradí svoju lásku ku Caroline. Ani on sám nepochybuje, že je to trest za zradu v láske, keď si sám s povzdychom zaželá: „Keby som si to nemusel odpykať!“
Charlotte však našťastie nepovažovala ten hriech za smrteľný, takže Robert atentát prežil a dostal možnosť napraviť svoju chybu. Ale kým sa zotavil, ušlo sa mu niekoľko veľmi užitočných príučiek, ktoré jeho charakter naviedli na správnu životnú cestu.
Príučky
Na prvý pohľad sa môže zdať, že Robert Moore je jediný, komu autorka v tomto románe uštedrovala príučky. Pri hlbšej úvahe to tak celkom nie je. Možno aj Shirley dostala príučku za to, že Roberta oklamala a musela ho odmietnuť. Uhryzol ju pes a bála sa, že dostala besnotu, a napokon sa musela poddať Louisovi Moorovi. A podľa mňa dostali príučku aj reverend Helstone a pani Pryorová, ktorí Caroline presviedčali, že šťastné manželstvo neexistuje. Prečo im neverila? Prečo bola presvedčená o opaku? Pretože to zažila. Po tých šťastných spoločných chvíľach s Robertom vedela, že by také mohlo byť aj ich manželstvo. Keď nakoniec museli pán Helstone i pani Pryorová uznať, že to tak je, určite im to obom dobre padlo.
Najviac úderov a rán však nepochybne utŕžil Robert Moore. Niektoré si zaslúžil, iné nie. Už na samom začiatku zosobňuje tvrdo skúšaného muža, ktorý sa až kŕčovito snaží zachrániť krachujúcu rodinnú firmu. Ako som už napísala vyššie, ten kŕč sa mu zažral do duše tak hlboko, že je ochotný urobiť čokoľvek, aby sa ho zbavil. Potom mu navyše zničia stroje, napadnú fabriku, neustále mu hrozí, že ho ktosi spoza nejakého plota zastrelí. Lenže tomu by sa mohol vyhnúť jedine tak, že sa vzdá podnikania a odíde z kraja. Spočiatku to úplne odmieta a húževnato si ide za svojím, zdá sa, že tieto vonkajšie hrozby nemajú na neho žiadny vplyv.
Niekto však predsa len má na jeho dušu vplyv
On o tom vie a prizná si to len v prísne stráženom súkromí. A pravdepodobne ho to hreje na duši.
„… o mňa sa neboj, Lina, dávam si na týchto tvojich baránkov pozor, kvôli mne sa neznepokojuj.“
„Ako by som mohla? Si môj bratranec. Keby sa niečo stalo…“
„Nič sa nestane, Lina. Aby som sa vyjadril tvojím jazykom, na všetko dozerá Prozreteľnosť, však?“
„Áno, drahý Robert. Nech dá na teba pozor!“
„A ak sú modlitby účinné, prinesieš mi úžitok. Pomodlíš sa občas za mňa?“
„Nie občas, Robert, na teba, Louisa a Hortense pamätám vždy.“
„Často si to myslím. Už mi zišlo na um, že keď sa unavený a nahnevaný ako pohan ukladám do postele, hádam sa nájde niekto, kto mi vyprosí odpustenie a pokojnú noc. Nečakám síce, že (to) veľa zmôže, ale ak prosby prichádzajú z úprimnej duše a nevinných pier…“
„Zažeň tie pochybnosti, nemáš na ne dôvod.“
„Ak bol človek vychovaný len na to, aby zarábal peniaze, a žije iba pre ne a pre nič iné, a sotva sa nadýcha iného vzduchu než z fabrík a trhov, znie to čudne, ak sa jeho meno vysloví v modlitbe… a je veľmi čudné, že sa ho nejaké dobré, čisté srdce ujme a poskytne mu útočisko… Keby som mal to láskavé srdce viesť, asi by som mu poradil, aby vylúčilo každého, kto sa neosvedčí, že má v živote aj vyššie ciele, než len zliepať svoj roztratený majetok a stierať zo svojho meštiackeho štítu nepoctivý punc bankrotu.“
Ponaučenie
Prvý úder, z ktorého si Robert vzal ponaučenie, bolo ostré odmietnutie od Shirley. Možno preto, že bolo osobné, a možno preto, že si ho spôsobil sám. Potom sa radšej nadlho stratil z kraja. Podľa mňa ani nie kvôli ranenej pýche, skôr pre výčitky svedomia za tú zradu, ktorá aj tak bola zbytočná. Ale tento úder mu v konečnom výsledku vlastne priniesol šťastie. Hoci to nejaký čas trvalo. Ako prezradil Yorkovi, sám sa presvedčil, ako ľudia žijú, a začal o svete zmýšľať úplne inak. Takže už pred tým atentátom sa pobral správnou cestou, ten výstrel premenu jeho charakteru definitívne dovŕšil.
Louis Moore zhodnotil bratovu trúfalosť požiadať Shirley o ruku a jej odmietnutie takto: „Pekné štíhle prsty majú neuveriteľnú schopnosť rozdrviť krehkú mužskú hrdosť. Predpokladám, že Robert sa priveľmi spoľahol na svoju mužnú krásu a vrodené džentlmenské vystupovanie.“
Nespravodlivé. Louis sa o bratovi často vyjadruje tak, akoby ho vôbec nepoznal. My predsa vieme, že si Robert nikdy na svoju krásu nepotrpel. Naopak, dal sa oklamať signálmi, ktoré Shirley vysielala nielen k nemu, ale do celého okolia. Len dúfam, že mu to Shirley jedného dňa všetko vysvetlila.
Mužná krása?
Robertova mužná krása však mohla utrpieť viac než úder po tom osudnom výstrele. A rovnako jeho mužské sebavedomie, pretože ho zverili do starostlivosti starej oblude ženského rodu. Väčší kontrast sa už Charlotte ani nemohol podariť.
V inom zmysle to ani nebola žena, ale drak. Hortense Moorová stála v jej prítomnosti v úzadí, pani Yorková celá zdrvená cúvla… Úplne ich odstrašila šírka, výška, kostnatosť a telesná sila pani Horsfallovej… sedávala na poschodí, keď sa jej páčilo, a na prízemí, keď sa jej chcelo: trikrát za deň si uchlipla pálenky a štyrikrát pofajčila z fajky.
Nemohla som sa ubrániť úsmevu pri opise, aký bol pri nej Robert bezbranný:
Robert Moore si veru užil príjemné časy: v bolesti, v ohrození života, príliš nevládny, aby sa mohol čo len pohnúť, príliš slabý, aby dokázal prehovoriť, dozerala na neho akási obryňa a jedinú spoločnosť mu robili traja doktori.
Na začiatku tohto zajatia sa Moore chabo pokúšal pani Horsfallovej vzdorovať, neznášal pohľad na jej robustné telo a hrozil sa dotyku jej hrubých rúk, no ona ho zakrátko naučila poslušnosti. Nič pre ňu neznamenalo stoosemdesiat centimetrov jeho výšky, jeho váha či mužná sila, otočila ho v posteli rovnako, ako iné ženy otočia bábätko v kolíske. Keď bol dobrý, oslovovala ho „môj drahý“ alebo „miláčik“, keď bol zlý, občas s ním veru aj zatriasla. Ak sa v prítomnosti MacTurka pokúsil niečo povedať, zdvihla ruku a umlčala ho ráznym „pst!“ ako vychovávateľka bezočivé dieťa. Pomyslel si, že by to bolo lepšie, keby nefajčila a nepila gin, ale ona si oboje dopriala. Raz sa v jej neprítomnosti sťažoval MacTurkovi, že „tá žena pije pálenku.“
Sebavedomý, hrdý, činorodý, tvrdohlavý a v každom ohľade dôstojný muž sa zrazu stane bezbranným dieťaťom v rukách obrovskej tvrdej ženy. Vynikajúca lekcia!
Blízkosť smrti…
Nielen blízkosť smrti, ale aj sled ponížení napokon ukázal Robertovi Moorovi zmysel jeho života. Konečne sa zbavil svojho pôvodného kŕča, pochopil, že nie je hanba ustúpiť protivenstvám, ktorým nemôže vzdorovať. Pochopil, že sa môže oprieť sám o seba, o svoje schopnosti a vedomosti, svoju usilovnosť a cieľavedomosť. Striasol zo seba stigmu predchádzajúcich generácií a nadobudol nové sebavedomie.
„Pred šiestimi mesiacmi som touto bránou odišiel, pyšný, rozhnevaný, sklamaný muž. Vraciam sa skľúčenejší a múdrejší, dosť slabý, no už nie utrápený. Navôkol leží studený, sivý, a predsa tichý svet, svet, v ktorom ak si nebudem robiť veľké nádeje, už sa ničoho nebojím. Všetok otrocký teror ťažkostí ma opustil, ak príde to najhoršie, môžem pracovať, zarobím si na poctivé živobytie rovnako ako Joe Scott. Aj v takom osude síce ešte vidím isté trápenie, ale už nie poníženie. Kedysi som vo finančnom bankrote videl osobnú hanbu.
Už to tak nie je. Vidím to inak. Bankrot je katastrofa, ale na tú som pripravený, poznám deň, keď nastane, lebo som si to spočítal. Môžem ju odsunúť ešte o ďalších šesť mesiacov, ani o hodinu dlhšie, ak sa dovtedy situácia zmení, čo nie je pravdepodobné, ak sa uvoľnia okovy, ktoré teraz vyzerajú nezničiteľné a spútavajú náš priemysel – toto je zo všetkého najmenej pravdepodobné –, ešte by som mohol v tomto predlhom boji zvíťaziť… Dobrý Bože! Čo by som pre to neurobil? No už len tá predstava je čisté šialenstvo, musím na veci hľadieť príčetnými očami. Bankrot príde, zatne sekeru do koreňov môjho života a zotne ho. Schmatnem nový stromček, preplavím sa cez oceán a zasadím ho v lesoch Ameriky. Louis pôjde so mnou. Okrem Louisa už nikto iný? To neviem, ani nemám právo to žiadať.“
Moje druhé, lepšie ja
Mohlo by sa zdať zvláštne, že má nevinné, neskúsené osemnásťročné dievča vplyv na búrkami ošľahaného tridsaťročného fabrikanta. A predsa to tak je. Čím teda Caroline na Roberta zapôsobila? Predovšetkým svojou dobrotou, úprimnou láskou a nefalšovaným hlbokým záujmom o jeho život a dobro. Snažila sa byť jeho „druhým, lepším ja“, ako povedal o Shirley, ktorá sa tým druhým lepším ja nemohla stať. „Nikdy som necítil, že z nej príroda chcela spraviť moje druhé a lepšie ja.“ Pretože už vedel, kto ním je.
Ale aj jemu treba priznať, že bol ochotný to prijať. Že dovolil, aby na neho niekto pôsobil ako druhé a lepšie ja. Zvláštne, že nejaký muž vôbec takto premýšľa. Alebo žeby to tak premýšľala iba autorka?
Tak či onak, bola to Carolinina zásluha, pretože mu od začiatku ich známosti vštepovala vedomie, že je dobrý.
„… Lina, život nie je taký, ako si ho predstavuješ!“
„Ale ty si taký, za akého ťa považujem.“
„Nie som.“
„Si ešte lepší?“
„Oveľa horší.“
„Nie, oveľa lepší. Viem, že si dobrý.“
„Ako to vieš?“
„Vyzeráš tak, a ja cítim, že taký aj si.“
„Nemysli si o mne veľa dobrého, Lina. Muži sú vo všeobecnosti zberba, úplne odlišní od všetkého, čo by si mohla poznať, nebudem sa tváriť, že som lepší než tí ostatní.“
„Keby si sa tak tváril, asi by som si ťa až natoľko nevážila, verím tvojim prednostiam preto, že si skromný.“
Rozjasnenie
Robert Moore si v bolesti, v ohrození života, príliš nevládny, aby sa mohol čo len pohnúť, príliš slabý, aby dokázal prehovoriť, ujasnil, čo je preňho najdôležitejšie: Caroline. Lenže dokáže mu Caroline odpustiť? Nielenže dokáže, odpustí… Chce mu stáť po boku, chce sa o neho starať, dokonca sa jej podarí dostať do jeho nedobytnej izby.
„Konečne si prišla! Túžil som po tebe, Caroline.“
„Nevedela som o tom. Ani na okamih by sa mi neprisnilo, že si na mňa spomenieš. Keby som si hoci len vzdialene pripustila, že je to možné… V skutočnosti ma oveľa väčšmi odrádzal strach, že sa budem vtierať, strach z teba, než strach z pani Yorkovej.“
„Len včera večer ma prepadalo zúfalstvo, že ťa viac neuvidím. Slabosť ma vrhla do strašnej depresie, strašnej depresie. Pochybujem, že budem žiť, po toľkej vyčerpanosti nevidím iný koniec než odchod.“
„Áno, odídeš… pôjdeš domov do Hollow.“
„Sprevádzať ma môže len bezútešnosť, nič veselé ma už nečaká.“
„Ja to zmením, toto sa zmení, aj keby o to bolo treba bojovať s desiatimi paniami Yorkovými.“
„Cary, nútiš ma usmiať sa.“
„Usmej sa, a znovu sa usmej. Mám ti povedať, čo by som chcela najväčšmi?“
„Povedz mi hocičo, len hovor…“
„Chcela by som, aby ťa priviezli na faru a zverili ťa mne a mamá.“
„Nádherný dar! Nesmial som sa, odkedy ma postrelili, až doteraz.“
„Som tu pri tebe, a myslela som si, že už nikdy nebudem, tu sa s tebou rozprávam, vidím, že ma rád počúvaš, pozeráš na mňa láskavo. Vari by som bola verila, že sa to ešte môže stať? Nemala som žiadnu nádej.“
A v ten večer,
čo sa Robert vrátil domov, sa medzi nimi všetko vyjasnilo. Robert sa Caroline priznal k svojej zrade, hoci ona o tom už vedela a nechcela o tom hovoriť. Ale v tom rozhovore aj napriek tomu, že si to znovu nepovedali explicitne, vedeli si veci povedať aj inými slovami, sa prakticky zasnúbili. Nezáležalo na tom, ako dlho potrvá, kým sa vezmú, dohodli sa na tom aj bez slov. Zaznelo iba:
„Caroline, tvoj Robert je taký skvelý chlapík, úžasný, dobrý, nezaujatý a taký čistý!“
„Ale nie dokonalý. Raz urobil veľkú chybu a už o nej nebudeme počuť.“
„Ani na ňu nebudeme myslieť, Cary? Nebudeme ním v srdci, nežnom, no spravodlivom, súcitnom, no priamom, pohŕdať?“
„Vôbec nie! Budeme si pamätať, že akým súdom súdime, takým budeme súdení. Neobdaríme ho výčitkami, iba priazňou.“
„To nebude stačiť, vystríham ťa. Jedného dňa bude vyžadovať viac, čosi oveľa silnejšie, sladšie, vrúcnejšie než priazeň. Dostane to?“
Caroline to dojalo, hlboko dojalo.
„Utíš sa, Lina,“ upokojoval ju Moore. „Nemám v úmysle ťa teraz znepokojovať, ba ešte dlhé mesiace. Ani na to nemám právo. Netvár sa, akoby si ma chcela opustiť. Už nebudeme hovoriť o ničom, čo nás rozruší, poď, vrátime sa ku klebetám. Nechvej sa, pozri mi do tváre, pozri, aký je zo mňa úbohý, bledý, temný fantóm, skôr poľutovaniahodný než hrôzostrašný.“
Dialógy
Z celého románu som mala najradšej dialógy medzi Caroline a Robertom. Väčšinou boli vážne, no úprimné, priame, bezprostredné. V ten spomínaný večer však zneli veselo, hravo, šťastne, vrúcne.
„Povedz mi to, Cary. Zľutuj sa a povedz mi to. Som príliš slabý, aby si ma napínala.“
„Budem ťa napínať, vôbec ti to neuškodí, nie si taký slabý, ako sa tváriš.“
„Dvakrát za tento večer som mal pocit, že ti spadnem na dlážku k nohám…“
„To by si radšej nemal robiť, nepomôžem ti vstať.“
„… a hlboko sa ti pokloním. Moja matka bola katolíčka, vyzeráš ako jej najkrajší obrázok Panny Márie, myslím, že prijmem jej vieru a kľaknem si a budem ťa zbožňovať.“
„Robert, Robert, zostaň sedieť, nebuď hlúpy. Pôjdem zavolať Hortense, ak budeš robiť výstrednosti.“
„Ukradla si mi zmysly, práve teraz nemám v hlave nič iné…“
„… Už buď dobrý, Robert.“
„Ó! Cary, niet vo mne lásky na rozdávanie. Keby sa o mňa uchádzala hoci aj bohyňa krásy, nemohol by som jej vyhovieť, v tejto hrudi niet srdca, ktoré by som mohol nazvať svojím.“
„Tým lepšie. Bez neho si v oveľa väčšom bezpečí. Dobrú noc.“
„Prečo musíš zakaždým odísť v tom okamihu, keď si najväčšmi želám, aby si zostala, Lina?“
„Pretože si vždy najväčšmi želáš zadržať to, o čom si si istý, že to strácaš.“
„Počúvaj, ešte čosi. Dávaj si pozor na svoje srdce! Počuješ ma?“
„Tomu nič nehrozí.“
„O tom nie som presvedčený. Ten platónsky páter, napríklad, Cyril Hall. Tomu vďačím za viac než jedno bodnutie žiarlivosti.“
„A ty si flirtuješ so slečnou Mannovou. Minule sa mi chválila rastlinou, čo si jej daroval.“
Až na záver (alebo na začiatok) úplná otvorenosť a pravda
„Teraz môžem zamestnať viac zamestnancov, dať im lepšie platy, načrtnúť múdrejšie a veľkorysejšie plány, urobiť niečo dobré, byť menej sebecký, teraz, Caroline, môžem mať vlastný dom, domov, ktorý budem popravde volať svojím a teraz…“ Odmlčal sa, lebo sa mu zlomil hlboký hlas. „A teraz môžem pomýšľať na manželstvo, až teraz si môžem nájsť manželku.“
„Prepáči mi Caroline, ktorá trpezlivo dúfa, že jej bude odpustené rovnako, ako ona odpúšťa, prepáči mi všetko to utrpenie, čo som jej spôsobil, všetku tú dlhotrvajúcu bolesť, ktorú som jej tak podlo uštedril, všetku tú chorobu tela a duše, ktorej som bol príčinou? Zabudne na všetko, čo vie o mojom úbohom pokuse a mojich nečestných zámeroch? Dovolí mi to všetko odčiniť? Nechá ma dokázať jej, že hoci som ju kedysi kruto opustil, nepekne sa s ňou zahrával, podlo ju ranil, teraz ju budem verne ľúbiť, nežne si ju opatrovať a vrúcne chrániť? Je Caroline moja?“
„Caroline je tvoja.“
„Budem si ju ceniť. Vedomie o tom, čo pre mňa znamená, je tu, v mojom srdci, jej prítomnosť sa mi vliala do života ako nevyhnutná potreba, nebudem sa o krv, čo mi prúdi v žilách, starať o nič väčšmi než o jej šťastie a blahobyt.“
„Aj ja ťa ľúbim, Robert, a budem sa o teba verne starať.“
„Budeš sa o mňa verne starať? Verne starať! To je akoby tamtá ruža sľúbila tomu ťažkému sivému kameňu, že ho ukryje pred búrkou. Ona sa však bude o mňa starať svojím spôsobom, tieto ruky budú nežné vykonávateľky všetkého pohodlia, ktoré okúsim. Viem, že bytosť, ktorú si chcem privinúť k sebe, mi prinesie útechu, milosrdenstvo, čistotu, aká je mne samotnému zatiaľ cudzia.“
A rovnocenní partneri
„Keď zbohatneš, Robert, vykonáš so svojimi peniazmi veľa dobrého?“
„Vykonám, a ty mi povieš ako. V skutočnosti už mám nejaké plány, ktoré si jedného dňa spolu prediskutujeme pri našom vlastnom kozube. Chápem, že je nevyhnuté konať dobro, naučil som sa, že byť sebecký je číra pochabosť…“
Už je hádam jasné, čo ma na románe Shirley najviac upútalo, najradšej by som o druhom páre hrdinov ani nepísala. Ale nebolo by to spravodlivé. Obaja mali aj dobré stránky a vykonali aj zopár dobrých skutkov. Pozriem sa aj na nich, uvidím, koľko mi toho vyjde.
Shirley a Louis
Shirley Keeldarová vstupuje na scénu v okamihu, keď sa Robert vzdá Caroline a ona jeho. Spočiatku pôsobí veľmi vľúdne, zdá sa, že sa s Caroline spriatelí. Celé okolie ju obletuje a ona sa ku všetkým správa blahosklonne, úprimne a otvorene. O jej charaktere som už písala vyššie. Ujala sa síce svojho vlastného panstva po dosiahnutí plnoletosti, no všetkým je okamžite jasné, že prišla preto, aby sa vydala za Roberta Moora a svojimi tisíckami zachránila jeho krachujúci podnik. Aj čitateľom to je takmer jasné, hoci ich vzájomnej komunikácii chýba dôvernosť, rozprávajú sa výlučne o obchodných záležitostiach a spoločenskej atmosfére v kraji.
Lenže okolie vidí symptómy, ktoré jasne naznačujú, že sa Shirley do Roberta zaľúbila a bude si ho chcieť vziať. Ako ste si už mohli prečítať, tak to vnímal aj samotný Robert.
Vnímavejšiemu čitateľovi aj zíde na um, že Shirley láka Roberta do svojej blízkosti aj kvôli Caroline. Dalo by sa to vyvodiť z jemných náznakov v kontexte. Ale Caroline zakaždým cúvne, pretože nechce stáť Shirley a Robertovi v ceste. A naďalej je presvedčená, že napriek istému chladu, ktorý medzi nimi cíti, sa budú ľúbiť a budú spolu šťastní.
Shirley v skutočnosti už niekoľko rokov ľúbi Robertovho brata Louisa. Nikomu to však neprezradí, dozvieme sa to skoro celkom na konci knihy. Preto sa ani nedá celkom porozumieť jej odpovedi na Robertovi námietky, že sa pri ňom často červenala: „To nebolo kvôli vám!“ Kvôli komu to teda bolo? Kvôli Louisovi či kvôli Caroline? Nedá sa to jednoznačne pochopiť ani po prečítaní celého románu. Charlotte nám to dostatočne nevysvetlila. Ale zdá sa, že Robert to pochopil, keď sa o tom vzťahu dozvedel. Mimochodom, kto mu to vlastne prezradil? Caroline mu to pošepkala. Robert sa strhol, v očiach sa mu zablyslo a krátko sa zasmial.
História a charakter ich vzťahu
Ako už vieme, Shirley bola úplná sirota, hoci sme sa nedozvedeli, od akého veku. Správcom jej panstva a poručníkom bol pán Yorke, okrem toho mala ešte tetu a uja Sympsonovcov a dve sesternice, ich dcéry, a bratranca Henryho, ich syna. Henry Sympson je tiež veľmi pekná a sympatická postava, pätnásťročný chlapec postihnutý obrnou, ale mimoriadne nadaný a citlivý. So Shirley sú si veľmi blízki, v podstate je to z celej jej rodiny jediná Shirlina blízka osoba. Louis Moore je už dlhé roky Henryho súkromným učiteľom. Pár rokov spolu s ním učil aj Shirley, keď bývala u svojich príbuzných. Shirley bola v tedy asi v puberte a aj sa tak správala – ako rozmaznaná bohatá dedička. Bola neskrotná a stále sa smiala… A predsa sa do učiteľa zaľúbila. A aj on do nej. Ani jeden to však nesmel dať najavo.
Dnes sa nám to už môže zdať čudné, že si nesmeli dať najavo vzájomnú náklonnosť, no oni boli vo svojej dobe v skutočnosti iba náležití. Ona bola mladá, bohatá dedička, musela rešpektovať svoje postavenie, nemohla venovať pozornosť oveľa staršiemu mužovi v postavení chudobného a závislého súkromného učiteľa. A on z toho istého dôvodu nesmel prejavovať náklonnosť oveľa mladšej, vyššie postavenej slečne. A tak to držali takmer do poslednej chvíle.
Ešte nikdy som sa nedotkol jej ruky, ten test som nepodstúpil. Nie som jej farmár ani lokaj, nikdy som nebol jej otrokom ani sluhom, ale som chudobný, preto musím myslieť na vlastnú sebaúctu a neuhnúť od nej ani o piaď.
Dialógy
Obaja to s hrdosťou poriadne preháňali. Ich rozhovory boli vždy trucovité, vzdorovité, konfrontačné.
„… mal som – pred dvoma rokmi – žiačku, čo sa mi stala veľmi drahou. Henry mi je drahý, ale ona bola drahšia. Henry ma nikdy nehnevá, ona – nuž – ona ma hnevala. Myslím, že z dvadsiatich štyroch hodín ma hnevala dvadsaťtri…“
„Nikdy s vami nebola dlhšie než tri hodiny, nanajvýš šesť naraz.“
„Občas mi vyliala nápoj zo šálky a kradla mi jedlo z taniera, a keď ma nechala hladného po celý deň – čo mi nevyhovuje, lebo som ako muž zvyknutý zjesť si svoje jedlo s náležitou chuťou…“
„Viem to. Môžem vám povedať, čo máte rád na obed, a to dokonale. Presne viem, aké jedlo máte najradšej…“
„Kradla mi tieto chutné jedlá a ešte si zo mňa robila žarty. Rád dobre spím. V svojich pokojných dňoch, keď som bol sám sebou, som sa nikdy neškriepil s nocou, že je pridlhá, ani som sa nesťažoval na posteľ, že je plná tŕňov. Ona to všetko zmenila…
A keď už mi vzala pokoj v duši a bezstarostný život, odobrala sa odo mňa sama, úplne chladnokrvne. Akoby svet pre mňa po jej odchode mohol byť ešte taký istý ako predtým? Na konci nasledujúcich dvoch rokov sme na seba znova narazili pod jej vlastnou strechou, kde bola paňou. Čo si myslíte, slečna Keeldarová, ako sa ku mne správala?“
„Ako žena, ktorej padli na úžitok lekcie, čo ste ju sám naučili.“
„Prijala ma povýšene, vymerala medzi nami veľkú vzdialenosť a držala ma bokom rezervovanými gestami, zriedkavými a nepriateľskými pohľadmi, slovami pokojne zdvorilými.“
„Vynikajúca žiačka! Keď videla, že si držíte odstup, aj ona cúvla. Prosím, pane, v jej povýšenosti obdivujte starostlivé zdokonalenie vášho vlastného chladu.“
Ironické
„Vy a oženiť sa!“
„Áno, samozrejme, nič nie je očividnejšie ako to, že sa môžem oženiť a ožením.“
„Očividný je presný opak, pán Moore.“
„Poctite ma vysvetlením, z čoho pramení tento váš názor, slečna Keeldarová.“
„Rada by som vedela, ako sa vám podarí oženiť?“
„Ľahko a rýchlo, keď nájdem tú pravú.“
„Prijmite celibát!“ rukou urobila gesto, akoby mi niečo podávala. „Prijmite ho za svoj osud!“
„Neprijmem, nemôžete mi darovať niečo, čo už mám. Celibát mi patrí už tridsať rokov. Ak mi chcete niečo darovať na rozlúčku, na pamiatku, musí to byť niečo iné.“
„Vezmite teda ešte horšie! Vezmite si ženu, čo vám venuje až priveľa pozornosti, aby vám zachovala skromnosť, a sama sa vám hodí na náručia, aby vám ušetrila rozpaky. Nejakú statnú vdovu, čo už mala viacero manželov a vie v tom chodiť.“
„V tom prípade nesmie byť bohatá. Ó, tieto boháčky!“
„Vám sa nikdy nepodarí dostať k stromu, čo rodí zlaté jablká. Nemali by ste guráž bojovať s drakom, čo nikdy nespí, nemali by ste dar zabezpečiť si Atlantovu pomoc!“
„Vyzeráte rozhorúčene a povýšene.“
„A vy ešte povýšenejšie. Vám patrí tá obrovská pýcha, čo predstiera pokoru.“
„Som závislý, poznám svoje miesto.“
„A ja som žena, aj ja poznám svoje.“
„Som chudobný, musím byť hrdý.“
„A ja som dostala vyhlášky a mám rovnako prísne povinnosti ako vy.“
až urážlivé
„Povediete a zdokonalíte! Učiť a vychovávať! Znášať a strpieť! Pch! Môj manžel predsa nemá byť mojím bábätkom. Nemienim mu zadávať každodenné úlohy a dozerať na to, či sa ich naučí, a potom ho odmeňovať cukríkom, ak je dobrý, a dávať mu trpezlivé, hĺbavé a patetické lekcie, ak je zlý. Hovoriť o radosti z učenia môže jedine vychovávateľ, pravdepodobne to vy považujete za to najvznešenejšie zamestnanie na svete. Ja nie, odmietam to. Zdokonaľovať manžela! Nie. Ja budem trvať na tom, aby môj manžel zdokonaľoval mňa, inak sa rozídeme. Keby ste boli žena, mohli by ste očarujúco školiť Monsieur, votre mari, presne by sa to k vám hodilo, školiť je vaše volanie.“
„Smiem sa spýtať, či sa mi práve v tejto spravodlivej a nežnej nálade mienite posmievať, že som vychovávateľ?“
„Áno, a kruto, a aj všetkému ostatnému, čo vás teší, všetkým vašim chybám, ktorých ste si tak bolestne vedomý.“
„Napríklad tá, že som chudobný?“
„Samozrejme, to vám zatne do živého, zhrýzate sa svojou chudobou, mračíte sa na ňu.“
„Veď nemôžem žene, ktorá by mohla ovládnuť moje srdce, ponúknuť nič iné iba svoju veľmi škaredú osobu.“
„Presne tak. Máte vo zvyku nazývať sa škaredým. Ste precitlivený k svojim ostrým črtám, pretože nie ste priam vzorom Apolóna. Ohovárate ich väčšmi, než je potrebné, a to v chabej nádeji, že sa ich ostatní budú zastávať, čo sa nestane. Vaša tvár sa istotne nemá čím pochváliť, ani jedna pekná črta, ani pekná farba sa v nej nenájde. Pôsobí ako boh Egypta, veľká, do piesku zasadená kamenná hlava, alebo ju radšej porovnám s niečím nie takým vznešeným: vyzerá ako Tartar, ste bratranec môjho mastifa, myslím, že sa na neho podobáte, ak sa muž môže podobať na psa.“
A to v skutočnosti v situácii, ktorá smeruje k vyznaniu lásky a žiadosti o ruku.
Liečba šokom?
„Pán Moore, nechápem, o čo vám ide. Vôbec sa to na vás nepodobá.“
Pravdepodobne to naozaj nebolo moje zvyčajné ja, lebo som ju vystrašil, ale vedel som, že to bolo správne, bolo ju treba vystrašiť, ak som ju chcel získať.
„Vy viete, o čo mi ide, a po prvý raz pred vami stojím sám za seba. Striasol som zo seba vychovávateľa a žiadam o dovolenie predstaviť sa vám ako muž, a nezabúdajte, že ten muž je džentlmen.“
Až tu Louis pripomenul Shirley, že je džentlmen. Celé to pôsobí ako súboj. Aj výsledok tomu zodpovedá. Kto vyhral?
„Nebojím sa vás, moja leopardica, odvážim sa žiť pre vás a s vami od tejto chvíle až do smrti. A teraz ťa mám, si moja, nikdy ti nedovolím odísť. Nech už je môj domov kdekoľvek, našiel som si manželku. Ak zostanem v Anglicku, zostaneš v Anglicku, ak sa preplavím cez Atlantik, preplavíš sa aj ty, naše životy sa zliali a osudy skrížili.“
Odmena
Charlotte v skutočnosti dopriala Louisovi viac než len Shirley. Hoci to vôbec nevyzeralo ako odmena.
Louis si predpovedal ťažkosti, a aj ho postretli, v skutočnosti ho jeho milá nevýslovne provokovala, odkladala dátum svadby zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac. Najprv ho chlácholila nežnými výhovorkami, prečo to treba odložiť, a nakoniec donútila celú jeho rozvážnu, no rozhodnú povahu vzbúriť sa proti jej tyranii, sladkej a neznesiteľnej zároveň. Priviesť ju k tomu dátumu si vyžadovalo výbušné šoky, ktoré ju napokon spútali a určila ho: porazená láskou a zviazaná prísahou.
Caroline s Robertom o tom tiež čosi povedali:
„Shirley je zase strašne protivná, Robert. Neviem, čo s ňou bude Louis robiť. Keby som ja bola muž, asi by som sa nedovážila si ju vziať.“
„Nimi sa netráp, sú pre seba stvorení. Zvláštne, že to musím povedať, ale Louis ju má pre tie vrtochy ešte radšej. Ak ju niekto dokáže zvládnuť, bude to on. No cvičila s ním poriadne, na to, aká je pokojná povaha, si veru užil búrlivý čas dvorenia. A vidíš, končí sa to jeho víťazstvom.“
Odmenu navyše pre Louisa predstavovalo nové postavenie a bohatstvo (podobne ako Jane Eyrová napokon získala vlastný majetok). Louis bol prakticky pánom Fieldheadu už celé týždne predtým, než sa ním stal aj formálne, a to tým najmenej arogantným, najláskavejším pánom, aký kedy žil, hoci nad svojou dámou mal zvrchovanú moc. Tá sa vzdala úradu bez jediného slova či zápasu. Keď si od nej pýtali príkazy, odpovedala len: „Choďte za pánom Moorom, spýtajte sa pána Moora.“ Ešte nikdy nebol pytač bohatej nevesty tak dôkladne zbavený podriadeného postavenia, tak neodkladne nútený zaujať výsostnú úlohu.
Ešte trochu údajného feminizmu Charlotte Brontëovej
Pohľady Caroline a Shirley na ženy a mužov sa občas trochu líšia:
Shirley: „Prvá žena na zemi, ktorej hruď sa nadýchla životom, porodila smelosť, čo sa odvážila súperiť so Všemohúcim, silu, čo zniesla tisíc rokov poroby, vitalitu, čo dokázala kŕmiť toho supa – smrť – po nespočetné roky, nevyčerpateľný život a neskazenú dokonalosť, čo sú sestry nesmrteľnosti, ktoré po miléniách zločinov, zápasov a žiaľu dokázali zrodiť Mesiáša. Prvá žena sa narodila z neba, široké bolo srdce, z ktorého sa rozlial prúd krvi národov, veľkolepá hlava, na ktorej spočinula koruna kráľovnej tvorstva.“
Shirley: „Keby nás muži videli také, aké sme, boli by trochu ohromení. Veď aj tí najbystrejší, najprenikavejší muži podliehajú pri ženách ilúziám. Nečítajú ich v správnom svetle, nechápu ich, ani v dobrom, ani v zlom: pre nich je dobrá žena čudné stvorenie, spolovice bábika, spolovice anjel, a zlá žena takmer zakaždým démon. A potom ich počuješ, ako sa navzájom rozplývajú nad svojimi vlastnými výtvormi, uctievajú hrdinku tej básne – románu – drámy, považujú ju za vznešenú, ba božskú! Vznešená a božská síce môže byť, no často je úplne vymyslená, falošná ako tamtá ruža na mojom najlepšom klobúku. Keby som mala povedať všetko, čo si o tom myslím, keby som vyjadrila svoj skutočný názor na niektoré z tých prvotriednych ženských charakterov z tých prvotriednych diel, kam by som sa dostala? Do pol hodiny by som bola mŕtva pod hromadou kameňov.“
Caroline: „Veď napokon hrdinky mužov spisovateľov sú takmer také dobré ako hrdinovia žien spisovateliek.“
Shirley: „Vôbec nie. Ženy čítajú mužov oveľa vernejšie než muži ženy. Keď budem mať čas, pokúsim sa to dokázať v článku v nejakom časopise, ibaže to mi nikdy neprijmú, s poďakovaním mi napíšu, že odmietajú a nechávajú mi to u vydavateľa.“
Nedôslednosti
Autorka sa ani v Shirley nevyhla nedôslednostiam a omylom, mnoho vecí vôbec nevysvetlila. Niektoré z nich som už spomenula predtým. V tomto sa teda k Jane Austenovej ani náhodou nepriblížila. Hoci podľa mňa na to, že v priebehu deja menila farbu očí niektorých postáv, ju možno mohli upozorniť redaktori. V iných momentoch je naopak dôsledná aj zbytočne. V úvode románu nám predstavila troch čudných kaplánov, ktorí sa v príbehu síce sem-tam mihnú, ale v podstate nie sú dôležití. Na záver však považovala za potrebné dopovedať nám ich príbeh. Nemusela.
Namiesto toho nám radšej mohla podrobnejšie vysvetliť príbuzenský vzťah medzi Caroline a Moorovcami. Ten jej očividne poslúžil, aby mohla Caroline umiestniť blízko k Robertovi a Hortense. Uviedla ho tým, že Carolinina matka bola nevlastnou sestrou ich otca. Prečo sa teda musela stať guvernantkou? Ako to, že ju nepoznali a nespoznali – ani Robert, ani Hortense, ba dokonca ani Louis, hoci spolu so Shirley niekoľko rokov bývala u jej uja Sympsona? Prečo sa k sebe nesprávali dôvernejšie, priamejšie, otvorenejšie? Prečo pani Pryorová raz spomenula svoju jedinú sestru Caroline a o nevlastnom bratovi vôbec nehovorila?
Robert očividne až do konca nevedel o láske medzi Shirley a Louisom, ako teda mohol Louis vedieť o tom, že sa Robert a Caroline ľúbia? Vedel o tom, keď si zapísal do denníka, že by sa k Robertovi tá „poľná ľalia“ hodila? Odkiaľ? Mohol niečo vypozorovať v ten prvý večer, čo sa stretli? Lebo keby mu to Robert prezradil, išiel by požiadať o ruku Shirley? Pretože medzitým sa už nestretli. A prečo poslal Louis Shirley, aby Caroline oznámila, že Roberta postrelili?
Ale najmä je úplne neodpustiteľné, že sme sa nikdy nedozvedeli, kam, do ktorej časti tela tá guľka Roberta trafila.
Shirley a Jane Eyrová
Podobne ako v Jane Eyrovej ani v Shirley sa autorka nevyhla nudným pasážam a gýču, napríklad v čudnej Shirlinej slohovej práci, do ktorej vložila aj trochu nadprirodzena, hoci ho pomiešala s mytológiou a kresťanstvom.
Shirley a Louis sú Rochester a Jane v opačnom garde. Jane a Louis sa podobajú aj tým, že sú si sami stredom sveta – a v podstate predstavujú samotnú autorku. Premýšľajú síce aj o „globálnych“ záležitostiach, ale iba cez prizmu vlastného ja. Obaja sú údajne veľmi vzdelaní, no my to akosi nevidíme. Pokiaľ ide o Jane, tá skôr počúva Rochestera než naopak. Na rozdiel od nich oboch Caroline síce vníma vlastnú bolesť mimoriadne intenzívne, no premýšľa o svete hlbšie a akosi nezaujato. A úroveň jej vzdelania vyčítame napríklad z jej názorov na poéziu a básnikov alebo filozofiu a filozofov.
Hriechy hlavných mužských hrdinov
Obaja hlavní hrdinovia v týchto dvoch románoch sa dopustia hriechu. Pán Rochester je ženatý a chce sa oženiť aj s Jane, čím by sa dopustil bigamie (zákonom zakázanej). No ešte horšie bolo, že oklamal, potupil a zničil čistú dušu Jane Eyrovej, ktorá ho ľúbila opravdivou, čistou láskou. Robert Moore sa nechal oklamať Shirlinými prejavmi náklonnosti a v kritickej chvíli, keď už nemal iné východisko, ako sa zachrániť pred totálnym bankrotom, sa rozhodol opustiť Caroline, ktorá ho tiež ľúbila čistou, vernou, nehynúcou láskou, a požiadať Shirley o ruku. Rochesterovi zhorí dom, a keď sa z neho pokúsi zachrániť tú nehodnú manželku, spadnú naňho horiace trámy, Roberta Moora ktosi postrelí v noci spoza múra.
Z romantického pohľadu Charlotte Brontëovej išlo na prvý pohľad o smrteľné hriechy, preto im nadelila Boží trest, vykonaný ľudskou rukou. No ale povedzte, naozaj si za tieto hriechy zaslúžili smrť? A to aj v prípade, ak berieme do úvahy, že obe mladé ženy potom takmer umreli? (Jane blúdila o hlade a smäde po slatinách a pred smrťou ju zachránil St. John Rivers so sestrami. Caroline dostala nejakú vážnu chorobu a napokon ju z nej vyliečila jej znovunájdená matka. V oboch prípadoch išlo o záchranu príbuznými, o ktorých doteraz nevedeli.) Ani Charlotte ich neodsúdila až na smrť, hoci Rochestera potrestala väčšmi – prišiel o ruku a oči, aj o svoje sídlo. Našťastie ho neskôr trochu omilostila a vrátila mu zrak aspoň na jedno oko. Robertovi Moorovi pravdepodobne nezostali vážnejšie následky, ale oveľa dlhšie trvalo, kým sa z ohrozenia života dostal.
Rochester už asi nepotreboval naprávať svoje chyby, ten trest mu v skutočnosti priniesol životné šťastie. Roberta Moora posunula autorka ďalej. Tento úder ho aj vďaka dlhotrvajúcemu vplyvu Caroline zmenil. Ako som už spomenula, stala sa z neho osvietená osobnosť.
Porovnanie Shirley a Pýchy a predsudku
Charlotte Brontëová sa síce o Jane Austenovej vždy vyjadrovala s dešpektom, ja však predsa len istý vplyv Austenovej (a Pýchy a predsudku) na román Shirley vidím. Charlotte totiž čítala Pýchu a predsudok tesne predtým, ako napísala Shirley. V prvom rade som už na začiatku zachytila úplne iný jazyk ako v predchádzajúcich dvoch románoch (Profesor a Jane Eyrová), najmä však v porovnaní s Jane Eyrovou.
Tentoraz Charlotte píše kultivovaným jazykom, rovnako kultivovane znejú dialógy, dokonca aj tie konfrontačné, hrubo či drsne rozpráva už len pán Yorke a niektoré postavy z ľudu. Hrubé a drsné dialógy medzi Rochesterom a Jane (tak mi vždy zneli) sa preniesli do konfrontácie medzi Shirley a Louisom, ba dokonca ešte zhrubli. Na rozdiel od nich však rozhovory Caroline a Roberta znejú láskavo, vľúdne, sviežo. Hoci u Charlotte by sme márne čakali aj trochu smiechu, ktorý si čitatelia vychutnajú v Pýche a predsudku. Shirley je však jediný Charlottin kultivovaný a do hĺbky citlivý román, v poslednom diele Villette sa do značnej miery vrátila k svojej prirodzenej hrubosti.
Okrem jazyka sú tam však aj momenty, ktoré mohlo Austenovej dielo inšpirovať, pretože sa v predchádzajúcich dvoch Charlottiných románoch nevyskytli. A v Austenovej áno. Ide najmä o pozorovania zákonitostí ľudskej duše či povahy, ktoré autorka vyhlási za všeobecne platné. U Austenovej sa ich dá nájsť neúrekom. Napríklad: „zmierenie sa s odmietnutím nikdy nie je také dokonalé, ako keď odvrhnuté šťastie začína v našich očiach strácať cenu“ (pán Collins v Pýche a predsudku). Zrazu sa ich aj v Shirley nájde plno:
Ľúbezný výraz v tvári nikdy nie je taký ľúbezný, ako keď súcitne a nežne odráža hlboké pohnutie v srdci.
Muži a ženy nikdy netrpia tak veľmi, ako keď trpia osamote bez svedka, poradcu či dôverníka, bez povzbudenia, rady a poľutovania.
… človek nikdy nie je celkom spokojný bez milej spoločnosti.
A možno len vďaka Austenovej dokázala Charlotte medzi Caroline a Roberta vniesť omnoho jemnejšie a hlbšie city, než sa jej podarilo predtým i potom.
Niektoré spoločné črty hlavných hrdinov
Neviem prečo, ale Robert Moore mi od začiatku pripomínal pána Darcyho alebo pána Knightlyho (z Emmy). Bol ešte činorodejší a neúnavnejší než títo dvaja páni, no s Darcym mal spoločné asi viac. Jednak sa najlepšie a najvľúdnejšie správal vo vlastnom rodinnom kruhu, veľké spoločnosti neobľuboval. A potom sa pri Caroline zachoval podobne ako Darcy, ktorý radšej nepozýval slečny do tanca, aby v nich nevzbudzoval márne nádeje. Z rovnakého dôvodu sa Robert Moore začal ku Caroline správať chladne. Pravda, mohol to byť aj všeobecne prijatý vzorec správania.
Podobne sa obaja snažili potlačiť svoje city k hlavným hrdinkám.
Pán Darcy:
„Nadarmo som sa vzpieral… Nedokážem potlačiť svoje city. Musíte mi dovoliť, aby som vám povedal, ako vrúcne vás obdivujem a ľúbim.“
Bol si vraj vedomý jej nižšieho postavenia, ktoré bude pre neho istým ponížením, záujmy jeho rodiny, ktoré musí brať do úvahy, údajne vždy stáli proti jeho láske, a rozhovoril sa so zápalom, ktorý mal azda zmierniť okolnosť, že ju zraňuje, ale bolo veľmi nepravdepodobné, že ním svoje vyznanie potvrdí.
Robert Moore:
„Toto nepôjde! Je to slabosť, úplná skaza!“ potom stíšil hlas a dodal: „To šialenstvo je len dočasné. Dobre to viem, už sa mi to stalo. Zajtra bude preč.“
Na Robertovi bolo občas vidno, že ju má rad. Prečo? Pretože sa k nemu správala mimoriadne pôvabne, takže napriek všetkým svojim chybám si nedokázal, nemohol odoprieť prejavy citov, ktoré jeho úsudok neschvaľoval a jeho vôľa nepovoľovala. Chystal sa energicky stiahnuť z ich dôvernej komunikácie, lebo nechcel svoje city pevne zväzovať, ani sa navzdory zdravému rozumu dať vtiahnuť do manželstva, ktoré považoval za nerozvážne.
A do tretice sa podobne vzpieral aj Louis Moore:
„Chcem vám povedať, že ste štyri roky prirastali svojmu učiteľovi k srdcu a zapustili ste v ňom korene. Musím sa priznať, že ste mi napriek môjmu rozumu a skúsenostiam a napriek nášmu rozdielnemu postaveniu a majetku počarili. Tak ste na mňa hľadeli, tak ste so mnou hovorili a pohybovali sa, tak ste mi ukázali svoje chyby i prednosti, krásu, ktorá je sotva taká trvalá ako prednosti, že vás ľúbim, ľúbim vás celým svojím životom a silou. A je to vonku.“
A nakoniec drobná podobnosť s Austenovej Emmou:
Emma: „Kým jej otec žije, nesmie pristúpiť na akúkoľvek zmenu spôsobu jeho života. Nikdy ho nedokáže opustiť.“
Caroline: „Úbohá mamá! Som všetkým, čo mama má, musím ju opustiť? Povedz mi, ako si to želáš, ako si to predstavuješ, a ja zvážim, či s tým môžem súhlasiť, ale nemôžem ju opustiť, dokonca ani kvôli tebe, nemôžem jej zlomiť srdce.“
Záver
Robert a Caroline patria do nášho moderného sveta. Vidia ho taký, aký je, preniknú do samotnej podstaty, chápu jeho nedostatky a pokúšajú sa ho napraviť, zlepšiť. Ich vzájomný vzťah je jediný zdravý, vyvážený, rovnocenný a vzájomne obohacujúci v celom románe.
Shirley a Louis tiež musia žiť v reálnom svete, no akoby ho vnímali iba cez mytológiu, akoby bol raz navždy daný. Nedá sa s istotou tvrdiť, že takto Charlotte zámerne vyzdvihla kontrast medzi starým a novým svetom. No tak jej to vypálilo. Niektorí literárni historici aj upozorňujú, že v poslednej kapitole ten nový svet akoby odmietla tým, že sa jej nepáči pokrok, ktorý okolo seba pozoruje. Môže to tak byť, ale ja som bola v mieste Charlottinho bydliska, na fare, v jej okolí, v jej kraji, a nechce sa mi veriť, že by samotná Charlotte nechcela, aby sa prostredie vôkol nej podstatne nezlepšilo.
Pre úplnosť ešte musím dodať, že toto je jediný román, do ktorého Charlotte vložila nielen náboženskú vieru, ale aj problematiku anglických cirkví.
Pokračovanie už hádam nie je potrebné. 🙂