Epigraf:
Tí, čo sa slávne mladosti vzdali,
už pre nás navždy zostanú mladí.
(Virna Sheardová: The Young Knights [Mladí rytieri, 1917]).
Venovanie:
Na pamiatku Fredericy Campbell McFarlanovej, ktorá ma opustila za svitania 25. januára 1919. Bola to skutočná priateľka, zriedkavá osobnosť, lojálna a odvážna duša. (Sesternica Lucy Maud Montgomeryovej zomrela na španielsku chrípku, ktorá sa rozšírila po svete ako dôsledok prvej svetovej vojny.)
Rilla z Ingleside (McClelland & Stewart, 1921) zavŕšila Montgomeryovej sériu o Anne tým najtemnejším spôsobom – prvou svetovou vojnou. Preto aj musela byť posledným dielom. Vojna totiž na kúsky rozbila Montgomeryovej dovtedy idealistický a optimistický pohľad na svet. Hoci možno k tomu rozpadu prispeli aj jej osobné a rodinné problémy. Zatiaľ čo sa prvých sedem dielov (s výnimkou náznakov v Dúhovom údolí) nieslo v austenovskom navonok idylickom duchu – ľudia sa poriadne potrápia aj v mierových časoch –, posledný skôr dýcha atmosférou Shirley Charlotte Brontëovej. Charlotte však vo vojnovom období nežila, v románe čerpala z dobových správ a literatúry, preto sa jej hrdinov vojna nedotýka priamo zblízka, iba sprostredkovane. Montgomeryová vojnu zažila síce z diaľky, ale dotkla sa jej bezprostredne. Preto aj dokáže opísať myslenie a najmä prežívanie svojich postáv autenticky. A až prenikavo bolestne. Montgomeryovej idylický svet sa skončil, zrodil sa iný, nový. Aj preto sa už v názve posledných dvoch dielov neobjavuje Annino meno. Ťažisko sa prenieslo na novú generáciu, ktorú symbolizuje Rilla.
Hľadanie úplnej verzie
Ako sa už pri Montgomeryovej dielach stalo zvykom, aj pri tomto diele zasiahla do pôvodného textu cenzúra. Tentoraz však nie na našej strane, ale na kanadskej. Viaceré vydavateľstvá po celom svete si Montgomeryovej texty upravovali a upravujú, ako sa im hodí, najčastejšie kvôli ľahšej čitateľnosti pre súčasných čitateľov.
Ak som teda chcela preložiť úplné znenie jednotlivých dielov, musela som si z každého objednať viacero vydaní od rozličných vydavateľov. Bolo v nich mnoho odlišností, niekedy pospájané kapitoly, skrátené vety, vypustené slová a podobne. Začiatkom sedemdesiatych rokov kanadský vydavateľ Rilly z Ingleside svojvoľne skrátil text približne o štyri percentá. Vypustil najmä niektoré Susanine komentáre a zlostné narážky na Nemcov, pravdepodobne preto, aby sa súčasní Nemci necítili dotknutí. História sa však už nedá zmeniť a konkrétne naši predkovia na našom území tú vojnu, a aj tú nasledujúcu, zažili na vlastnej koži. A naši súčasníci sú o nich aj dnes dobre informovaní. Veď takmer zblízka sledovali psychologickú premenu Nemcov z militantného na jeden z najmierumilovnejších národov v Európe. Nemáme teda dôvod vypúšťať z textu historické postoje.
Preto som sa snažila nájsť úplnú, neskrátenú verziu Rilly z Ingleside, ktorá vyšla v Kanade v roku 2011. Po dlhom pátraní sa mi podarilo kúpiť celkom posledný kus v malom zastrčenom kníhkupectve siete McNally Robinson v kanadskom Saskatchewane. Našťastie mi prišla v poriadku poštou.
Na začiatok koniec čias Dúhového údolia
Idylické viacročné obdobie, ktoré Annine deti prežili v predchádzajúcom diele, sa na začiatku tohto posledného najprv skončilo prirodzene. Všetci vyrástli, prestali sa hrať, študovali na vzdialených školách, cestovali alebo pracovali. Pred sebou mali celý život a plánovali ho naplniť svojimi ideálmi. Doma zostala iba Rilla, ktorá ako jediná z blythovských detí nemala žiadne ambície. Nechcelo sa jej študovať, žiadne teoretické -izmy ju nezaujímali. Situácia sa však zvrtla krátko po jej pätnástych narodeninách. V Európe vypukla vojna, a hoci Kanada sa nachádzala na opačnej pologuli a jej obyvatelia predpokladali, že sa ich tá vojna netýka, napokon sa ich dotkla veľmi hlboko. Časy Dúhového údolia sa skončili definitívne.
Majsterka kontrastov
Rilla z Ingleside je podľa mňa vrcholné dielo Lucy Maud Montgomeryovej. Okrem hĺbavého ponoru do duše (rozmanitých charakterov) v tej najťažšej situácii sa v ňom predviedla aj ako majsterka kontrastov. Nejde len o kontrast medzi pokojným životom na krásnom tichom ostrove a hrôzostrašnou krvavou vojnou. Ide aj kontrast medzi charaktermi na začiatku a konci dielu, aj o protichodné postoje k vojne, prudké zvraty vo vnútornom prežívaní – chvíľu hrdinská odvaha a vzápätí prudké klesanie na duchu. Ale aj o kontrast medzi jednotlivými postavami. Hlavnými postavami dielu sú totiž protipóly: Rilla a Susan.
Rilla
Rilla vstúpi do deja na prelome štrnásteho a pätnásteho roku. Mladá, svieža, pekná, rada sa smeje, typický obraz romantickej hrdinky – svet je pre ňu nevýslovne krásny, sklamania nevýslovne trpké, alebo lieta v oblakoch, alebo tvrdo dopadá na zem.
Ó, bolo to nádherné: čistý slaný vzduch, jedľová živica, smiech priateľov. Rilla zbožňovala život, jeho rozkvet a nádheru, šum a melódiu veselej konverzácie, žiadalo sa jej navždy kráčať po tejto striebristej a tienistej ceste. Čakala ju jej prvá zábava a chystala sa stráviť úžasné chvíle. Na svete neexistovalo nič, pre čo by sa trápila, dokonca ani pehy či pridlhé nohy, nič okrem neodbytnej obavy, že ju nikto nepožiada o tanec. Bolo krásne a uspokojovalo ju, že žije, že má pätnásť, že je pekná.
Nasledujúce štyri roky ju však premenia z bezstarostného, sebeckého dievčaťa na vyrovnanú, čestnú, zrelú ženu. Naplnia jej život presným opakom toho, čo si do života vysnívala. Ocitne sa v situáciách, v akých sa nikdy nechcela ocitnúť, postihnú ju udalosti, čo nikdy nechcela zažiť, musí robiť veci, na ktoré nielenže nebola pripravená, ale ani sa jej nesnívalo, že ich bude robiť.
Susan
Susan, na začiatku dielu už pred šesťdesiatkou, prežila pokojný život, takmer polovicu z neho strávila ako gazdiná a súčasť rodiny Blythovcov. Roky jej síce pribúdali, no neznášala narážky na svoj vek, nie však zo samoľúbosti, ale z nástojčivej obavy, aby ju ľudia nepovažovali za takú starú, že už nemôže pracovať. Udalosti mimo Ostrova princa Eduarda ju nikdy nezaujímali. S výnimkou všeobecných volieb sa jej totiž netýkali. Preto aj správu o atentáte na Františka Ferdinanda, ktorá sa stala spúšťačom vojny, prijala ľahostajne. Zakrátko ju však postretne séria šokov, o akých sa jej nikdy ani nesnívalo. Musí sa prizerať, ako sa nielen chlapci Blythovci, ktorých pomáhala vychovávať, ale aj ostatní chlapci z dediny nadšene berú do vojny.
Odvtedy podrobne sleduje najčerstvejšie správy z frontu, politické udalosti a politikov, a spoločne s ostatnými usilovne študuje mapu Európy a ďalších končín sveta, kde prebieha konflikt. Učí sa vyslovovať cudzie názvy miest a mená európskych štátnikov či generálov.
„Prezradíte mi, slečna Oliverová, ako mám vysloviť M-l-a-w-a a B-z-u-r-a a P-r-z-e-m-y-s-l?“
Pani doktorová, dušička, poviete mi, či sa Rheims číta ako Rimes, Rímes, Rames alebo Rems?“ „Myslím, že v skutočnosti je to Remeš, Susan.“
Aj jej svet sa prevrátil naruby. Napriek svojmu veku je Susan nesmierne statočná a vytrvalá. Popri hrozivých komentároch bojov a politikov je pre všetkých nevýslovnou oporou. Dokonca aj pre doktora, ktorý si ju síce ešte vždy rád doberá, no na konci vojny jej povie: „Susan, od samého začiatku až do konca ste skala!“
Patrila medzi ženy – odvážne, neochvejné, trpezlivé hrdinky –, ktoré sa pričinili o to, že bolo víťazstvo vôbec možné.
Jem a Walter
Protichodne pristupujú k vojne aj dvaja bratia, najstarší Annini synovia Jem a Walter. Zodpovedá to však ich charakteru. Jem bol odjakživa nebojácny, dobrodružný typ, ktorý ako chlapec aj túžil stať sa vojakom. Na rozdiel od Waltera sa nikdy nevyhýbal bitke a jeho vzormi boli veľkí vojnoví hrdinovia.
Walter naopak zbožňoval svet, krásu, dobro, nehu, prírodu. Vo vidine píšťalkára v predchádzajúcom diele tú vojnu predpovedal: „Jedného dňa, príde ten potkaniar s píšťalou odtiaľ z kopca sem do Dúhového údolia a bude pískať veselo a ľúbezne. A ja pôjdem za ním – na pobrežie, na more, ďaleko od vás všetkých. Myslím, že nebudem chcieť ísť. Jem pôjde rád, bude to pre neho dobrodružstvo, ale ja nebudem rád. Iba budem musieť ísť, tá melódia bude volať a volať a volať, až budem musieť kráčať za ňou.“
Presne tak sa to odohralo. Jem sa prihlásil do vojny nadšene: „Áno. Píšťalkár dorazil. Hurá! Vedel som, že Angličania nenechajú Francúzsko v štichu. Jack vraví, že zajtra prídu volať dobrovoľníkov.“
A Walter to opäť videl vopred:
„Skôr než sa táto vojna skončí,“ povedal – či čosi iné hovorilo jeho ústami –, „každý muž, žena i dieťa v Kanade to pocíti, aj ty, Mary, pocítiš to v tej najväčšej hĺbke svojho srdca. Vyroníš nad ňou krvavé slzy. Píšťalkár prišiel a bude pískať, kým do každého kúta tohto sveta nedoľahne jeho tajomná, neodolateľná melódia. Prejdú roky, kým smrť prestane tancovať – roky, Mary. A tie roky zlomia milióny sŕdc.“
„Celé to nenávidím: hrôza, bolesť, ohavnosť. Vojna nie je kaki uniforma či nácvik pochodu, prenasleduje ma všetko, čo som kedy prečítal v starých povestiach. V noci ležím s otvorenými očami a vidím, ako to prebieha, vidím všetku tú krv, blato a biedu. A povel pripraviť bajonety! Keby som sa aj dokázal postaviť zoči-voči ostatnému, tomuto nikdy. Dvíha sa mi žalúdok, už keď na to pomyslím, dokonca ešte väčšmi, keby som to mal urobiť, ako keby som ním dostal ja. Už len predstava, že vrazím bajonet do iného muža!“
Jem sa napokon vrátil, Walter nie.
Symbol straty detí
Hoci som už o tom písala na predchádzajúcej stránke, na chvíľu sa ešte pristavím pri symbole píšťalkára zo stredovekej nemeckej legendy. Má totiž reálny základ. V roku 1284 sa z nemeckého mesta Hameln záhadne naraz stratilo stotridsať detí. Na vysvetlenie vznikla legenda o neznámom mužovi, ktorého si mešťania najali, aby hrou na píšťale odlákal z mesta všetky potkany. Lenže keď mu potom za to nezaplatili, vrátil sa a odviedol im aj deti.
V nemeckej literatúre aj u nás sa nazýva Potkaniar, ale v anglosaskom prostredí je pomenovaný po tej píšťale, Píšťalkár. Tak ho prevzala aj autorka tohto diela. Legendu spracovalo veľa autorov, najznámejšia je verzia bratov Grimmovcov. V anglickej literatúre ju spracoval Robert Browning: The Pied Piper of Hamelin, 1842.
Autorka ako znalkyňa anglickej literatúry túto legendu poznala, v minulosti ľuďom znela hrôzostrašne. Ale ako symbol odchodu do druhej svetovej vojny ju použila na základe situácie v Kanade na začiatku vojny. Kanada nemá stálu armádu s výnimkou niekoľkých profesionálnych jednotiek, preto v prípade vojny povoláva dobrovoľníkov. A mladí muži – deti – sa do tejto vojny nadšene hrnuli v predtuche veľkého dobrodružstva. Bez toho, aby si vôbec uvedomovali, čo ich čaká. Pôsobilo to presne tak, akoby ich volala nejaká tajomná sila a oni jej nedokázali odolať.
Neskôr však z toho nadšenia vytriezveli
Tam oproti nám stojí niečo, čo treba zniesť zo sveta: príval zla, ktorý by inak život otrávil navždy. Musíme to spraviť, ocko, akokoľvek dlho to bude trvať a nech to stojí, čo to stojí, povedz to ľuďom v Glene namiesto mňa. Ešte si neuvedomujú, čo sa to odtrhlo z reťaze, ani ja som to nevedel, keď som sa prihlásil. Myslel som si, že to je zábava. Nuž, nie je! No som na správnom mieste, o tom nepochybuj. Keď som videl, čo tu urobili domom, záhradám a ľuďom, zdalo sa mi, že vidím, ako cez Dúhové údolie, Glen a záhradu v Ingleside pochoduje horda Hunov. Aj tu mali záhrady – nádherné záhrady s krásou stáročí – a čo z nich zostalo? Rozsekaná, znetvorená krajina! Bojujeme, aby tie milované staré miesta, kde sme sa ako deti hrávali, zostali zachované pre ďalších chlapcov a dievčatá, bojujeme za záchranu a bezpečnosť všetkého ľúbezného, užitočného.
Písal Jem otcovi o pár mesiacov neskôr.