Lucy Maud Montgomery a jej séria o Anne (budem o nej písať ako o Anne s koncovkou -e, pretože si to tak sama hrdinka želala) bola mojím najväčším prekladateľským prekvapením. A mimoriadne príjemným. Nad ponukou preložiť ju som trochu váhala. Ešte nikdy som totiž neprekladala literatúru pre deti a veľmi sa mi do toho nechcelo. Pamätám sa, že som v detstve často vídala vo výkladoch kníhkupectiev vtedajšie vydania Anny zo Zeleného domu. Ale akosi ma nelákalo ju aj čítať, nemala som totiž rada dievčenskú literatúru.
V osemdesiatych rokoch sme si s dcérami pozreli v televízii kanadskú adaptáciu s Megan Follows a Jonathanom Crombiem. Hlboko na nás zapôsobila a dlho sme si ju dobre pamätali. Anne je známa po celom svete a stále sa číta. Väčšina čitateľov ju však má vo vedomí natrvalo uloženú ako pojašené jedenásťročné dievča, ktoré neustále vyrába katastrofy a nevie sa poučiť. A ešte aj dnes čítam pri ďalších dieloch sklamané reakcie mladých čitateliek, že je v nich málo dobrodružstiev a už sa s Anne toľko nenasmejú.
V skutočnosti je však všetko úplne inak.
Čo keby Lucy Maud Montgomeryová vyhovela naliehaniu publika a napísala by ďalšie tri alebo štyri knihy o výčinoch a trápeniach pojašeného jedenásť- alebo hoci aj šestnásťročného dievčaťa? Páčilo by sa im to? Kým totiž dokončila ďalšiu knihu a kým vyšla, prešli dva či tri roky. Jej prvé čitateľky medzitým vyrástli a začali dospievať, siahli by po úplne inej, dospelejšej literatúre. To na jednej strane.
Na druhej strane by si jej hrdinka sotva udržala úctu čitateľov, keby nedospievala, nerástla, nikam sa neposúvala. Keby sa časom a skúsenosťami nestala múdrejšou, rozvážnejšou, rozhľadenejšou, možno aj pokojnejšou a vyrovnanejšou. Bolo správne, že jej to autorka dopriala. Ba dokonca jej môžu byť čitatelia vďační, že jej rast a dozrievanie potiahla až za okamih, v ktorom väčšina podobných príbehov jej predchodkýň končí – za svadbu. Jej osud doviedla až do vyššieho veku, za päťdesiatku. Dopriala jej nielen deti, ale aj vnúčatá, hoci si pritom odtrpela aj stratu dvoch detí.
A ešte čosi všeobecnejšie do úvodu: nejde o literatúru pre deti. Inak povedané, deti to čítať môžu, ale nebudú tomu rozumieť. Montgomeryová síce na prvý pohľad písala jednoduchým jazykom, takže sa jej dielo ľahko a plynule číta, no zakódovala doňho aj odkazy na také stránky života, ktoré poznajú iba dospelí. A tiež dospelí v rôznom veku a s rozličnými životnými skúsenosťami. Chcem tým povedať, že v rôznom období života v ňom každý nájde to, čo sa mu práve vtedy prihovára, čo mu je práve v tej chvíli dôverne známe. Preto sa priznám, že ma poburuje, keď všetky diely o Anne v kníhkupectvách – aj internetových – zaraďujú do oddielu literatúry pre deti. Tam teda bude treba hľadať aj posledný diel série o Anne Rilla z Ingleside, ktorý celý zobrazuje utrpenie ľudí a vojakov počas prvej svetovej vojny.
