Dúhové údolie

Dúhové údolie (McClelland & Stewart, 1919) bolo pôvodne šiestym dielom série o Anne, no Anne v ňom už postupne odchádza do zákulisia a na scénu prichádzajú deti. Ani nie Annine deti, hoci tie sú základnou kostrou príbehu, tentoraz skôr osirelé deti nového pastora. Johna Mereditha si kongregácia presbyteriánskej cirkvi v Glene St. Mary zvolila za farára. Jej členovia však netušili, že je vdovec a jeho deťom chýba matka. Majú iba starú a hluchú pratetu Marthu, ktorá nie je ani poriadna gazdiná, ani kuchárka. Nemá sa kto o ne postarať, nemá kto dozrieť, ako sa obliekajú, ako sa správajú, stravujú, ako a kde trávia čas. Ich otec je neustále zasnený, ponára sa do kníh alebo sa stráca vo vlastných myšlienkach, nevidí a nepočuje, aj keď mu vystrájajú priamo pod oknom. Malí Meredithovci preto vyvolávajú v okolí dlhotrvajúci a neutíchajúci rozruch.

Anne s Gilbertom sa na začiatku knihy vrátili z trojmesačnej cesty po Európe, no na zvedavé otázky slečny Cornelie Anne iba skonštatuje, že Európa je síce pekná, ale také pekné miesta, na aké sa práve pozerajú, nikde inde nevidela.

Ako Dúhové údolie dostalo meno

Údolie vedľa Anninho a Gilbertovho sídla Ingleside miestni volali jednoducho Dolina. V tomto diele Montgomeryová vysvetľuje, že to Walter mu dal meno Dúhové údolie, a rovnako si malí Blythovci pomenovali aj stromy v tom údolí, akoby malo ísť o spomienku na časy Zeleného domu, keď si Anne sama pre seba pomenovávala miesta, ktoré zbožňovala. Lenže podľa dodatočne napísaného, dnes už predchádzajúceho dielu Anne z Ingleside Walterovi vnukla názov údolia malá Rilla, ktorá ešte nevedela rozprávať:

Dolina už nebola Dolinou. Walter začal mať pocit, že také krásne miesto si zaslúži meno, ktoré vystihuje jeho romantické prednosti. V jedno daždivé popoludnie sa museli hrať v podkroví, no podvečer sa predralo slnko a nádherne zalialo celý Glen. ‚Ó, povlite, aká penká dúa,‘ zvolala Rilla. Bola to tá najúžasnejšia dúha, akú kedy videli. Jeden jej koniec sa opieral o vežu presbyteriánskeho kostola a druhý sa ponáral do trstinou zarasteného kúta rybníka na dolnom konci Doliny. A vtedy a tam ju Walter nazval Dúhovým údolím.

Čím vynikalo

Mimo Dúhového údolia si mohol vietor hučať a duť aj búrlivo. No vo vnútri len jemne povieval. Ponad vystúpené korene smrekov, porastené machom, sa sem-tam vinuli čarovné chodníčky. Po celom údolí rástli divé čerešne roztrúsené pomedzi smreky, v čase kvetu celé biele. Od dediny Glen St. Mary ním pretekal potôčik s vodou s jantárovým odtieňom.

Údolie bolo plné krásnych, priateľských priehlbín a tá najväčšia z nich sa stala ich najmilším vlastným rajónom. Rástli tam mladé smreky a uprostred sa rozkladala mäkká trávnatá čistinka, siahajúca na breh potoka. Vedľa potoka stála breza previsnutá, mladý, neuveriteľne rovný stromček, ktorý Walter nazval Biela pani, a na čistinke Stromy milenci, ako Walter pomenoval smrek a javor, čo rástli tak blízko pri sebe, až sa im konáre splietli dokopy a sotva by sa dali rozpliesť. Jem na Stromy milencov zavesil starú šnúru zvončekov zo saní, ktorú mu daroval kováč z Glenu, a každá návšteva vánku im náhle rozprávkovo zacinkala.

Deti z Ingleside

Jem

mal trinásť, matkine červené kučery a otcove úprimné orieškovohnedé oči, mamin pekný nos a otcove pevné, usmievavé ústa.

Odjakživa to bol silný a spoľahlivý chlapec. Nikdy neporušil sľub. Nerozprával priveľa. Učiteľky ho síce nepovažovali za brilantného, ale za dobrého, všestranného žiaka áno. Nikdy ničomu len tak neveril, zakaždým sa rád sám dopátral, či je nejaké tvrdenie pravdivé. Raz mu Susan povedala, že keď oblizne zamrznutý kov, jazyk mu primrzne a odtrhne si z neho kožu. Jem to okamžite vykonal len preto, aby zistil, či je to tak. A aj zistil, že to tak je, za cenu veľmi boľavého jazyka po niekoľko dní. No Jem sa v záujme vedy nevyhýbal utrpeniu. Veľmi veľa sa naučil neustálymi experimentmi a pozorovaním a jeho bratia a sestry považovali jeho rozsiahle poznanie ich malého sveta za úplne úžasné.

Jem vždy vedel, kde práve dozrieva prvé ovocie, kde sa zo zimného spánku prebúdzajú prvé bledé fialky a koľko modrých vajec nechali drozdy v hniezde v javorovom hájiku. Z okvetných lístkov sedmokrások vedel veštiť šťastie, z kvetov ďateliny vysávať medovú šťavu a vyhrabať jedlé korene všelijakých rastlín na brehoch rybníka, zatiaľ čo sa Susan každý deň bála, že sa všetci niečím otrávia. Vedel, kde sa dá nájsť tá najlepšia živica na žuvačku v jan-tárových hrudkách vyvretých z popukanej smrekovej kôry, kde v bukovom lese pri Harbour Heade rastú najhustejšie orechy a na ktorých miestach potoka sa to priam hemží pstruhmi. Dokázal napodobniť hlas každého divého vtáka či zvieraťa vo Four Winds a poznal miesta, kde rastú všetky poľné kvety od jari do jesene.

Walter

mal dvanásť. Výzorom sa z rodiny vymykal, nepodobal sa na žiadneho známeho príbuzného. Bol najkrajší z inglesidských detí. Mal rovné čierne vlasy, jemne krojené črty a úžasné oči. V ich tmavosivých hĺbkach sa zračila všetka radosť, žiaľ, smiech, vernosť a túžba celých generácií, čo už dávno spočívali pod zemou. Po mame zdedil živú predstavivosť, ba u neho sa prehĺbila až do krajnosti a občas ho nesmierne vystrašila. Mrazy zimy, volanie jari, sny leta a veľkoleposť jesene pre Waltera znamenali veľa. Vášnivo zbožňoval krásu a cítil až prenikavý odpor ku všetkému škaredému, ale aj násiliu a konfliktom. Jem bol v škole náčelníkom, no Waltera veľmi neuznávali. Považovali ho za babu a bojka, lebo sa nikdy nebil a len zriedka sa pripojil k chlapčenským školským hrám. Radšej sa sám utiahol do kúta a čítal si knihy, najmä básničky.

No aj napriek tomu, že nemal dosť fyzickej sily, získal si istý mimovoľný rešpekt tým, že „rozprával ako kniha.“ Nikto v škole v Glene St. Mary nedokázal hovoriť ako on. Jeden chlapec povedal, že „to znie ako kázeň,“ a iba vďaka tomu ho všetci nechali na pokoji a nerobili mu zle, čo by sa stalo väčšine chlapcov, ktorých podozrievali, že neznášajú alebo sa boja rany päsťou.

Dvojčatá Nan a Di

Desaťročné dvojčatá z Ingleside porušili tradíciu dvojčiat tým, že sa vôbec nepodobali. Anne, ktorú vždy volali Nan, bola veľmi pekná, mala mäkké orieškovohnedé oči a hodvábne orieškovohnedé vlasy. Išlo o to najšťastnejšie a najroztomilejšie dievčatko, ako povedala jedna jej učiteľka, bola jednoducho Blythová priezviskom i povahou. (Anglické slovo blithe nemá presný slovenský ekvivalent, znamená niečo ako rozjarený, naradovaný, živý, šťastný i bezstarostný, skrátka človek, čo sa teší zo života.) A jej pleť nemala ani jedinú chybičku, na veľkú spokojnosť jej mamy. „Taká som rada, že mám aspoň jednu dcéru, ktorá môže nosiť ružovú farbu,“ vyhlásila pani Blythová víťazoslávne.

Diana Blythová, známa ako Di, sa veľmi podobala na mamu, mala sivozelené oči, neustále iskriace osobitým leskom a jasom, a červené vlasy. Možno aj preto bola otcov miláčik. Ona a Walter si boli osobitne blízki, iba jej jedinej bol Walter ochotný prečítať verše, čo sám napísal, ona jediná vedela, že sa tajne zo všetkých síl usiluje napísať epickú báseň, nápadne pripomínajúcu Marmiona (Epická báseň sira Waltera Scotta, 1818) minimálne v niektorých aspektoch, ak aj nie vo všetkých. Udržala všetky jeho tajomstvá, dokonca aj pred Nan, a zdôverovala sa mu so svojimi.

Shirley a Rilla

sa ešte s ostatnými v Dúhovom údolí nehrávali. Shirley mal osem, stále to bol Susanin „hnedý chlapček“ a jeho autorka spomína najmenej, len občas veľmi stručne pripomenie, že je tichý, pokojný a hĺbavý. Rilla má šesť, dlhé červené kučery, orieškovohnedé oči, krásnu jamku nad hornou perou (odborným názvom philtrum), a napriek tomu, že šušle, je to to najkrajšie dievčatko v širokom okolí. Preto je aj dosť samoľúba, hoci ako najmladšiu ju všetci veľmi rozmaznávajú. Jej však Montgomeryová venovala celú jednu knihu, posledný diel série o Anne, Rilla z Ingleside.

Deti z fary

Niečo sa dozvieme z textu, niečo povie Anne a ostatné pridá slečna Cornelia.

Jerry

mal dvanásť, čierne vlasy a čierne oči, hral na drumbli. Anne ho charakterizuje ako najbystrejšieho žiaka glenskej školy a vraj mal pred sebou oslnivú kariéru. Išlo o mužného, čestného, pravdovravného mladého muža. A slečna Cornelia pridala aj vtipnú úvodnú historku: Jerry išiel na metodistické modlitby a sadol si vedľa starého Williama Marsha, a ten ako zvyčajne vstal a pri svojom vyznaní viery hrozne stonal. A len čo si zase sadol, Jerry sa ho pošepky spýtal: Už sa cítite lepšie? Chudák Jerry mu chcel prejaviť súcit, no Marsh to považoval za bezočivosť a nazlostil sa na neho.

Faith

mala jedenásť, ako vraví Anne, bola to krásavica a rovnako inšpiratívna a originálna ako krásna. Nebolo na nej nič obyčajné. Ani všetky ostatné dievčatá v Glene dokopy nemali toľko vitality, dôvtipu, radosti a odvahy ako ona. Na svete nemala ani jedného nepriateľa. Všetci, čo ju poznali, ju ľúbili. Inak mala zlatohnedé oči, zlatohnedé kučery a krvavočervené líca a priveľa sa smiala.

Úvodná historka od slečny Cornelie: pani Millisonová im priniesla tucet vajec a za vedro mlieka. Faith to vzala a skackala s nimi po schodoch do pivnice. Pár schodov pred koncom zakopla a skotúľala sa dole spolu s tým mliekom a vajcami. Zvyšok si viete predstaviť… A to dieťa odtiaľ vyliezlo so smiechom. Vraj: „Neviem, či som to ja alebo vaječný krém.“

Una

mala desať a bola stelesnená milota. Okrem toho mala dlhé hladké čierne vlasy, smutné tmavomodré oči a iba občas sa zadumane usmiala. Oveľa viac než Faith vnímala názor verejnosti a až úzkostlivo si uvedomovala, že na ich spôsobe života nie je niečo v poriadku. Túžila to napraviť, ale netušila ako. Občas poutierala prach na nábytku, no iba zriedka našla prachovku, keďže sa nikdy nenachádzala na tom istom mieste dvakrát. A ak našla kefu na šaty na viditeľnom mieste, v priebehu soboty sa pokúsila otcovi vykefovať najlepší oblek a raz mu aj hrubou bielou niťou prišila odtrhnutý gombík. Keď pán Meredith prišiel na druhý deň do kostola, všetky ženské oči si ten gombík všimli a duše členiek dámskeho dobročinného spolku to rozrušilo na celé týždne.

Carl

Carl mal deväť a vďaka svojej láske k mravcom, žabám a pavúkom sa jedného dňa mal stať prírodovedcom, ktorým sa bude pýšiť celá Kanada – ba celý svet. Okrem toho mal jasné, žiarivé, tmavomodré oči svojej zosnulej matky, nebojácne a priame, a aj jej hnedé vlasy so zlatistým leskom. Neustále nosil vo vreckách alebo za košeľou nejaký hmyz alebo žabu či užovku a aj s nimi spával.

Ešte jedna sirota navyše

Mary Vanceová – dvanásťročná sirota, ktorú si zo sirotinca vzala istá vdova a správala sa k nej veľmi surovo. Mala zvláštne „biele“ oči, čiže také bledomodré, až pôsobili ako biele. Od detstva sa pohybovala iba medzi hrubými ľuďmi, preto sa spočiatku vyjadruje drsne, neovláda základné pravidlá slušného správania. Malí Meredithovci ju našli v starej stodole vyhladovanú a otrhanú a vzali si ju k sebe domov. Pán Meredith si to ani nevšimol, takže sa Mary načas udomácnila na fare, kým obyvatelia Glenu a slečna Cornelia nezačali pátrať, odkiaľ prišla. Aspoň na ten krátky čas na fare zavládol poriadok a čistota, pretože Mary vedela urobiť všetko a bola robotná, len škoda, že ju teta Martha nepustila do kuchyne.

Pribudli nové postavy z Glenu

Okrem stálic Susan Bakerovej a slečny Cornelie sa v Dúhovom údolí objavili aj postavy, ktoré vraj bývali v Glene St. Mary odjakživa, v predchádzajúcich dieloch sme sa však s nimi nestretli. V posledných dvoch sa už budú spomínať.

Reverend John Meredith

ovdovel už pred niekoľkými rokmi. Ešte vždy bol mladý a pekný, ale nadmieru roztržitý, nepozorný, neustále pohrúžený do kníh a premýšľania o otázkach teológie. Stávalo sa mu, že keby ho neprišli zavolať, zabudol by ísť odslúžiť bohoslužbu, alebo mladému páru namiesto sobáša predniesol pohrebný obrad.

Obyvatelia Glenu mu zazlievali, že svoje deti rozmaznal a nedokáže ich vychovávať. Vo svetlých chvíľkach si jasne uvedomoval, že jeho deti nemajú takú dobrú starostlivosť, telesne i duševne, ako keď žila jeho manželka, a neustále akosi v hlbokom podvedomí tušil, že dom a jedlo sú úplne iné, keď sa o ne stará teta Martha, ako keď boli v Ceciliiných rukách. No inak žil len vo svete kníh a abstraktných vízií, a tak sa aj napriek tomu, že mu len zriedka niekto vykefoval oblek a že gazdinky v Glene podľa jeho ako slonovina bledých zreteľných čŕt a tenkých rúk usúdili, že nemá dostatočnú stravu, nepovažoval za nešťastného muža. Občas sa však vedel aj „zobudiť“, a vtedy sa z neho stal aj veľmi dobrý a citlivý muž, ba možno aj zaľúbený.

Ellen a Rosemary Westové

Sestry, staré dievky, ktoré pre čudnú prísahu v minulosti žijú stále spolu a nemôžu sa vydať. Ellen kedysi chodila s Normanom Douglasom, no pohádali sa a náhle rozišli (obľúbená Montgomeryovej téma), načo sa Norman Douglas rýchlo a neuvážene oženil s inou. Rosemary bola ako sedemnásťročná zasnúbená, no jej milý sa ako námorník vybral na more a utopil sa s potopenou loďou. Výzorom a povahou priam kontrastujú, Ellen je o desať rokov staršia, tmavá s hustým čiernym obočím. Zaujíma sa o politiku a má až mužské videnie sveta. Rosemary je naopak bledšia, jemná, citlivá, samá dobrota.

Norman Douglas, červenovlasý a červenobradý obor s hlučnými až grobianskymi spôsobmi. Napriek nim je dosť inteligentný a sčítaný, na všetko má vlastný názor, orientuje sa v politike, ale aj v náboženstve, hoci nechodí do kostola a všetci ho považujú za pohana.

No a, samozrejme, príbeh sa hemží miestnymi klebetnicami a klebetníkmi, vdovami, starými dievkami alebo slečnami, ktoré by nedbali stať sa domácou paňou na fare.

Neslýchané výtržnosti

Hlavným kameňom úrazu bol fakt, že presbyteriánska fara v Glene St. Mary stála hneď vedľa starého, už nepoužívaného metodistického cintorína. Okolo samotnej budovy bolo málo miesta, kde sa mohli pastorove deti hrať. Preto sa najčastejšie zdržiavali a hrali na cintoríne, čo medzi obyvateľmi vyvolávalo neutíchajúce pobúrenie. Sedávali na náhrobných doskách, poskakovali či tancovali na nich (najmä Faith), po večeroch tam sedávali s lampášom, Jerry hrával na drumbli veselé pesničky. Raz si dokonca zorganizovali festival náboženských piesní, inokedy súťaž v modlitbách. A obrovský škandál vyvolalo, keď si Faith a Una pomýlili deň a v nedeľu prášili na cintoríne koberce. V nedeľu!

Okrem toho má Faith potrebu verejne ich prehrešky vysvetľovať – v kostole pred zhromaždením alebo v miestnych novinách – a pritom prostoreko vyrozprávať všetko, čo kedy počula a nepatrí sa hovoriť. Nebojí sa pred ľudí postaviť v rozpáraných šatách alebo príde do kostola s holými nohami bez pančúch, pretože svoje najlepšie čižmy a pančuchy darovala dievčatku, čo im v mraze prinieslo ryby bosé.

Pokus o nápravu

Kongregácia postupne začína mať prehreškov pastorových detí dosť a pravidelne sa hovorí o tom, že požiadajú Johna Mereditha, aby sa toho miesta vzdal. Obviňuje ho totiž z toho, že je za to zodpovedný. Jemu sa to síce nedonesie, ale jeho deti sa všetko dozvedajú od Mary Vanceovej a veľmi ich to trápi. Nevedia, čo s tým, kým im Jem Blythe neporadí, aby si založili Klub dobrého správania. Na to pristanú a sú na sebe prísni. Ak niečo vyparatia, musia sa za to potrestať.

Spočiatku sa im tá samovýchova zdá ľahká, ale keď si za trest naložia, že celý deň nič nezjedia, a Una potom v kostole omdlie, ukáže sa, že ich klub môže byť až nebezpečný. A potvrdí sa to, keď Carl takmer umrie na obojstranný zápal pľúc po tom, čo v noci na cintoríne veľmi prechladne. Musel tam zostať až do polnoci ako trest za to, že sa zľakol domnelého ducha.

Dobré a čestné srdcia

Niet však pochýb, že inak sú pastorove deti dobrosrdečné, úprimné, čestné, ba dokonca odvážne. Faith a Una aj pravým Anniným spôsobom zasiahnu do života dospelých aj napriek veľkému strachu. Una najprv prehovorí pani Elliottovú, aby si vzala k sebe Mary Vanceovú. Faith sa nebojácne postaví Normanovi Douglasovi, keď ho chce prehovoriť, aby sa vrátil do cirkvi a prispieval na pastorov plat (aby rodina nemusela z Glenu odísť). No najväčšmi sa v závere prekoná Una. Po tom, čo jej Mary Vanceová narozprávala o nevlastných matkách, sa strašne bojí, že sa ich otec znovu ožení a jeho nová manželka ich bude nenávidieť a otca stavať proti nim. A predsa príde poprosiť Rosemary Westovú, aby sa vydala za ich otca.

A tým sa všetky trápenia Meredithovcov v Glene St. Mary skončia.

Veštecká predpoveď

Obrázky na záver vyznievajú trochu pochmúrne, ale presne touto predzvesťou sa Dúhové údolie končí, hoci príbeh je väčšinou veselý. Autorka ho totiž písala už počas vojny, krátko po jej konci aj vyšiel.

Neprišla som na to, aké iné obrázky sa k tomuto dielu hodia. Ak na to prídem, pridám.