Anne Shirleyová (pôvodne) zo Zeleného domu, neskôr Blythová, je preslávená po celom svete a Lucy Maud Montgomeryová je na nesmierny údiv kanadskej spisovateľskej a literárnovednej komunity stále najslávnejšou kanadskou autorkou, ktorej diela sa čítajú aj po sto rokoch. Nechápem, prečo to nechápu, keď dôvod tohto pretrvávajúceho všeobecného záujmu vidím aj ja, čitateľka a prekladateľka z opačnej strany zemegule. Stačí sa do jej textov hlbšie začítať. Aký to má dôvod, som sa pokúsila načrtnúť na predchádzajúcej stránke.
Anne a Jane Eyrová
Charakter Anne vychádza zo Charlotte Brontëovej. Anne má zhodný krstný list s Jane Eyrovou – bábätko, ktorému zomreli obaja rodičia počas epidémie infekčnej choroby, pričom samo neochorelo a z nejakého záhadného dôvodu získalo dokonca zvláštnu imunitu voči chorobám aj v neskoršom živote –, ale aj niektoré počiatočné charakterové črty. Obe od malička hľadia na svet dospelými očami, psychicky sú predčasne zrelé, vyspelé, od začiatku si uvedomujú, čo je správne a spravodlivé. To im dodáva ďalšiu spoločnú črtu – výbušnú povahu v detstve, ktorú sa Anne, ako rastie, pokúša ovládnuť, na rozdiel od Jane, v ktorej tlie sopka ešte veľmi dlho. Výbuch pri prvom stretnutí Anne s pani Lyndovou, ktorá ju nazve škaredou, pripomína výbuch Jane Eyrovej voči tete Reedovej, keď ju označí za klamárku.
Obe až prenikavo ťažko znášajú nespravodlivosť a kritické poznámky a obe si v sebe po väčšinu života nesú akúsi stigmu – Jane fakt, že je nepekná, strohá, neatraktívna, Anne svoje červené vlasy (Janina stigma sa stratí pri pánovi Rochesterovi, pretože ani on nie je veľmi pekný, zatiaľ čo Anne prestane byť na farbu svojich vlasov citlivá až potom, čo sa jej objavia prvé šedivé pramene).
Podobnosť
Aj následky toho výbuchu sú podobné, hoci v Anninom prípade našťastie nie až také tvrdé ako u Jane – Anne musí zostať v izbe, kým sa nebude chcieť ospravedlniť, čo napokon dokáže využiť vo svoj prospech a od toho okamihu sa s neprávosťami a ťažkosťami učí vyrovnávať, zatiaľ čo Jane zatvoria do červenej izby, kde sa od strachu nervovo zrúti a vezmú ju odtiaľ len preto, aby tam skutočne neumrela. Tým však stratila príležitosť zavčasu sa vyrovnať so svojou výbušnosťou vlastnou vôľou a len ťažko sa jej ju darilo potlačiť (o tom možno viac pri Jane Eyrovej). A ešte čosi majú spoločné: sú učenlivé, rady a rýchlo sa učia, vedomosti priam nasávajú a tie im aj prinášajú úžitok, najmä neskôr.
Je síce pravda, že literatúra sa v minulých storočiach sirotami len tak hemžila. Ľudia oveľa častejšie umierali mladí a sirôt bolo všade veľmi veľa. No tieto dve siroty toho majú predsa len priveľa spoločného.
Anne iná ako Jane Eyrová
Od toho okamihu sa už charaktery Jane a Anne rozídu. Jane si všetky ťarchy nesie vo svojom vnútri po celý život a nezdá sa, že by ich prekonala ľahko, pretože v jej príbehu až do konca cítiť veľký odstup medzi ňou a okolitým svetom, s výnimkou sesterníc si k sebe nikoho nepustí. Anne naopak vystúpi do ľudského sveta a uprostred komunity, v ktorej sa pohybuje, sa jej vnútorné traumy vyrovnávajú, rozptyľujú a liečia. A to najmä vďaka jej okoliu, ktoré ju síce ohovára, ale už ju prijíma otvorene a bez predsudkov, ba dokonca sa z nej stane akási záchrankyňa osudov mnohých ľudí. Pretože Anne skrátka mala šťastie: adoptovali si ju Matthew s Marillou, dali jej všetku svoju lásku a postarali sa jej aj o budúcnosť. Čo by sa bolo stalo s Jane Eyrovou, keby sa jej ušlo rovnaké šťastie?
Anne však na rozdiel od Jane Eyrovej dostala výnimočný dar – predstavivosť. Kúsok z nej mala aj Jane, ale dokázala si predstaviť iba rozprávkové alebo strašidelné príbehy a neznáme miesta v iných častiach zemegule. Anne na rozdiel od nej vkladala svoju predstavivosť aj do chápania sveta a najmä ľudí. Vďaka tomu dokáže v niektorých situáciách zareagovať úplne inak než väčšina ľudí – vyjde ľuďom v ústrety. Predstaví si, ako oni vnímajú svoju situáciu, a vie sa do nich vcítiť. Taká bola odmalička a zostala až do poslednej chvíle.
Napríklad:
Len si predstavte, ako by ste sa cítili, keby vám niekto do očí povedal, že ste vychudnutá a škaredá!
Len si predstavte, že by ste boli chudobná sirota, ktorú si adoptovali takí láskaví ľudia, a mali by ste jedinú dôvernú priateľku na svete.
Predstavte si, že by ich prijali najbližší susedia pani Keithovej, Sprottovci. Pani Lyndová vraví, že Henry Sprott je ten najskazenejší muž na zemi a jeho deťom nesmiete veriť ani slovo. Nebolo by hrozné, keby sa to tie dvojčatá naučili tiež?
No len si predstavte, aký by bol svet nudný, keby boli všetci rozumní.
Mala som zistiť, čo ju trápi, no tento týždeň ma tak zamestnávali iné veci… veci, čo v porovnaní s detským nešťastím neznamenajú vôbec nič. Len si predstav, čo si to chúďa zlatíčko vytrpelo!
Anne a Shirley Charlotte Brontëovej
Ďalšie okamihy z Anninho života už sú priamym odkazom na iný román Charlotte Brontëovej – Shirley – román, nie hrdinku Shirley, hoci aj tá je úplná sirota, pri nej sa však nedozvieme, v akom veku stratila rodičov. Znaky, že práve román Shirley bol inšpiráciou Montgomeryovej série o Anne, nachádzame postupne roztrúsené po všetkých dieloch série i v jej poviedkach, ale je veľmi ťažké ich súvisle opísať: Annino priezvisko, podobné alebo tie isté priezviská, rovnaké citáty z Biblie a literatúry a ešte mnoho iného.
Montgomeryová sa mohla Charlottinou Shirley inšpirovať aj pri kompozícii niektorých dielov o Anne. Do deja v napínavom okamihu tiež vkladá epizódy, ktoré s ním priamo nesúvisia, ba občas dokonca až nevítane odvedú pozornosť čitateľa od zaujímavého vývoja príbehu (hoci v Shirley to boli dve dejové línie, ktoré sa prelínali, a niektorá sa nám ani nemusí páčiť). No keby ste ich preskočili, neskôr by ste ťažšie pochopili vnútorné súvislosti. A rovnako sa tu a tam objavia nové postavy, ktoré by tam ani nemuseli byť. Vidíme ich síce iba krátko, ale autorka si dá dosť námahy, aby hlbšie vykreslila ich charakter. Niektoré z nich nás aj zaujmú.
Anne a Caroline Helstonová
Tu som mala niečo premyslené, ale kým som to napísala, nejako mi to ušlo a zatiaľ si nemôžem spomenúť. Možno neskôr.
Anne a Villette Charlotte Brontëovej
Sotva som sa pustila do prekladu Charlotinho diela Villette, našla som viacero podobností s Anne Shirleyovou, a jednu dosť podstatnú spojitosť. V druhej kapitole knihy vstúpi na scénu šestnásťročný chlapec John Graham Bretton (inak s iniciálami G. B.) a hneď pri predstavení narazíme na jeho citlivú strunu. Tí, čo ho stretnú, by povedali, že má červené vlasy, s výnimkou jeho matky a príbuzných. No on na to podráždene zareaguje: „Gaštanové vlasy, prosím vás, mama ich volá gaštanové alebo zlatisté, a aj všetci jej blízki.“ K tej téme sa Charlotte vrátila za polovicou knihy v dvadsiatej štvrtej kapitole, kde jeho matka spokojne vraví: „Teraz ho však už nikto nemôže obviniť, že má červené vlasy, sú pravé gaštanové ako tmavý lesklý gaštan.“ Protest, že Graham nemá červené, ale gaštanové vlasy, sa vo Villette objavil viackrát.
Ako vieme, Anne je na svoje červené vlasy od malička citlivá, a keď dospieva, snaží sa ľudí i sama seba presvedčiť, že sú v skutočnosti gaštanové. Odkedy som na tento fakt narazila, už ma nikto nepresvedčí, že séria o Anne nemá so Charlotte Brontëovou nič spoločné.
Ďalšiu výraznú podobnosť s Villette predstavuje už spomínaný Graham Bretton, neskôr doktor John Graham Bretton, mladý doktor, zvláštnym spôsobom vtipkár, tiež dobrý k chudobným, má hlboko vyvinuté lekárske inštinkty, pri nehode reaguje okamžite a profesionálne, je všeobecne obľúbený a klientela sa mu rozrastá tak rýchlo, že je neustále v práci a domov chodieva mimoriadne vyčerpaný. Jednu jeho charakteristiku má teda Anne a zvyšné Gilbert (nie všetky, pretože Graham má aj horšie vlastnosti, ktoré Gilbertovi chýbajú).
Iné podobnosti s Villette:
- narýchlo nacvičená náhrada v divadelnom predstavení (Anne v Summerside),
- fialkové oči (v Anne u viacerých postáv),
- záľuba v mesiaci – Kedy mesiac nevyzeral dobre?
- hrdinka, ktorá ešte ako veľká zašušle, keď hovorí rýchlo, a zakaždým sa preto začervená (Rilla). Úplne posledné slovo (v anglickom origináli) Rilly z Ingleside vysloví Rilla a je to jej šušlavé „yeth“ (yes). Toto slovo v rovnakej podobe občas ujde Pauline de Bassompiere vo Villette,
- tie isté slovné spojenia, napríklad: požičať niekomu ucho (uši) vo význame venovať pozornosť (Gilbert v Anninom vysnívanom dome),
- iba náznak intímneho okamihu: „Zastavil sa a dal mi krátku, silnú odpoveď, odpoveď, ktorá ma umlčala, premohla a hlboko uspokojila. Odvtedy som si už navždy pamätala, čo preňho znamenám…“ – rovnako Gilbert v Anninom vysnívanom dome,
- aj Charlotte sa kamarátila s vetrami: „Severný a východný majú hrôzostrašný vplyv, pretože zosilnia každú bolesť a každý žiaľ. Južný zas dokáže upokojiť, západný občas rozveseliť, ak na svojich krídlach nenesú náklad búrkových mrakov, pod váhou a horúčavou ktorých mizne všetka energia.“
Vo Villette som po prvý raz zachytila staré anglické slovo „blithe“ (zachovalo sa v strednom Anglicku), ktoré tu Charlotte použila trikrát, no nachádza sa aj v Jane Eyrovej (raz) a v Shirley (tiež iba raz).
Červené alebo ryšavé?
Predchádzajúce preklady (nielen v slovenčine) usúdili, že keď Anne označuje svoje vlasy za červené, určite je ryšavá. Tak vzniklo neuveriteľné množstvo ilustrácií Anne s ryšavými vlasmi. Ešte z detstva a mladosti sa pamätám, že každého, kto mal vo vlasoch akýkoľvek červenkastý nádych, ľudia označovali za ryšavého. Problém je, že naša škála farebnosti je veľmi úzka a zostala aj potom, čo zrazu červená prišla do módy (podobne ako u Anne). Už od sedemdesiatych rokov boli moderné červenkasté odtiene, u nás nazývané ako gaštanové (tie mohli byť aj prirodzené) alebo mahagónové.
Akoby si prekladatelia nedokázali predstaviť červené vlasy. A pritom sa stačilo držať textu, pretože Anne o svojich vlasoch vždy hovorila ako o červených (red), hoci aby prekonala tú nepríjemnú skutočnosť, už v prvom diele ich začína nazývať gaštanovými. Pravdou je, že kým nevznikol internet, nemali prekladatelia k dispozícii všetky údaje a fakty. My už však tento výdobytok máme a môžeme si túto vec rozobrať podrobnejšie.
Akej farby má teda Anne vlasy?
Môžeme si pomôcť použitými anglickými výrazmi a ich súčasným vysvetlením. Graham použil slovo auburn, rovnako Anne pri svojich vlasoch neskôr používala slovo auburn. Termín pôvodne pochádza z latinského slova alburnus – špinavá biela. Na prvú sa dá preložiť ako gaštanová, pretože u nás toto slovo označuje konkrétny odtieň vlasov, pripomínajúci farbu zrelých gaštanov. Avšak anglické slovníky pod toto označenie zahŕňajú širšiu škálu červenkastých vlasov, najčastejšie červenohnedú.
Do tej škály patria aj farby označené ako maroon (gaštan po francúzsky), chestnut (gaštan po anglicky) a burgundy (burgundská).
Rozdiel medzi nimi je ten, že auburn je viac do červena, chestnut viac do hneda a burgundy viac do fialova. Podľa tohto vysvetlenia majú k sebe najbližšie auburn a maroon, sú väčšmi červené.
Zatiaľ čo ryšavá (rusty) farba vyzerá takto:
V treťom diele Anne na Redmonde sa k Anne pridal aj podľa nej škaredý ryšavý kocúr, ktorého podľa toho nazvala Rusty.
V angličtine i podľa slovenského slovníka označuje termín ryšavý niečo, čo má farbu hrdze. No nie sú ryšaví ľudia skôr oranžoví než tmavočervení?
Aké vlasy dala Anne autorka?
Môžeme sa ešte pozrieť na ilustrácie k pôvodným vydaniam série, ktoré zohľadnili autorkino želanie:
Tu má ešte vlasy svetlejšie
Druhá kronika Avonlea vyšla bez autorkinho súhlasu, Montgomeryová vydavateľa zažalovala a v súdnom spore použila aj argument, že Anne nemá správnu farbu vlasov.
A hneď v prvej poviedke Max vraví, že Anne má tizianové vlasy. Tizianove diela však vtedy poznali iba z počutia a vedeli o ňom len to, že často maľoval ženy s červenými vlasmi. Termín tizianový už máme aj v slovenčine, hoci náš slovník ním označuje hnedočervenú farbu. Pôvodná farba vlasov Tizianových postáv však bola skôr červenooranžová, a takú farbu v angličtine označujú za tizianovú.
Ak teda vezmeme do úvahy výkladové slovníky, obrázky i ilustrácie, mala Anne podľa našej škály skôr mahagónové vlasy, ale takýmto termínom angličtina farby neoznačuje. Najbližší je teda termín gaštanové.
Lucy Maud a Charlotte Brontëová
Zaujímavé je, že Montgomeryová ani raz necituje žiadne Charlottino dielo, ani ju napriek obrovskému množstvu citátov z anglickej literatúry a častých zmienkach o autoroch ani jediný raz nespomenie. Môžeme sa len dohadovať, prečo to tak bolo. Charlotte Brontëová nebola vtedy ešte uznávaná anglická spisovateľka? Alebo ešte vždy sa v kanadskej spoločnosti nepovažovali ženy za seriózne autorky, podobne ako sa to stalo samotnej Montgomeryovej? Veď napríklad americké spisovateľky pre deti cituje a spomína. Alebo sa Brontëovej dielo stále považovalo len za akési romantické šialenstvo? Či sa Montgomeryová chcela vyhnúť tomu, aby ju neobvinili, že sa pri svojom diele dala ovplyvniť Charlotte Brontëovou? Možno by stálo zato tie dôvody preskúmať.
O tom, že sestry Brontëové boli Montgomeryovej obľúbené autorky, niet pochýb. Faru Brontëovcov v Haworthe totiž aj osobne navštívila v roku 1911 spolu s manželom počas svadobnej cesty. Navyše spriaznenosť s Jane Eyrovou mohla Montgomeryová cítiť aj z osobných dôvodov: aj sama bola sirota, ktorá sa na matku ani nepamätala, otec sa jej vzdal, pretože sa sám nedokázal postarať o ani nie dvojročné dieťa, a zveril ju do starostlivosti starých rodičov. A rovnako ako u Jane jej matka zomrela na infekčnú chorobu – tuberkulózu – a ona ako bábätko tiež neochorela, ba dokonca ani nebývala často chorá. Prvý signál, že Anne bola autorkino alter ego (autorkino iné ja).
Osobitý štýl
Hoci sa Montgomeryová nechala Charlotte Brontëovou inšpirovať pri charakteroch hrdiniek i ďalšími prvkami vo svojej sérii o Anne, má úplne odlišnú kompozíciu a štýl. Charlotte dokázala napísať siahodlhý ucelený román, Montgomeryovej prednosťou boli skôr krátke formy a aj do kníh o Anne vložila množstvo epizodických príbehov, ktoré narúšajú ucelenosť a sústredenosť jej diela.
Jeden prvok však predsa len pripomína Charlottine diela – opisy prírody či skôr farbisté opisy aktuálneho počasia. Montgomeryová ich navyše asi pod vplyvom inej farebnosti svojho prostredia ešte väčšmi prehĺbila a podobne ako Charlotte nimi veľmi často začínala kapitolu alebo udalosť:
Charlotte Brontëová
Pokojný deň vyústil do krištáľového večera, svet dostal farbu severného pólu, všetky jeho lúče a odtiene pôsobili ako lesk bieleho alebo fialového či bledozeleného drahokamu. Kopce žiarili orgovánovo, zapadajúce slnko pribralo do červenej aj purpurovú, nebo bolo ľadové ako postriebrený azúr, keď vyšli hviezdy, svietili krištáľovo bielo, nie zlatisto, sivo či bledomodro alebo bledosmaragdovo, krajine dodávali chladný, čistý a priesvitný nádych. (Shirley)
Lucy Maud Montgomeryová
Október býval v Zelenom dome nádherný. Brezy v doline sa sfarbili dozlata ako slnečná žiara a javory za sadom kráľovsky karmínovo sčerveneli, divé čerešne povedľa chodníka nabrali tie najkrajšie odtiene tmavočervenej a bronzovo zelenej, zatiaľ čo polia sa vďaka tomu rozsvietili. (Anne zo Zeleného domu)
Už bol znovu október, kým Anne mohla ísť do školy – nádherný október, celý červený a zlatý s lahodnými ránami, keď údolia zahaľovali ľahké hmly, akoby ich jesenní škriatkovia rozprestierali na slnko vysušiť: ametystové, perlové, strieborné, ružové a dymovo modré. Padala taká ťažká rosa, až sa polia ligotali ako strieborné plátno, a pod holými stromami sa rozkladali kopy lístia, šuštiaceho pod nohami. Brezová cestička sa premenila na žltú klenbu a celú ju lemovali zoschnuté hnedé paprade. (V tom istom diele.)
Ľahký dážď padal po celý deň, drobný, jemný, krásny jarný dážď, ktorý čosi ukazoval a šepkal pozemníkom a prebúdzal fialky. Nad prístavom, zálivom i nízko položenými poľami pri pobreží sa rozlievala perlovo-sivá hmla. No večer dážď ustal a hmlu odfúklo na more. Oblaky na nebi nad prístavom sa zoskupili ako rozprávkové ruže. Na pozadí veľkolepej žltej a červenej nádhery večernej oblohy sa vynímali tmavé kopce. Nad piesčinou už hliadkovala obrovská striebristá večernica. Hore Dúhovým údolím, v ktorom sa vznášala vôňa jedľovej živice a vlhkého machu, vial svieži, roztancovaný, úplne nový vietor. (Dúhové údolie)
Iné podobnosti
Niektoré okamihy z Anninho života pripomínajú aj diela Jane Austenovej. Napríklad noc po tom, čo sa Anne dozvie, že Gilbert umiera, prežíva podobne ako Jane Eyrová, keď sa rozhodne, že musí ujsť. Ale aj ako Emma Woodhousová, keď pochopí, že ľúbi pána Knightleyho. Alebo Elizabeth Bennetová po prečítaní listu od pána Darcyho: „Až do tejto chvíle som sa vôbec nepoznala!“ Rovnakým spôsobom Anne pochopí, že sa nemôže vydať za Roya Gardnera. Takéto momenty náhleho osvietenia, pochopenia a uvedomenia si seba samého sú spoločné s Jane Austenovou, u sestier Brontëových ich nenájdeme.
A ešte jedna podobnosť: Austenovej Pýcha a predsudok, rovnako Shirley Charlotte Brontëovej i Montgomeryovej Dúhové údolie sa končia dvojitou svadbou.
Anne sama sebou
Lenže Anne už žije v inej dobe a v inom prostredí. Preto ju Montgomeryová mohla oproti Jane Eyrovej či Caroline Helstonovej (hlavnej hrdinky románu Charlotte Brontëovej Shirley) zdokonaliť. Anne je totiž výnimočná. Nie červenými vlasmi, sivými očami a siedmimi pehami, čo jej vytrvalo sedia na nose, ale obrovskou predstavivosťou, zapáleným srdiečkom, pravdovravnosťou, láskavosťou, citlivosťou a neúnavnou energiou, vďaka ktorým ľuďom navôkol vnáša do šedivého života žiarivé lúče svetla, skrášľuje ho a premieňa nepriateľov na priateľov na život a na smrť. Na život hľadí múdro a z hĺbky duše aj bez skúseností. A tú múdrosť a rozvahu si udrží aj s pribúdajúcimi skúsenosťami.
Ako vravia viaceré postavy zo série, do miestnosti vojde ako kráľovná a celú ju rozžiari. Rovnaký dojem zanecháva aj v ľuďoch, ktorým nie je sympatická, hoci, ako nám prezradí tretí dodatočný diel série Citáty Blythovcov, nájdu sa aj takí, čo ju práve pre tieto jej vlastnosti neznášajú.
Aj jej predstavivosť je výnimočná.
Zakliata veža vlastnej predstavivosti
Obrovská predstavivosť pôsobí v Anninom prípade ako výbava, ktorú dostala do života. Priniesla si ju spolu so starou roztrhanou taškou už do Zeleného domu. Niet pochýb, že jej pomohla prežiť prvé mimoriadne ťažké roky. Práve vďaka tomu k nej pevne prilipla a za žiadnych okolností sa jej nechcela vzdať. S jej pomocou si pôvabne osvojila celé prostredie nového domova, očarila jeho obyvateľov a robila veľké pokroky aj v škole. Nanešťastie si však kvôli nej vysnívala aj niektoré dôležité míľniky svojej budúcnosti. A tak zatiaľ čo sa jej rovesníci vyrovnávajú s vlastným dospievaním a prijímajú realitu skutočného sveta, ona zostala zajatá v zamrežovanej veži vlastnej predstavivosti a nemieni z nej vystúpiť. V detstve jej mentálne a psychické nastavenie predbehlo jej telesný vývin, v istom okamihu však aj fyzická dospelosť dobehla tú psychickú. Mala by medzi nimi nastať harmónia, aby aj ona kráčala životom zároveň s rovesníkmi. Ibaže tá veža ju nepustí.
Komplikácia navyše
Ako som už spomínala vyššie a ako vyčítame z druhého a tretieho dielu, Anne síce fyzicky dospievala zároveň s rovesníkmi, no mentálne si to nechcela pripustiť. Akoby mala vlastnú intimitu obrnenú silnejším pancierom než ostatní. Akoby Anne neznášala fyzický dotyk s výnimkou detí? Neznesie, keď ju chytí za ruku Charlie Sloane, uhne sa aj pred Gilbertovým dotykom, Roy sa jej nikdy neodvážil ani dotknúť, nieto ju pobozkať. Takúto vnútornú obranu síce majú v sebe všetci ľudia, niektoré dotyky znesú a iné nie, no u Anne to trvalo predsa len pridlho. Ako prvá odpoveď na túto otázku sa ponúkajú jej romantické predstavy. Ale ako si predstavíte rozprávkového princa či rytiera bez toho, aby sa vás vôbec dotkol?
Podľa mňa v skutočnosti išlo o hlboký psychologický problém: Anne od smrti rodičov nikto neľúbil, nehladil, nestískal, nebozkával. Fyzický kontakt mala len s deťmi, ktoré vychovávala. Ani Marilla, ani Matthew ju nestískali, nebozkávali. Kontakt mohla mať s Dianou a neskôr s Davym a Dorou. To bolo všetko. Z tohto stavu, a rovnako zo zajatia predstavivosti, ju mohla dostať jedine vážna trauma.
Franforce vzdušných zámkov
Kým sa Anne podarí vyrovnať rozpor medzi jej vnútorným a fyzickým svetom, ubehnú ťažké štyri roky počas štúdia na Redmonde. Od začiatku cíti, že niečo nie je v poriadku. Bolí ju, že sa Diana zasnúbila a vydáva sa, bolí ju, že sa všetci prechádzajú v pároch a ona je z ich prítomnosti vylúčená, ale nevie si s tým poradiť. Počas tých štyroch rokoch sa jej zrúti jeden vzdušný zámok za druhým, príde o väčšinu svojich ideálnych predstáv. Nakoniec z nich zostanú len franforce. V dnešných časoch ľudia prichádzajú o ideály, ak ich vôbec majú, až po ukončení štúdia. V Anne sa všetko až fatálnym spôsobom usporiada do správnej rovnováhy v tú noc, čo sa dozvie, že Gilbert umiera.
Rovnováha
Našťastie sa Anne nemusí vzdať svojej predstavivosti navždy. Iba ju uvedie do správnych medzí. Ale popasovať sa s ňou treba aj ďalej, pretože ju po nej zdedia aj jej deti a aj im hrozí, že ich odvedie na scestie. Ak sa o ich ťažkostiach s predstavivosťou dozvie, snaží sa ich napraviť. Veď kto iný by to dokázal vysvetliť lepšie než ona, keď svojej dcérke dohovára: „Predstavivosť je úžasná vec, ale rovnako ako pri všetkých daroch, my musíme mať ju a nie ona nás.“
A celkom na záver série sa jej predstavivosť ako oblúkom otočí z budúcnosti do minulosti, keď si predstavuje, že sú jej deti znovu malé a veselo sa hrajú v Dúhovom údolí.
Anne ako autorkino alter ego
Celú sériu o Anne sprevádza jeden zaujímavý symbol, ktorý je zároveň symbolom Montgomeryovej. Nevynechala ho v žiadnom diele. Ide o symbol vítania prisťahovalcov do novej vlasti, prisťahovalcov, ktorí si chceli zachovať náboženskú slobodu a zároveň vlastnú kultúrnu identitu. Ide o pozemník plazivý, ktorý donedávna nemal ani slovenský názov. Preto aj bolo ťažké naň prísť hneď v prvom diele. Autorka ho tam uvádzala iba ako mayflower (rovnako sa ľudovo nazýva viacero rastlín), až od druhého dielu ho sem-tam označila ako arbutus.
Pozemník plazivý (lat. Epigaea repens, angl. trailing arbutus, ale aj mayflower)
je drobná popínavá rastlinka s bielymi alebo ružovkastými hviezdicovými kvetmi a prenikavou vôňou. Plazí sa po zemi pomedzi iný porast a na povrch sa často prederú len kvety. Rastie na východe Kanady a Spojených štátov, ale aj v Severozápadných teritóriách Kanady, a je typickou rastlinou provincie Nové Škótsko v Kanade a Massachusetts v USA.
Anglický ľudový názov mayflower mu dali Otcovia pútnici (Pilgrim Fathers), keď na lodi s rovnakým názvom v roku 1620 dorazili do Massachusetts a založili tam prvú trvalú anglickú kolóniu v dnešných Spojených štátoch. Bol to prvý kvet na začiatku jari 1621, ktorý tam našli po dlhej a krutej zime.
Historické súvislosti
Anglický kráľ Henrich VIII. v roku 1534 odtrhol anglickú cirkev od Svätej stolice a založil vlastnú anglikánsku cirkev. Od toho okamihu sa však anglická cirkev začala štiepiť na ďalšie reformované cirkvi. Ich príslušníci boli často veľmi kruto prenasledovaní. Preto v priebehu 16. a 17. storočia odchádzali väčšinou do Holandska, kde mali zaručenú náboženskú slobodu. Aj Otcovia pútnici boli Angličania, ktorí sa mohli presťahovať do Holandska a slobodne tam žiť. Tradičný výklad síce zdôrazňuje, že pri vzniku prvých európskych osád na území dnešných Spojených štátov išlo o hľadanie náboženskej slobody. Otcom pútnikom však iba náboženská sloboda nestačila, chceli zároveň zachovať svoju anglickú kultúrnu identitu. Preto sa rozhodli presťahovať do Ameriky, voľnej, slobodnej a údajne neobývanej krajiny.
Nový domov
Počiatky osady neboli ľahké, skupinu sužovali choroby, ktorými sa nakazili počas plavby. Prvú zimu prežila len polovica pútnikov. Nevyhnutnú pomoc pri zaobstarávaní potravy im spočiatku poskytli domorodci. Slávnosť úrody na jeseň roku 1621 sa tradične považuje za historicky prvý Deň vďakyvzdania, ktorý je dnes najväčším sviatkom v Spojených štátoch, kde sa oslavuje v posledný novembrový štvrtok. V Kanade sa slávi v druhý októbrový pondelok, za štátny sviatok ho vyhlásili až v roku 1879.
Príbeh Otcov pútnikov sa stal nosnou témou dejín a kultúry USA. Tento termín po prvýkrát použil vo svojich spomienkach William Bradford, ktorý zanechal historické poznatky o tejto náboženskej skupine v období 1608 – 1647. Všeobecne je však známy až od 19. storočia.
Mayflower bola anglická plachetnica, typ galeóna, ktorú spustili na vodu v roku 1615. Stala sa symbolom európskej kolonizácie. Prevážala Otcov pútnikov z prístavu Plymouth do Severnej Ameriky. Loď mala 102 pasažierov a 25 až 30 člennú posádku. Z Anglicka odplávala 6. septembra 1620 a po 66 dňoch plavby, počas ktorej pasažierov kvárili choroby a niektorí aj zomreli, zakotvila v Cape Cod Bay neďaleko budúceho mesta Plymouth v neskoršom štáte Massachusetts. Pôvodne mala zakotviť v ústí rieky Hudson River. Smerovala totiž ku kráľovskej kolónii Jamestown vo Virgínii, ktorá vznikla už v roku 1607, ale pre búrku sa odchýlila od kurzu. Keďže prichádzala zima, loď kotvila pri pobreží a pasažieri strávili zimu na nej.
Až koncom marca 1621 sa vybrali na pobrežie a začiatkom apríla sa Mayflower vrátila do Anglicka.
Lucy Maud, Anne a ich spoločný symbol
Pozemník u Montgomeryovej symbolizuje milé a pekné privítanie pútnikov v novej domovine, no zároveň svojím menom a tým, že sa ťahá po zemi, predstavuje ich spojenie so starou vlasťou. A keďže sú obe s Anne už potomkami prisťahovalcov, toto spojenie je pre ne iba hlboko zakoreneným duchovným putom. Obe boli učiteľky, dvojročný učiteľský kurz absolvovali za rok, na vysokej škole vyštudovali anglickú literatúru a aj písali. Tým, že v každom diele pridáva Anne pozemník, autorka ukazuje, že to puto sa z jej života (autorkinho ani Anninho) nikdy nevytratilo.
Montgomeryovej spojenie s vlasťou jej predkov sa však ukázalo aj v jej skutočnom živote a dosahu jej diela. Tie boli rovnako populárne a vychádzali aj v Spojenom kráľovstve. Avšak na rozdiel od kanadskej literárnej komunity ju tá britská vedela náležite oceniť. V roku 1935 jej kráľ Juraj V. udelil Rad Britského impéria (Order of the British Empire). Bola prvou a jedinou nositeľkou tohto ocenenia z Kanady až do roku 1970. A rovnako bola prvou ženou Kanaďankou, ktorá sa v tom istom roku stala členkou Royal Society of Arts (Kráľovskej spoločnosti pre umenie). Dostatočné dôvody na to, aby jej kanadskí mužskí kolegovia závideli? Tí sa totiž sťažovali na to, že kanadská spisovateľská asociácia má až priveľa ženských členiek na spôsob Montgomeryovej, ktorá ani nie je „seriózna“ spisovateľka.
Dôvody na pochybnosť a argument proti
Tí, čo si podrobnejšie prečítali životopis Lucy Maud Montgomeryovej, prípadne jej denníky, by mohli namietať – uznávam, že do istej miery oprávnene –, že Anne, najmä ako vydatá, bola jej protikladom. Väčšinou vyrovnaná, optimisticky naladená, pripravená obrátiť každú nepríjemnú situáciu v jej pravý opak. Nikdy, s výnimkou posledného dielu, nestrácala nádej a aj ju spolu s povzbudením dokázala prenášať na iných.
Zatiaľ čo Montgomeryová na verejnosti vystupovala ako pokojná, rozhľadená, kultivovaná dáma, jej manželský život bol skutočným utrpením. Z neho upadala do depresií a svoje žiale a smútky si vylievala do denníka. Jej stav sa zhoršil už počas prvej svetovej vojny, druhá všetko len dokonala. Kedysi som si aj ja písala denník a pomerne rýchlo som prestala. Zistila som totiž, že sa v ňom iba žalujem, nič pekné a dobré sa doňho nedostalo. Preto by som aj Montgomeryovej denníky brala s rezervou, hoci posledný zápis z 23. marca 1942 krátko pred smrťou má predsa len silnú výpovednú hodnotu:
„Odvtedy je môj život peklo, peklo, peklo. Prišla som o rozum – všetko, prečo som žila, je preč – svet zošalel. Privedie ma to do hrobu. Bože, odpusť mi. Nikomu sa ani nesníva, v akom som strašnom stave.“
Citlivosť ako slabé miesto
Anne teda na prvý pohľad nemá so svojou autorkou toľko spoločného, aby sa dalo tvrdiť, že bola jej druhým ja. Myšlienka, že ju napísala takú, akou by bola sama, keby mala šťastný život, je, pravdaže, iba hypotézou. Lenže mne sa tá myšlienka pozdáva. Aj Anne má totiž slabé miesto, ktoré bolo Montgomeryovej dôverne známe – prenikavú citlivosť.
Bohatú predstavivosť Anne časom uviedla na pravú mieru, ale svoju citlivosť len v menej podstatných veciach. Už od detstva si brala straty a neúspechy až príliš k srdcu a Marilla sa bála, že jej táto vlastnosť pripraví v živote veľmi trpké chvíle. Videli sme to dvakrát: keď prišla o prvé dieťa a keď Walter padol vo Francúzsku. V prvom prípade sme sa dozvedeli iba to, že sa z pôrodu zotavovala dlhšie, než by sa dalo čakať. Ale nakoniec sa zotavila:
Anne našťastie zistila, že dokáže ďalej žiť. Ten deň prišiel, keď sa znovu usmiala pri jednom z výlevov slečny Cornelie. No v jej úsmeve sa objavilo čosi, čo v ňom nikdy predtým nebolo, a už z neho nikdy nezmizlo.
Druhýkrát sme sa už nedozvedeli bližšie podrobnosti, len to, že po celé týždne nevyšla z izby. Či išlo o fyzickú alebo psychickú slabosť, to nám už autorka neosvetlila. Avšak aj tentoraz sa Anne napokon zotavila a čakali ju ešte radostné chvíle. Montgomeryová jej teda dopriala to, čo sa jej samotnej neušlo.
Sem by som priradila aj zaujímavý moment, že Lucy Maud neurobila z Anne slávnu spisovateľku, akou sa stala sama, ale naplno ju ponorila do každodenného a očividne zmysluplného života.
Argumenty za
Na podopretie svojej hypotézy mám dva, podľa mňa závažné argumenty:
Návrat k Anne ako hrdinke v posledných dielach pred smrťou, ktorý som podrobnejšie opísala pri Anne z Ingleside. Montgomeryová stvorila aj iné hrdinky, niektoré dokonca aj s autobiografickými prvkami, a predsa sa vrátila iba k Anne a dopovedala, čo považovala (ona aj čitatelia) za nedopovedané.
Druhým silným argumentom, ktorý si však všimnú len pozorní čitatelia, je Annina obraznosť. Tá sa dokonale zhoduje s Montgomeryovej básňami, ktoré nakoniec v úplne poslednom diele Citáty Blythovcov pripísala Anne (a niektoré Walterovi). Všetky sa točia okolo prírodných úkazov a živlov, ktoré Anne vždy zbožňovala. Vietor, mesiac, hviezdy, slnko, more, jar, jeseň, stromy, kvety…
Básnici totiž pretavujú do básní svoj vnútorný, takmer úplne neuvedomelý svet, mimovoľne a akosi automaticky. To znamená, že Montgomeryová týmto spôsobom vliala svoj vnútorný svet do Anne.
Pokračovanie nabudúce (len ak bude treba)