Za jedno z tajomstiev úspechu Lucy Maud Montgomeryovej sa dá považovať jej jedinečná schopnosť prinútiť čitateľov, aby im jej literárni hrdinovia prirástli k srdcu a aj ďalej sa o nich zaujímali. Vďaka pretrvávajúcemu čitateľskému dopytu sa vo svojich posledných dielach vrátila k hrdinke Anne Shirleyovej Blythovej a k šesťdielnej sérii románov pridala ďalšie dva: Anne v Summerside a Anne z Ingleside. Krátko pred smrťou zostavila posledné dielo so zvláštnou kompozíciou Citáty Blythovcov, kde sa príbeh Anne, Gilberta a ich početnej rodiny pokúsila dopovedať.
Poviedky a básne
Autorka už pravdepodobne nevládala alebo nechcela dať dielu podobu románu. Namiesto toho prepracovala svoje poviedky z predchádzajúcich rokov, vložila do nich členov rodiny Blythovcov alebo aspoň zmienky o nich, poprekladala ich vlastnými básňami a pridala k nim komentáre Anniných blízkych. Dielo tak dostalo nezvyčajnú a pozoruhodnú kompozíciu. Obsahuje pätnásť kratších i dlhších poviedok s príbehmi obyvateľov Glenu St. Mary, do ktorých votkala ich vzťah k Anne a jej rodine, a štyridsaťjeden Anniných (z nich zopár Walterových) básní. Annina rodina je tu osvetlená z dvoch uhlov pohľadu: jeden reflektor vrhá svetlo zvonka – pohľady ľudí mimo rodiny. Druhý svetelný zdroj poskytuje oheň z kozuba v obývačke Ingleside, okolo ktorého po večeroch sedáva rodina. Anne číta svoje (neskôr Walterove) básne a Gilbert, Susan alebo deti ich komentujú: veselo, vtipne alebo smutne. Rovnaký prístup – príbeh podávaný z viacerých uhlov pohľadu – uplatnila aj v jednotlivých poviedkach.
Tieto dva svetelné lúče sa ani zďaleka nestriedajú v pravidelnom rytme a pozoruhodný je aj výber a usporiadanie materiálu. Lucy Maud sa ním naposledy vzoprela svojmu trvalému zaradeniu medzi autorov/autorky idylických romantických príbehov a opäť sa prejavila ako majsterka kontrastov. Formálnym členením diela na časť pred prvou svetovou vojnou a časť po nej chcela zdôrazniť ostrý protiklad medzi starým a novým svetom. Už v poslednom diele série o Anne Rilla z Ingleside, odohrávajúcom sa počas prvej svetovej vojny, autorka konštatuje, že celý svet sa obrátil naruby a nič už nebude také isté ako predtým. No zároveň vyjadrila vtedy všeobecne rozšírené presvedčenie, že ďalšie generácie vybudujú nový, lepší svet, v ktorom si už ľudia nebudú navzájom spôsobovať utrpenie.
Nový svet
„Žijeme v novom svete, a musíme ho urobiť lepším, než bol ten starý,“ vraví v Rille z Ingleside najstarší Annin syn Jem, keď sa vrátil z vojny, do ktorej sa na začiatku nadšene dobrovoľne prihlásil. Nasledujúce roky však ukázali, že to bol omyl. A predsa o tom mala Montgomeryová pochybnosti už predtým. „Tie časy, keď ľudia a národy zo seba robia somárov a zdvihnú proti sebe päste, sa nikdy neminú. Také milénium sa ešte neblíži,“ vyhlásila Ellen Westová v Dúhovom údolí. A Jem to potvrdzuje: „Starý svet je v troskách a my musíme postaviť nový. Zatiaľ sa to nepodarilo, hoci niektorí si to už myslia. Táto úloha ešte nie je hotová, v skutočnosti sme ju ani nezačali plniť.“
V tomto diele akoby chcela autorka svoje konštatovanie potvrdiť. A predsa to nie je také priamočiare. Z poviedok a najmä z Anniných básní cítiť, že svet je oveľa komplikovanejší a jeho krásy aj ďalej zostávajú krásami. Nositeľmi najbolestivejších tragédií sú samotní ľudia, no zároveň je prekonávanie týchto tráum tiež výhradne ich úlohou. „Ľudia zabúdajú, lebo musia,“ vraví v prvej časti Gilbert. A ako ozvena reťazenia generácií to na konci knihy zopakuje jeho najstarší syn.
Naozaj je najdôležitejší spomínaný kontext?
Ibaže tento autorkou ponúkaný prvoplánový kontrast je v tomto diele naozaj viac-menej formálny. Dozvuky vojny sa totiž neozývajú z poviedok ani z ich témy. Nájdeme ich iba v prvej básni, niekoľkých záverečných básňach a v spomienkach členov rodiny v komentároch. Zo samotného charakteru príbehov sa vyplavuje ešte iný kontrast, oveľa vnútornejší a spojený s každodenným životom aj v mierových časoch. Ten, čo naznačuje už názov diela a ktorého vyjadrením sú zmienky o Blythovcoch a opakovanie ich replík v jednotlivých poviedkach.
Anne s Gilbertom sa vďaka svojmu vzdelaniu a rozhľadu síce stali veľaváženými a uznávanými miestnymi autoritami, dnes by sme povedali influencermi, pretože ich rady vždy mali slúžiť pre dobro veci, to však nie je to najdôležitejšie. Ľudskosť, vrúcna láska, blízkosť spriaznených duší, šťastný domov, horúci kozub a otvorená náruč je to, čo Anne s Gilbertom (pričom aj samotná Anne bola sirota a Gilbert jedináčik) dokázali vytvoriť sebe, svojim deťom aj svojim blízkym. Práve to je pre Montgomeryovú s jej hlbokým cítením základom ľudského života. A zároveň práve to väčšine jej hrdinov – osamelých ľudí všetkých vekových kategórií – v tomto diele chýba. Presne po tom túžia, preto sa u niektorých z nich objavuje aj závisť, nevraživosť, škodoradosť.
Komplikovaná spleť myšlienok
A predsa tento zdanlivo jednoduchý fakt autorka zakódovala do komplikovanej spleti myšlienok tak, aby sa k nemu bolo treba dopátrať. Rovnako ako je potrebné hľadať, pochopiť, precítiť a hovoriť (hovoriť si) pravdu. Hoci autorka akoby naznačovala, že pravda je len zriedka iba jedna.
Spomínaná spleť Montgomeryovej myšlienok sa rozpletá len ťažko. Aj napriek tomu, že každý príbeh potiahla až k záveru a nejeden z nich nás aj rozosmeje, v skutočnosti si nikdy nemôžeme byť istí, že sme rozlúštili jej zámer. Ani Annin príbeh nemá ľahký koniec. Vlastne sa ho vôbec nedozvieme, hoci niet pochýb, že v tomto diele autorka vyslovila svoje záverečné slovo o svete. Lenže aké slovo? Dokážeme ho niekedy úplne rozšifrovať?
K tomuto dielu nebudem mať veľa obrázkov, lebo Ostrov princa Eduarda som už vyčerpala na predchádzajúcich stránkach. Pridám aspoň ilustrácie obálky a predsádku knihy od mojej dcéry a výtvarníčky Jany Krištofík Lepejovej.
Komplikovaná cesta k verejnosti
Rovnako komplikovaný je aj osud tohto Montgomeryovej diela. Dokončila ho pár dní pred smrťou a vydavateľovi McClelland & Stewart ho doručili v deň jej smrti 24. apríla 1942. Naďalej zostáva záhadou, prečo sa ho vydavateľ rozhodol neuverejniť. Niektorí bádatelia naznačujú, že to mohlo súvisieť s aktuálnou politickou (vojnovou) situáciou. Vo svete už niekoľko rokov zúrila druhá svetová vojna, krátko predtým aj Spojené štáty po japonskom útoku na Pearl Harbor vstúpili do vojny a ich vláda potrebovala udržať verejnú podporu americkej účasti v celosvetovej vojne. Niektoré protivojnové pasáže v Montgomeryovej knihe by teda mohli pôsobiť problematicky. Dôkazy o tom, že toto bol dôvod dielo nevydať, však neexistujú.
Rovnako zostáva záhadou, prečo sa ho o tridsať rokov neskôr rozhodol iný vydavateľ, McGraw-Hill Ryerson, vydať v oklieštenej podobe pod názvom jednej z poviedok, The Road to Yesterday (Cesta do včerajška, 1974). Vypustil všetky básne okrem jednej, vybral všetky poviedky okrem prvej a povypúšťal väčšinu zmienok o Blythovcoch.
Napokon je však celkom pravdepodobné, že osud tohto diela počas trvania majetkových práv určili Montgomeryovej dedičia. Dnes si ho už aj naši milovníci a obdivovatelia Lucy Maud Montgomeryovej a Anne Shirleyovej Blythovej môžu vychutnať v úplnosti.
Citáty Blythovcov v kompletnej podobe vydal až v roku 2009 editor Benjamin Lefebvre, ktorý podľa vlastných slov prepísal Montgomeryovej rukopis dôsledne, upravil iba anglický pravopis, dokonca v texte ponechal aj zopár vecných chýb. Tie som však opravila, aby som čitateľov nemýlila. V skutočnosti sú iba štyri: po prvej básni Susan Bakerová hovorí o piatich deťoch Blythovcov, hoci ich bolo šesť. Zvyšok predstavovali nesprávne mená postáv zo série o Anne.
Prehľad poviedok
Zopár bláznov a svätec
Nový pastor v Mowbray Narrows nemôže bývať na fare, pretože tá potrebuje opravu a nemôže si dovoliť gazdinú. Ubytuje sa však v dome, v ktorom straší. Spočiatku sa tomu vysmieva, no po niekoľkých mesiacoch je na pokraji šialenstva. Napokon sa mu podarí to strašidlo prichytiť.
Popoludnie s pánom Jenkinsom
Timothy nemá rodičov a vychovávajú ho tety. Jedného dňa tety v panike odídu za právnikom do Charlottetownu a zakážu mu s kýmkoľvek sa rozprávať. Lenže popoludní sa dostaví neznámy muž, ktorý ho presvedčí, že s ním môže stráviť zopár hodín. A veľmi sa mu to páči.
Odplata
Clarissa Wilcoxová sa dopočula, že David Anderson umiera. Vybrala sa preto do Lowbridgeu, aby mu naposledy vykričala, že spôsobil smrť jej sestry Blanche pri pôrode ich nemanželského dieťaťa, o ktorom nemal ani potuchy. Podarilo sa jej vyrozprávať všetko, iba si nemohla byť istá, že ju David počul. V skutočnosti sa jej ani veľmi neuľavilo.
Dvojčatá sa hrajú
Desaťročné dvojčatá Jill (dievča) a P.G. (chlapec) prišli s mamou na Ostrov princa Eduarda na prázdniny, no napriek moru sa strašne nudia. Raz ráno ich v tej nude prichytí Anthony Lennox a vyzvedá, čo by sa im páčilo. Dozvie sa, že dvojčatá si vyhliadli zanedbané sídlo v blízkom okolí, a keby mali peniaze, čo by s ním spravili. Vysvitlo, že to sídlo patrí Anthonymu, a tak dvojčatá zaangažoval, aby mu povedali, ako ho má obnoviť. Nuda sa skončila, nastúpilo vzrušenie. A na konci aj neuveriteľné prekvapenie.
Utkvelá predstava
Esme Dalleyovú v detstve vzala teta do zakliatej záhrady, kde sa stretla s Francisom, na ktorého nielenže nikdy nezabudla, ale bola presvedčená, že bol skutočný. V dospelosti potom presviedčala sama seba, že to bol len sen. V čase, keď sa prišla zasnúbiť s Allardyceom Barrym do domu neďaleko domu z jej detstva, zbadá Francisov portrét v dome nastávajúce snúbenca. Prezradí mu svoje tajomstvo, no ten ju vysmeje. A tak sa Esme vyberie preskúmať tú zakliatu záhradu…
Splnený sen
Anthony Fingold na základnej škole zbožňoval Caroline Mallardovú a túžil po tom, aby sa naňho s obdivom pozrela. Sníval o tom, že sa stane veľkým hrdinom z dávnych legiend, nikdy však nevykonal nič neslušné, dokonca sa ani neopil. Neopustilo ho to ani po šesťdesiatke. Vzdoroval iba tomu, aby nosil pyžamo. Sami si prečítajte, čo nasledovalo ďalej. Istotne sa zasmejete.
Penelope sa pýši svojimi teóriami
Slobodná tridsiatnička Penelope Craigová po celom ostrove prednáša psychológiu a rozdáva rozumy o výchove detí, no keď sa rozhodne adoptovať si chlapca, nastane hotová katastrofa.
Zmierenie
Slečna Shelleyová sa vybrala odpustiť starej priateľke, že jej pred tridsiatimi rokmi prebrala frajera, ktorý ju (tú priateľku) v skutočnosti nezaujímal, pretože pastor Meredith kázal, že treba odpúšťať. Vtedy jej aj strelila facku. Lenže tá priateľka sa na to vôbec nepamätala, tak všetko napokon skončilo druhou fackou, ktorú si už hádam zapamätá.
Oklamané dieťa
Sirotu Patricka Brewstera vychovával nevľúdny strýko Stephen, ktorý zomrel a zanechal mu veľký dom a veľa peňazí. Svojim početným príbuzným v závete určil, že chlapec bude bývať u každej rodiny tri mesiace, a keď ich všetky absolvuje, sám sa rozhodne, u koho zostane. Tá potom dostane malý podiel na tom dedičstve. Ibaže chlapec túži po niečom celkom inom…
Bláznivý nápad
Slobodnému mládencovi, ktorého volajú večne posledný Lincoln Burns, umrie matka. Sám sa nemôže starať o celé hospodárstvo, preto mu sestra núka za manželku všetky slobodné ženy v okolí. Lenže on si ich nevie predstaviť ako svoju manželku, a tak si spomenie na dievčatko, ktorému v detstve sľúbil, že sa s ním ožení…
Kotol a hrniec
Chrissie Clarková sa odmietne vydať za muža, ktorého jej rodina vybrala, hoci ich sobáš je podmienkou, že po spoločnom vzdialenom príbuznom zdedia milióny dolárov. Preto ju pošlú na vidiek, aby zmúdrela. Ibaže tam sa jej pripletie do cesty neodolateľný mladý záhradník…
Pozor na brata!
Do Upper Glenu príde pekná štyridsiatnička Alma Winkworthová a Timothy Randebush, o čosi starší vdovec, sa do nej zaľúbi. Našťastie však má brata, ktorý ju pred ňou ochráni…
Zvyšné tri poviedky už nechávam vám.
Prichádza nevesta
Obyčajná žena
Cesta do včerajška
Nakoniec pridám zopár básní s komentármi
Básne
Len pre ňu samu
Lásku si chovám len pre ňu samu,
bez nádeje, že budem tvoju mať,
i tak v hĺbke srdca skrývam ranu.
Aj keby zabúdať
som vedela, vonkoncom netúžim.
Radšej žialiť, než žiť slastiam k vôli.
Ľúbim Lásku, je krásna i bolí,
oddane jej slúžim!
Anne Blythová
DOKTOR BLYTHE premýšľa: „Pamätám sa, že presne takto som to cítil v čase, keď som sa domnieval, že sa Anne vydá za Roya Gardnera. Zvláštne, koľko básní sa Anne začalo hrnúť po Walterovej smrti. Vyzerá to, akoby akýmsi záhadným spôsobom prešiel Walterov dar na ňu a nie naopak. Nuž, tuším je to ventil pre tú bolesť, čo cítime, keď si na neho spomenieme.“
Drozdie vešpery
Z diaľky jemne vetry dujú
za súmraku do sadov,
deň už vtáci odhvizdujú
ľubozvučnou baladou.
Tichá, chladná rosa sadá,
hmla spúšťa okenice,
drozdy pružné struny ladia
pod zrakom večernice.
Čuj pod bukmi na čistine,
keď les prítmie ohradí!
Čuj ich v desivej húštine,
v osamelom papradí,
kde číhajú raráškovia
na tóny, čo v žilkách hrajú,
keď sa zbory drozdov z krovia
z plných hrdiel prekárajú.
Srdce plesá od radosti,
radujú sa i ony,
podelia sa o tajnosti
s duchmi, čo strážia stromy,
tajnosti, čo verklíkujú,
kým nás tiene zahalia,
z diaľky hudú, zblízka kujú,
spíšme drozdie volania.
Anne Blythová
SUSAN BAKEROVÁ: „Veru aj ja rada po večeroch počúvam, ako si drozdy pohvizdujú.“
ANNE: „Občas sa zdá, akoby nimi ožili javorový lesík a Dúhové údolie.“
DOKTOR BLYTHE: „Pamätáš sa, ako vyspevovali v Strašidelnom lese a Sade v stráni?“
ANNE nežne: „Na nič som nezabudla, Gilbert, na nič.“
DOKTOR BLYTHE: „Ani ja.“
JEM BLYTHE zakričí dnu cez okno: „Cukrú! Cukrú! Susan, nezostalo ešte z toho koláča? Ocenil by som ho väčšmi než všetky drozdie vešpery sveta.“
SUSAN: „No nie je toto naozajstný chlapec? Keby len bol aj Walter taký!“
Muž a žena
Muž
Miláčik, o mne snívaj, ja musím byť jediný.
Nik iný predo mnou nesmie tvoje srdce vlastniť.
Len mne zaznie tvoj šepot, len mne tvoj smiech zvonivý.
Kradmými bozkami nás nik cudzí nesmie raniť.
Len pri mne sa ti v bledej tvári rumenec zračí.
Pani ohňa, rosy, ja som tvoj jediný milý.
Len mňa môžu vábiť tvoje zafírové oči.
Aby tvoje čierne vlasy len moju tvár skryli.
Žena
Môj drahý, tie predo mnou sú nič v mojich očiach.
Ženy v hodvábe, čipkách, lesku, bozku hodné.
Zvedené, vytúžené v zabudnutých nociach.
Jedno len žiadam: žiadna už prísť nesmie po mne.
Len ja dopijem pohár, iná ani kvapku.
Či je tuláčka, mníška alebo kráľovná!
Sľúb mi, že inej žene viac nevyznáš lásku.
Sľúb mi, že žiadnej nedáš, čím obdaril si mňa.
Anne Blythová
DOKTOR BLYTHE: „Toto je druh poézie, ktorý ma absolútne nezaujíma. No asi ho musíme pripísať tvojmu poľu predstavivosti. Naozaj si toto niekedy napísala, Anne?“
ANNE: „Na Redmonde. Samozrejme, že to bola čistá fantázia, a nikdy som ju nepublikovala. Pozri, ako už ten papier zožltol! A ty si bol prvý, ako vieš.“
SUSAN BAKEROVÁ pevne: „Možno si len myslíte, že ste tú báseň napísali, pani doktorová, dušička, a pritom ste ju nenapísali. Nejako sa vám zamiešala medzi papiere a zabudli ste ako. To si trúfam povedať, keďže, pokiaľ tomu rozumiem, nie je celkom slušná. A som si istá, že doktor so mnou súhlasí.“
DOKTOR BLYTHE predstiera, že to berie vážne: „Keďže som bol prvý ja, a nie Charlie Sloane…“
ANNE hodí žltý papier do ohňa: „Tak, a s tým nezmyslom je koniec.“
DOKTOR BLYTHE ho rýchlo vytiahne: „Ani náhodou. Počkám a uvidím, či som aj posledný a ako sa budeš správať ako vdova po mne.“
SUSAN sa poberie do kuchyne pripraviť večeru: „Keby som nevedela, že sa len prekárajú, behal by mi mráz po chrbte. A pritom si človek jednoducho ani nedokáže predstaviť, že by ľúbili niekoho iného. Hoci sa hovorí, že pán Meredith sa chystá oženiť s Rosemary Westovou… A to je skutočne svätý muž, ak nejaký muž niekedy mohol byť svätý. Tento svet je zamotaný a ja som veľmi rada, že nemám jeho chod na starosti, nech si pani Elliottová hovorí, koľko chce, že by bežal lepšie, keby pri kormidle stáli ženy.“
Prajem Vám príjemné čítanie 🙂