Anne z Ingleside

Dlhá prestávka v sérii

Pravdou je, že sa Lucy Maud dlho bránila vyhovieť naliehaniu čitateľov a písať dokola o Anne a jej príhodách. Príčinou mohli byť jej osobné či rodinné starosti, alebo jednoducho stratila niť a vnútorné spojenie s Anne. To sa skrátka spisovateľom stáva. Ak autor píše zo seba, z vlastného vnútra, nemôže si dať nadiktovať, čo má písať a ako sa má jeho príbeh odohrávať. Presne ako to Anne povedala Diane pri svojej prvej poviedke, keď jej Diana tvrdila, že svoju hrdinku môže napísať tak, ako to sama chce: „Nemôžem, Averil je veľmi netvárna hrdinka. Urobí a povie veci, čo som jej nikdy nechcela dovoliť. Potom pokazí všetko, čo sa stalo predtým, a ja to musím znovu prepisovať.“

No podľa mňa mohli byť pre takú dlhú prestávku ešte vážnejšie dôvody. Prvý: vek autorky. Prvý diel Anne napísala už po tridsiatke, v druhom a treťom ju nechala rásť, študovať a dozrievať, v štvrtom ju vydala a nechala rodiť deti. V posledných dvoch si ju už potrebovala vekom priblížiť. Na začiatku Dúhového údolia má Anne už štyridsať a v poslednom diele sa prehupne cez päťdesiatku, čím bola odrazu o desať rokov staršia ako jej autorka. Druhý: keď v roku 1919 vyšlo Dúhové údolie, mala Montgomeryová už štyridsaťpäť rokov a krátko predtým ju mimoriadne hlboko zasiahla katastrofa, akú si dovtedy ani nevedela predstaviť: prvá svetová vojna. Jej náznaky sa síce objavili už v Dúhovom údolí, no naplno ju spracovala až v poslednom diele Rilla z Ingleside. Vojna ňou skutočne natoľko otriasla, že už nemohla v Anne pokračovať inak, iba snahou vypísať sa z vlastných dojmov a zážitkov a sériu ukončiť.

Oblúk predstavivosti sa uzatvára

A potom sa jej na sklonku života a na sklonku ďalšej strašnej vojny akoby oblúkom vráti predstavivosť. Podobne ako Anne v poslednom diele. Už nesníva do budúcnosti, ale hľadí späť do minulosti a uvedomí si, čo všetko nedopovedala či nechala zamlčané. A aby mohla odísť s pocitom, že jej nezostalo nič nevypovedané, odpovie na hore uvedené otázky, ba na ešte hlbšie, ktoré jej možno aj čitatelia vyčítali, a možno ich videla aj sama:

Mohla Anne prežiť celý život tak vyrovnane, ako sme ju videli v posledných dieloch, odkedy sa vydala? Nezasiahlo jej do rodinného života okrem úmrtia prvého bábätka a vojny nič nepríjemného, neznesiteľného, s čím sa bolo treba vyrovnávať? Nemala žiadny vnútorný život? Nikdy jej nepraskli nervy? Nezvýšila hlas? Nikdy nemala všetkého po krk? A čo jej a Gilbertov intímny život? Veď ich intímne chvíle autorka dovtedy iba naznačovala troma bodkami. Jediný raz nazvala bozk bozkom – keď sa zasnúbili. Stačí čitateľom (na dnešné pomery už veľký) počet detí, aby im bolo jasné, že naozaj intímne žili? (Možno aj stačí.) Okrem tej jednej hádky sa už nikdy nepohádali? A napokon aj trochu úsmevná otázka: vyliečila sa niekedy z dohadzovania manželstiev? (Potrebovala sa z toho vyliečiť? Veď tým párom priniesla iba šťastie.)

Lenže Lucy Maud Montgomeryová nielenže doplnila Annin život o obdobie chýbajúcich dvanástich rokov v Anne z Ingleside. Dotiahla ho do poslednej bodky zároveň s vlastným životom. Poslednú knihu s názvom Citáty Blythovcov totiž doručili vydavateľovi v deň jej smrti. Bola to jej záverečná výpoveď nielen o Anne, ale aj o sebe samej a celom svete.

Rozlúčka s Avonlea a Zeleným domom

Na začiatku dielu stretávame Anne naposledy v Avonlea. Spoločne s Gilbertom prišli na pohreb jeho otca. Gilbert už nemá v Avonlea žiadnych vlastných príbuzných, keďže sa dozvedáme, že jeho matka zomrela rok či dva pred otcom. Okrem Diany stretneme už len pani Lyndovú, dozvieme sa, že Davy sa oženil, Marilla sa už len spomína. Je pravdepodobne jar, necelých deväť rokov od Anninej svadby, Anne má teda tridsaťštyri rokov a čaká svoje šieste dieťa. Ide o jej poslednú návštevu v Avonlea, ktorú vidíme, zvyšné sa už len spomínajú.

Akoby autorka chcela čitateľom, najmä tým, čo ďalej trvajú na Anne ako pojašenej jedenásťročnej sirote zo Zeleného domu, dôrazne pripomenúť, že Anne už je iným človekom, dozrela, zmúdrela, má rozvetvenú rodinu a nebýva v Zelenom dome. Preto jej po návrate domov vloží do úst túto vetu: „Gilbert, miláčik, bolo pekné byť na týždeň zase Anne zo Zeleného domu, no vrátiť sa domov a byť Anne z Ingleside je stokrát krajšie.“

Nenápadná rozlúčka s Marillou

Ostatné návštevy Anne, Gilberta a ich detí v Avonlea sa už iba spomínajú. Deti do Avonlea chodia rady, majú rady tetu Marillu, Dianu či uja Davyho, páči sa im tamojší kraj, no keďže ten najväčší raj majú doma hneď vedľa domu v Dúhovom údolí, radšej sa hrávajú tam. Marilla sa naposledy spomína na začiatku Dúhového údolia: „Marilla má osemdesiatpäť, vlasy už jej zbeleli ako sneh, no oči, hoci to znie zvláštne, má lepšie než v šesťdesiatke.“ Annine deti zbožňuje, no najradšej má Jema: „Marilla ich (deti) hrozne rozmaznáva. Osobitne na Jemovi nevidí žiadnu chybu.“

Možno si len málokto uvedomí, aké šťastie Marillu v podobe Anne postretlo. Väčšiu polovicu života bola osamelá stará dievka, ktorá žila iba s veľmi tichým a nenápadným starším bratom. No odkedy do rodiny pribudla Anne, aj ona sa na staré kolená začala citovo prebúdzať, najprv pri Anne, potom pri Davym a Dore, a napokon ju osud zahrnul celým zástupom detí: Anniných, Davyho a Doriných, ktorým už mohla lásku rozdávať priam z nevyčerpateľnej studne.

Malí Blythovci

Je čarovné a až neuveriteľné sledovať, ako sa dvaja jedináčikovia (a Anne navyše úplná sirota) rozrástli na početnú rodinu, naplnenú vzájomnou láskou, spolupatričnosťou, radosťou a šťastím, a ako svojim deťom dokázali zabezpečiť všetko, čo potrebovali alebo si mohli želať. Keď Anne s Gilbertom opúšťali vysnívaný dom, mali iba prvorodeného syna a Anne už bola pravdepodobne znovu tehotná. V tomto diele sa už zoznámime so všetkými ich deťmi. Na začiatku knihy má Jem sedem, Walter šesť, dvojčatá Nan a Di (Anne a Diana) štyri, Shirley (tu chlapec) dva a Rilla sa práve narodila. Na konci knihy sú všetci o šesť rokov starší.

Jem

Zaujímavé je aj to, ako sa v deťoch zmiesili črty a povahové vlastnosti rodičov. Jem má tmavočervené vlasy a hnedé oči. Je to živý, dobrodružný chlapec, takmer ničoho sa nebojí, nebojí sa za správnu vec pustiť do bitky a vždy vyhrá, v prírode sa cíti ako doma, dokáže napodobniť hlasy vtákov a zvierat, ba aj drozdy mu dovolia, aby ich vzal do ruky. Neustále niečo objavuje a na všetko musí prísť sám. Nemá však šťastie na vlastných maznáčikov, psy sa mu alebo stratia, alebo umrú, čo ho zakaždým veľmi zabolí. Ale len on pozná miesta, kde na jar rastú pozemníky, a iba on ich každú jar nosí mame.

Walter

Walter sa z rodiny výzorom vymykal. Bol najkrajší z inglesidských detí a nepodobal sa na žiadneho známeho príbuzného. Mal rovné čierne vlasy a jemne krojené črty. No zdedil maminu živú predstavivosť a vášnivú lásku ku kráse, ba dotiahol ju oveľa ďalej než ona, až do krajnosti. Nikdy sa nebil, neznášal bitky, násilie, ale vôbec všetko škaredé, dokonca aj škaredé slová. A preto pôsobil ako bojko, hoci sa v krajnom prípade dokázal až neuveriteľne prekonať. Od malička písal básne a chcel sa stať básnikom.

Dvojčatá Nan a Di

„Dvojčatá z Ingleside porušili tradíciu dvojčiat tým, že sa vôbec nepodobali.“

Nan mala mäkké orieškovohnedé oči a hodvábne orieškovohnedé vlasy a ani jedinú pehu. Po mame sa však občas nechala uniesť predstavivosťou. Di sa naopak veľmi podobala na mamu, mala sivozelené oči a červené vlasy, no praktickú povahu zdedila po otcovi.

Dvaja najmladší

O Shirleym sa toho nikdy veľa nedozvieme. Vieme len to, že Anne bola po jeho narodení dlho chorá a slabá a toto bábätko prežilo iba vďaka Susan, ktorá si ho odvtedy dosť privlastňovala. Označujú ho za hnedého chlapca, s hnedšou pleťou, ako majú jeho súrodenci, hnedými vlasmi i očami. Je veľmi pokojný, tichý a mlčanlivý, až neskôr sa dozvieme, že sa podobá na Gilbertovho otca.

Z najmladšej Rilly s maminými červenými vlasmi a otcovými orieškovohnedými očami vyrastie veľká krásavica. Až do puberty šušle. Jej povahu však do hĺbky spoznáme až v poslednom diele Rilla z Ingleside. No v tomto diele sa dozvieme, že práve Rilla mala zásluhu na tom, že si malí Blythovci premenovali susednú Dolinu na Dúhové údolie: „Dolina už nebola Dolinou. Walter začal mať pocit, že také krásne miesto si zaslúži meno, ktoré vystihuje jeho romantické prednosti. V jedno daždivé popoludnie sa museli hrať v podkroví, no podvečer sa predralo slnko a nádherne zalialo celý Glen. ‚Ó, povlite, aká penká dúa,‘ zvolala Rilla, ktorá ešte nevedela dobre rozprávať. Bola to tá najúžasnejšia dúha, akú kedy videli. Jeden jej koniec sa opieral o vežu presbyteriánskeho kostola a druhý sa ponáral do trstinou zarasteného kúta rybníka na dolnom konci Doliny. A vtedy a tam ju Walter nazval Dúhovým údolím.“

Anne a Gilbert ako rodičia

Milé je tiež sledovať, ako sa z Anne a Gilberta stali rodičia. A v tomto diele nám ich Montgomeryová konečne predstaví podrobnejšie v jednotlivých situáciách, do ktorých sa ich deti dostanú.

Anne by sme si aj vedeli predstaviť, že je taká mama, akú chcela mať sama, a najmä bola od malička zvyknutá starať sa o deti, ale Gilberta iba sotva. Veď sme ho poriadne ani nespoznali. Hoci sme vedeli, že medzi rovesníkmi bol vždy autorita, večný kapitán a predseda ročníka. No a tu vidíme, že je autorita aj pre svoje deti, hoci veľmi láskavá a milujúca autorita. A zdá sa, že sa s Anne pri výchove detí úplne zhodnú. To nám však ukázal až tento dodatočný diel, a to hneď v úvode. Sedemročný Jem chce ísť večer s chlapcami do prístavu na nejakú zábavu, no rodičia ho pochopiteľne nepustia. Ešte je na to malý.

„Vylúčená vec!“ vyhlásil doktor Blythe tónom, ktorému Jem rozumel. Vedel, že nemá nádej, že ocko zmení názor alebo sa ho mama pokúsi prehovoriť. Bolo jasné, že v tejto veci sa mama a ocko úplne zhodnú. „Dobre,“ odvetil vyzývavo a pozrel na mamu, „ak ma nechcete mať radi, nemusíte. No ako by sa vám páčilo, keby som odišiel do Afriky strieľať tigre?“ „V Afrike tigre nežijú, miláčik,“ odvetila mama nežne.

„Beztak nepôjdem do postele skôr ako o deviatej! A keď vyrastiem, nikdy nepôjdem spať. Zostanem hore po celú noc, každú noc, a dám sa potetovať všade. Budem najhorší, ako len dokážem. Uvidíte.“ „Aj tak by bolo oveľa lepšie než beztak, miláčik,“ opravila ho mama.

Hlbší ponor do detskej duše

A čo na to Jem?

Susan mu von vyniesla veľký kus koláča s polevou z javorového sirupu a orechmi, ale: „Nie, ďakujem,“ odmietol Jem s kamennou tvárou. Prečo mu neodložila nejaké perníky so šľahačkou? Určite ich všetky zožrali. Hnusoby! Ponoril sa do ešte hlbšej melanchólie. Banda už je na ceste do Harbour Mouth. Nezniesol ani len tú myšlienku. Musí niečo urobiť, aby im ukázal! Čo keby rozsekal Diinu pilinovú žirafu rovno na koberčeku v obývačke? Stará Susan by sa zbláznila… Susan so svojimi orechmi, keď dobre vie, že neznáša orechy v javorovom sirupe!

Čo keby išiel do jej izby a dokreslil by tomu anjelovi v kalendári fúzy? Odjakživa toho tučného, ružového, usmiateho anjela neznášal, lebo vyzeral ako Sissy Flaggová, ktorá pred celou školou vyhlásila, že Jem Blythe je jej frajer. Jej! Sissy Flaggovej! Čo keby oskalpoval Naninu bábiku? Čo keby odrazil nos Gógovi alebo Magógovi – alebo aj obom? Možno by mama pochopila, že už nie je chlapec. Nosil jej pozemníky celé roky a roky a roky, odkedy mal štyri, ale na budúcu jar už jej nič neprinesie. Nie, ani náhodou! Čo keby zjedol zopár zelených nezrelých jabĺk a bolo by mu poriadne, ale naozaj poriadne zle! Možno by ich niečo také vystrašilo. Čo keby sa prestal umývať za ušami?

Ešte nestačí

Čo keby na všetkých v kostole na budúcu nedeľu robil grimasy? A čo keby dal tete Mary Marii húsenicu do… veľkú, pruhovanú, chlpatú húsenicu? Čo keby ušiel do prístavu a skryl sa v člne kapitána Davida Reesa a ráno by s ním vyplával do Južnej Ameriky? Mrzelo by ich to potom? Čo keby sa nikdy nevrátil? Čo keby odišiel do Brazílie poľovať na jagure? Vtedy by im to bolo ľúto? Nie, staví sa, že by nebolo. Nikto ho nemá rád. Vrecko v nohaviciach má deravé. Nikto mu ho nezašil. Dobre, jemu to je jedno. Ukáže tú dieru všetkým v Glene, aby ľudia vedeli, ako ho zanedbávajú.

Mama a ocko

Mama utišuje Jema, keď mu zomrel prvý psík, a jeho to tak bolelo, že to takmer nevydržal:

Vtedy sa okolo neho ovinuli nežné ruky a zovrelo ho vrúcne objatie. Ó, na svete predsa len ešte zostala láska, aj keď Gyppy odišiel. „Mami, už to vždy bude takto?“ „Vždy nie.“ Anne mu nepovedala, že čo nevidieť zabudne, že nebude dlho trvať a Gyppy zostane len milou spomienkou. „Vždy nie, Jem. Jedného dňa to bude lepšie, tak ako sa ti zahojila popálená ruka, hoci to spočiatku veľmi bolelo!“

Mama pomôže Nan prekonať strach z cintorína, keď si vymyslí, že urobí dohodu s Bohom. Ak vraj mama nezomrie na zápal pľúc, prejde sa v noci po cintoríne. Mama sa uzdraví, ale Nan to nedokáže, preto musí všetko vyrozprávať mame, a tá ju nielenže pochopí, ale sľúbi jej, že tam pôjde s ňou. Mama utešuje dievčatá, keď ich oklamú kamarátky, mama im ošetruje a obväzuje rany, ofukuje, vysvetľuje, rozveseľuje… Upokojuje, keď Gilbert takmer dostane zápal pľúc a jeho stav je vážny.

Ocko im nosí hračky, domáce zvieratká, zachraňuje mačatá, má zmysel pre humor a rád sa smeje, rovnako ako celá rodina.

Na to všetkom sú najzaujímavejšie ich reakcie, Annine, ale aj Gilbertove. Anne sa nikdy nezasmeje, akokoľvek by jej to bolo smiešne, a Gilbert naopak zareaguje veselo. Preto sa ich deti naučia so všetkým zdôverovať, čo im v skutočnosti pomáha rásť rovno.

Šťastný domov

Nie je preto prekvapením, že sa všetci radi smejú, je im spolu dobre a sú šťastní:

„Mamulienka,“ ozval sa Jem, „môžem si vziať tie staré pštrosie perá z povaly a prišiť si ich vzadu na nohavice ako chvost? Zajtra si urobíme cirkus a mám byť pštros. A budeme mať slona.“ „Vieš o tom, že potrava pre slona stojí šesťsto dolárov ročne?“ spýtal sa Gilbert vážne. „Vymyslený slon nestojí nič,“ vysvetlil Jem trpezlivo. Anna sa zasmiala: „Našťastie na svojej predstavivosti nemusíme šetriť.“

No nielen rodičia veľmi ľúbia svoje deti, aj deti vrúcne ľúbia rodičov, hoci najčastejšie vidíme ich vzťah k mame.

Najdrahšia a najkrajšia mama na svete

Všetky deti Anne zbožňujú:

Mama je taká pekná, najkrajšia mama, akú kedy niekto mal.
„Mama je taká citlivá,“ bola posledná Dianina myšlienka predtým, než zaspala.
„Mami, povieš mi rozprávku na dobrú noc, pri ktorej mi bude behať mráz po chrbte? A budeš potom pri mne sedieť, kým nezaspím?“ „Na čo iné sú mamy, miláčik?“
„Mamulienka, v tých šatách naozaj vyzeráš nádherne.“

Darček pre mamu k narodeninám

Jem si usilovne zarábal peniaze, aby mohol mame k narodeninám kúpiť korálky, o ktorých si myslel, že sú to skutočné perly. Keď zistil, že nie sú, zrútil sa mu svet:

Čo povie, ako sa bude cítiť, keď sa to dozvie? Lebo povedať jej to musí, pravdaže. Nikdy mu ani na okamih nezišlo na um, že by to nemala vedieť. Mame sa ďalej nesmie klamať. Musí vedieť, že jej perly nie sú pravé. Chuderka mama! Bola na ne taká pyšná. Vari nevidel, ako jej hrdosťou žiaria oči, keď ho pobozkala a poďakovala mu za ne?

A čo na to mama?

Ak sa aj Anne chcela usmiať, na tvári sa jej neobjavil ani náznak úsmevu. V ten deň si Shirley udrel hlavu, Nan vytkla členok, Di tak prechladla, že stratila hlas. Anne bozkávala, obväzovala a utišovala, no toto bolo čosi iné… Toto si vyžadovalo všetku materinskú múdrosť. „Jem, nečakala som, že považuješ tie perly za pravé. Vedela som, že nie sú… prinajmenšom pravé v istom zmysle. V inom zmysle je to ten najpravejší darček, aký som kedy dostala. Pretože si do nich vložil lásku, prácu a čosi si pre ne obetoval… Tým sú pre mňa oveľa vzácnejšie než všetky drahokamy, čo potápači vylovili z mora pre nejaké kráľovné. Miláčik, nevymenila by som tie korálky ani za náhrdelník, o ktorom som včera čítala, že nejaký milionár daroval svojej neveste a stál ho pol milióna. To ti napovie, ako si ten tvoj darček cením, najdrahší zo všetkých drahých synčekov.“

Domov bez mamy

Do šťastného života však vstúpia aj pohromy a hrozby. Niektoré sú prirodzené a tak sa s nimi treba aj vyrovnať. V jeden rok dostala Anne obojstranný zápal pľúc a zdalo sa, že to neprežije.

Ingleside náhle zovreli, pohltili a zatemnili bezmenné tiene. Deťom nepovedali, ako vážne je mama chorá, ba dokonca ani Jem si to naplno neuvedomoval. No všetky cítili chlad a obavy, boli smutné a nešťastné. Už zase sa v javorom háji neozýval smiech a v Dúhovom údolí sa nikto nehral. No najhoršie zo všetkého bolo, že ich k mame nepustili. Mama ich nevítala s úsmevom, keď sa vracali domov, mama im neprišla dať pusu na dobrú noc, nebolo mamy, aby ich ofukovala, utišovala a chápala, nebolo mamy, s ktorou by sa smiali na vtipoch, a pritom tak ako mama sa nevie smiať nikto. Bolo to oveľa horšie, ako keď bola preč, lebo vtedy aspoň vedeli, že sa vráti, teraz vedeli… Nevedeli nič. Nikto vám nič nepovie, len vás odoženú preč.

„Boh nenechá mamu umrieť, však, Susan?“ spýtal sa Walter s úplne bielymi perami a pozrel sa na ňu tak vážne a sústredene, až mala Susan ťažkosti vysloviť milosrdnú lož. Na smrť sa totiž bála, že to je lož. Bola veľmi vystrašená. V to popoludnie sestra krútila hlavou. A doktor odmietol zísť dole na večeru.

Pohroma menom Mary Maria

Ale katastrofy prichádzajú aj zvonka. Takú katastrofu, ktorá sa ťahá štvrtinou knihy, vniesla do Anninej a Gilbertovej rodiny Gilbertova teta Mary Maria Blythová, sesternica jeho otca a zároveň jeho jediná žijúca príbuzná. Ide o jednu z najhorších starých dievok, aké Montgomeryová priniesla do literatúry. Prišla do Ingleside na návštevu a zostala tam rok. Najhorší rok, aký kedy Annine deti, ale i ona a Gilbert pred vojnou zažili. Rozvrátila všetku rodinnú pohodu, nikto v dome sa nesmel smiať, deti nemohli hovoriť otvorene a úprimne, ako boli zvyknuté, a všetky sa jej báli. Gilbert odmietal poslať tetu preč, lebo bol údajne veľmi „clannish“, čomu sa u nás hovorí, že držal na rodinu, a nemienil vyhnať vlastnú príbuznú. Ale to len preto, že sa nedozvedel ani polovicu z toho, čo sa v dome v skutočnosti dialo. Keby to bol vedel, neváhal by.

Takto to vyjadrila Susan:

„Všetko ju uráža a láme jej srdce, ale nikdy nie dosť na to, aby sa zbalila a odišla. Len sedí a tvári sa, akoby bola osamelá a zanedbávaná, až to pani doktorovú vyvádza z miery. Nič jej nevyhovuje. Ak je okno otvorené, sťažuje sa na prievan. A keď sú všetky zavreté, vyhlási, že by občas rada mala čerstvý vzduch. Neznáša cibuľu… dokonca ani zápach cibule. Vraj jej je z nej zle. Tak pani doktorová povie, že sa zaobídeme bez cibule. Teraz, keď si cibuľu obľúbili všetci.“

„Ak sa vyskytne otázka, na ktorú sa nepatrí pýtať, ona ju určite položí. Žiarli, lebo doktor všetko povie najprv svojej žene a až potom jej, a stále sa z neho snaží vyťahovať správy o jeho pacientoch. Nič ho tak nerozčúli… A tie ceremónie okolo ohňa! Vraví mi: ‚Susan Bakerová, dúfam, že nikdy nepodpaľujete oheň petrolejom a nenechávate handry od petroleja nablízku. Vie sa, že sa do hodiny samovoľne vznietia. Ako by ste sa cítili, keby ste vstali a zistili, že dom je v plameňoch, a vedeli by ste, že je to vaša vina?‘

Nuž, nad týmto som sa len zasmiala. Lebo presne v ten večer si sama podpálila záclonu a ten jej vreskot mi ešte teraz zvoní v ušiach. A to chudák doktor po dvoch prebdených nociach konečne zaspal! Najväčšmi ma privádza do zúrivosti, keď mi predtým, než niekam ide, vojde do komory spočítať vajcia. Potrebujem svätú trpezlivosť, aby som jej neodvrkla: A prečo nespočítate aj lyžičky? Deti ju neznášajú, samozrejme. Pani doktorová sa aj zoderie, aby im zabránila dať jej to najavo. Raz, keď boli doktor a pani doktorová preč, skutočne dala Nan zaucho! Dala jej zaucho len preto, že ju Nan nazvala pani matuzalemka, lebo to predtým počula od toho krpca Kena Forda.“

Anne sa vyrozprávala slečne Cornelii:

„Pri jedle sa už ani nemôžeme naozaj rozprávať, lebo sme si istí, že povie niečo nemilé zakaždým, keď niekto otvorí ústa. …školí deti v správaní a pred ostatnými vždy upozorňuje na ich chyby. A pri stole nám bývalo tak príjemne! A teraz?! Neznáša smiech, a vy viete, ako radi sa smejeme.

Nikdy nič neprejde mlčaním. Dnes povedala: ‚Netrucuj, Gilbert. Pohádali ste sa s Annie?‘ Len preto, že sme boli ticho. Viete, že Gilberta vždy trápi, keď stratí pacienta, ktorý podľa neho ešte mohol žiť. A potom nám dala prednášku, že nesmieme byť pochabí.‘ Ó, neskôr sme sa na tom zasmiali, ale v tej chvíli! So Susan sa neznesú. A nedokážeme Susan zabrániť, aby si sama pre seba nehundrala, čo je neslušné. A Susan väčšmi než hundrala, keď jej povedala, že v živote nevidela takého klamára, ako je Walter, len preto, lebo ho počula rozprávať Di dlhú rozprávku o mužovi, ktorého stretol na mesiaci. Vraj mu treba ústa vydrhnúť mydlom. Škaredo sa pre to so Susan pohádali.

A deťom tlačí do hláv príšerné myšlienky. Nan rozprávala o dieťati, čo bolo neposlušné a umrelo v spánku, a Nan sa teraz bojí zaspať. Di narozprávala, že ak bude stále dobrá, rodičia ju budú mať radi rovnako ako Nan, hoci má červené vlasy. Keď to Gilbert počul, naozaj ho to veľmi nahnevalo a ostro ju okríkol. Neubránila som sa a želala som si, aby sa urazila a odišla, hoci by sa mi nepáčilo, že niekto odchádza z môjho domu urazený. Ale jej veľké modré oči iba zaliali slzy a vyhlásila, že nikomu nechcela ublížiť. Vraj jej vždy hovorili, že rodičia nenadeľujú dvojčatám lásku rovnako a ona si myslela, že dávame prednosť Nan a Di to cíti! Potom celú noc plakala a Gilbert mal pocit, že sa zachoval hrubo – a ospravedlnil sa jej.“

Ale nepovedala jej všetko

A nikdy o tom nepovedala ani Gilbertovi. Ešte zostávalo toľko vecí… „Ani sa na ne nemôžem sťažovať… A predsa… tie veci vyžierajú diery do života – ako mole – a ničia ho.“ Teta Mary Maria sa úskokmi hrá na pani domu. Teta Mary Maria si pozýva hostí a nikomu o tom nepovie, kým neprídu. „Núti ma cítiť sa, akoby som nepatrila do vlastného domu!“ Teta Mary Maria premiestňuje nábytok, keď je Anne preč: „Dúfam, že ti to neprekáža, Annie. Zdalo sa mi, že ten stôl potrebujeme viac tu než v pracovni.“ Jej nenásytná detinská zvedavosť na všetko, jej prostoreké otázky o intímnych záležitostiach… „Vždy príde do našej spálne bez zaklopania… stále cíti dym… zakaždým natrasie vankúš, čo som pokrčila… naznačuje, že priveľa klebetím so Susan… stále zapára do detí… neustále musíme byť pri nich, aby sme ich prinútili slušne sa správať, a aj tak sa nám to nedarí.“

Nakoniec sa teta Mary Maria poberie domov, a to prekvapujúco po tom, čo jej Anne k päťdesiatym piatym narodeninám usporiadala večierok a darovali jej päťdesiatpäť žltých ruží.

A ešte čosi o Gilbertovi ako lekárovi

Už z predchádzajúceho dielu sme dozvedeli, že z Gilberta sa stal vyhľadávaný lekár a uznávaná miestna autorita. Väčšinou to bolo iba v stručných zmienkach. Viac sa o tom však hovorí v nasledujúcom odseku:

„Čo bude svet robiť, keď ocko umrie?“ pýtal sa Walter bledými perami.

Anne by sama rada vedela, čo bude malý svet Four Winds, Glenu a Harbour Headu robiť, ak… ak… sa Gilbertovi niečo stane. Všetci sa na neho tak veľmi spoliehajú. Najmä ľudia v Upper Glene podľa všetkého naozaj verili, že vie vzkriesiť aj mŕtveho, ale nerobí to, aby nemaril vôľu Všemohúceho. Raz to vraj urobil, tvrdili: strýko Archibald MacGregor raz presviedčal Susan, že Samuel Hewett bol už úplne mŕtvy, keď ho doktor Blythe priviedol späť k životu. Nech to bolo akokoľvek, len čo ľudia zbadali, že sa im nad posteľ nakláňa Gilbertova tmavá tvár a hľadia na nich jeho priateľské orieškovohnedé oči, a začuli, ako im jeho hlas veselo vraví: „Veď vám nič nie je,“ uverili tomu, až kým to nebola pravda. A menovcov mal toľko, že by ich ani neporátal. Celý okres Four Winds sa hemžil malými Gilbertmi. Ba dokonca tam bola aj drobná Gilbertina.

Šesť rušných rokov v živote rodiny Blythovcov

Kríza

Na záver sa jediný raz z celej série objaví čosi, čo kanadskí literáti a editori (a po nich celý svet) označili za manželskú krízu. Istý profesor dokonca tvrdí, že záver preto vyznieva pre dospelých čitateľov nepresvedčivo. Ako niekoľko desaťročí vydatá žena s nimi vonkoncom nesúhlasím. Veď si skúsme položiť kontrolné otázky:

Hádajú sa? Neznášajú sa, ba až nenávidia? Majú na všetko odlišný názor? Nevedia sa dohodnúť na výchove detí či spoločnom trávení času? Chcú sa rozísť a žiť oddelene?

Ani jedno.

Ide o Anninu osobnú krízu, presnejšie istý špecifický druh frustrácie, ktorý postretne veľa žien počas dlhodobého manželstva, keď má ich manžel veľa práce, takmer nie je doma, vracia sa o druhej, o tretej v noci, iba čosi zahundre a spí skôr, než sa zvalí vedľa nich do postele. Táto kríza sa odohráva iba na Anninej strane, sama si namýšľa niečo, o čom my už vieme, že nie je pravda.

Ako sa nakoniec vysvetlí, Gilbert sa bojí, že poslal pacientku na operáciu, ktorú neprežije, a iba jeho vinou. Preto je duchom neprítomný a nedokáže normálne reagovať na svoju rodinu. Annina reakcia na to je typicky Annina. Uprostred tej najväčšej žiarlivosti, keď iná žena povie Gilbertovi, že je strhaný, si to uvedomí aj sama:

Anne zalial príval hrôzy. Gilbert naozaj vyzeral vyčerpaný, hrozivo vyčerpaný, a ona si to nevšimla, kým ju na to Christine neupozornila! Nikdy nezabudne na ten ponižujúci okamih. (Ja beriem Gilberta ako samozrejmosť a jeho obviňujem z toho istého!)

Vyvrcholenie tej „krízy“

A teraz – je z nej Gilbert unavený. Muži vždy takí boli, a vždy budú. Myslela si, že Gilbert je výnimka, no dnes už pozná pravdu. A ako tomu dokáže prispôsobiť svoj život? „Pravdaže, sú tu deti,“ pomyslela si pochmúrne. „Musím žiť pre ne. A nikto nesmie vedieť… Nikto. Nenechám sa ľutovať.“
Ale čo to je? Niekto bežal hore schodmi a bral tri schody naraz, ako zvykol Gilbert kedysi vo vysnívanom dome a už to dávno neurobil. To nemôže byť Gilbert… Bol to on!
Vtrhol do spálne, na stôl šmaril akýsi balíček, schytil Annu okolo pása a pustil sa s ňou tancovať kolom dokola po izbe ako bláznivý školák, až napokon nevládal lapiť dych a uprostred záplavy mesačného svitu zastal.
„Mal som pravdu, Anne… Vďaka Bohu, mal som pravdu! Pani Garrowová bude v poriadku… Ten špecialista to povedal.“

„Pani Garrowová? Gilbert, zošalel si?“
„Nepovedal som ti? Určite som ti to hovoril… Nuž, asi to bolo príliš ťaživé, aby som o tom dokázal hovoriť. Posledné dva týždne som umieral od strachu, nemohol som myslieť na nič iné, či som bdel, alebo spal. Pani Garrowová bola Parkerova pacientka. Požiadal ma o konzultáciu… určil som inú diagnózu než on… takmer sme sa pobili… bol som si istý, že mám pravdu, trval som na tom, že má šancu… Poslali sme ju do Montrealu. Parker tvrdil, že už sa živá nevráti, jej manžel bol hotový zastreliť ma pohľadom. Keď odišla, začali ma prenasledovať pochybnosti: čo ak som sa mýlil? Čo ak som ju zbytočne trápil? Vošiel som do pracovne a čakal ma tam list… Mal som pravdu, operovali ju, má vynikajúcu šancu, že bude žiť. Dievčatko Anne, vyskakoval by som až po mesiac. Ostarel som o dvadsať rokov.“

Zrazu bolo všetko v poriadku.

„Predpokladám, že to je dôvod, prečo si zabudol na naše výročie.“
Gilbert sa jednou rukou načiahol za balíčkom, čo predtým odhodil na stôl.
„Nezabudol som. Pred dvoma týždňami som objednal z Toronta toto. A prišlo to až dnes večer. Ráno som sa cítil taký malý, keď som ti nemal čo darovať, že som radšej ani nespomenul, aký je deň, dúfal som, že si zabudla. Vošiel som do pracovne a darček tam ležal. Pozri sa, či sa ti páči.“
Išlo o drobný diamantový prívesok.
„Gilbert… a ja…“
„Vyskúšaj si ho. Keby len bol prišiel ráno! Mala by si si čo vziať namiesto toho starého srdiečka. Hoci to srdiečko pritisnuté k tej peknej bielej jamke na tvojom krku vyzeralo naozaj rozkošne, miláčik. Prečo si si nevzala tie zelené šaty, Anne? Páčili sa mi, pripomenuli mi tie s ružovými púčikmi, čo si nosila na Redmonde.“

Nepresvedčivé?

Anne sa cítila ako z klietky vypustený vták, znovu lietala. Objímali ju Gilbertove ramená a jeho oči hľadeli do tých jej v mesačnom svite.
„Ľúbiš ma ešte, Gilbert? Nie som pre teba len zvyk? Už tak dávno si mi nepovedal, že ma ľúbiš.“
„Moja drahá, najdrahšia láska! Netušil som, že to potrebuješ počuť, aby si to vedela. Nemohol by som bez teba žiť. Zakaždým mi dodáš silu. Kdesi v Biblii sa nachádza verš, ktorý je o tebe: Prináša mu šťastie a nikdy nešťastie po všetky dni svojho života.“
Život, čo ešte pred pár minútami vyzeral sivo a pochabo, sa zrazu zaligotal zlatisto, striebristo a vo farbách nádhernej dúhy. Diamantový prívesok spadol na dlážku, na okamih zostal bez povšimnutia. Bol síce krásny, no je veľa ešte krajších vecí… dôvera, mier, radostná práca, smiech a láskavosť… Ten dávny, spoľahlivý pocit istoty v láske.

Záver (tohto dielu)

Noc bola chladná, onedlho prídu ešte ostrejšie, chladnejšie jesenné noci a potom hlboký biely sneh, mrazivý zimný vietor, noci vetra a búrok. Ale koho to trápilo? V útulných izbách bude horieť magický oheň… Nevravel Gilbert nedávno, že do kozuba pripravil jabloňové polená? Tie rozžiaria sivé dni, čo sa na nich chystajú. Čo znamenajú snehové záveje a nárazový vietor tam, kde jasne a čisto horí láska a striehne jar? A všetka krása života jej vyznačuje cestu.

Odvrátila sa od okna. V bielej nočnej košeli s dvoma dlhými vrkočmi vyzerala ako Anne z čias Zeleného domu, z čias na Redmonde, z čias vysnívaného domčeka. Ešte vždy z nej vyžarovala vnútorná žiara. Cez otvorené dvere k nej doleteli jemné zvuky detského dychu. Gilbert nezvykol chrápať, no teraz nepochybne chrápal. Anne sa uškrnula. Spomenula si na čosi, čo povedala úbohá bezdetná Christine, ktorá vystreľuje šípy svojho výsmechu.

„Úžasná rodina!“ zopakovala Anne triumfálne.

Ak nájdem ešte viac obrázkov, ktoré sa hodia k tomuto dielu, pridám.