Jane Austenová je moja srdcovka. Doslova mi zmenila život. Išlo o zvláštnu zhodu okolností. V období, ktoré sa pomaly začínalo podobať na to, čomu sociológovia a psychológovia hovoria syndróm prázdneho hniezda. Deti mi pomaly odchádzali z domu alebo už nepotrebovali toľko starostlivosti ako predtým a ja som zrazu mala prebytok energie a potrebovala som ju niekam nasmerovať. Po rokoch som sa vrátila k angličtine a začala som navštevovať súkromnú jazykovú školu. Vtedy ma nielen zaujala, ale priam zasiahla adaptácia Pýchy a predsudku od BBC z roku 1995. To bolo moje vôbec prvé stretnutie s Jane Austenovou, a to aj napriek tomu, že som na univerzite študovala aj angličtinu a anglickú literatúru.
Je to šesťhodinová miniséria, ale zohnala som si kazetu a púšťala si ju stále dokola, kým som ju celú nevedela takmer naspamäť. Ešte aj dnes poznám každý detail. Príbeh sa mi zdal taký krásny, vrúcny a zároveň plný vnútorného napätia, že som si to chcela prečítať v slovenčine. Lenže v kníhkupectvách bola kniha vypredaná a v knižnici vypožičaná. Čakala som na ňu rok, rozhodla som sa teda prečítať si ju v origináli. A text bol ešte lepší než film, hoci som ho veru musela poriadne lúskať. Bolo to moje najintenzívnejšie štúdium v živote, nikdy predtým som neštudovala s toľkým záujmom a nadšením.
Nový záujem
Ale keď som sa konečne dostala k slovenskému prekladu, dosť ma sklamal. Profesionálne sa mu nedalo veľa vyčítať, no znel akosi mechanicky, chýbalo mu to vnútorné napätie a jemná irónia, ktorá je Jane Austenovej vlastná. Navyše bol už viac než šesťdesiat rokov starý. Rozhodla som sa, že prišiel čas na nový preklad. Odvtedy som už prekladať neprestala. K samotnej Pýche a predsudku som sa vrátila trikrát a pri každej ďalšej dotlači znovu text oprášila a vylepšila. Ale podľa mňa som s ňou ešte neskončila.
S Jane Austenovou som však dostala nielen nový záujem, dnes už profesionálny, ale aj nový pohľad na život a na svet. A navyše načerpala nesmierne množstvo informácií z histórie, z každodenného života a zvykov ľudí spred dvoch storočí, ktoré mi pomohli aj v zamestnaní. A ako na mňa diela Jane Austenovej zapôsobili?
Jane Austenová ako spriaznená duša
Čítanie Jane Austenovej je v prvej chvíli hlboký emocionálny zážitok. Človeka ovládne taká ohromná radosť, že prestane vnímať čas i povinnosti, nepustí knihu z ruky, kým ho nepremôže únava a nezatvárajú sa mu oči, a ak ju aj musí na chvíľu odložiť, urobí všetko tak, aby sa k nej čo najrýchlejšie a najkratšou cestou čo najskôr vrátil a bez toho, aby si uvedomil, že obracia stránky akosi prirýchlo, zrazu sa príbeh končí a vám je to ohromne ľúto. Aj keď Austenovej romány sa akosi nikdy nekončia bez toho, aby nenechali čitateľovi priestor na vlastné rozvíjanie príbehu aj ďalej.
Čitateľ sa pri takomto emocionálnom vnímaní nemusí zamýšľať nad tým, prečo sa mu autorka tak prihovorila, čo je na jej rozprávaní súčasné, ako to, že prijíma odkaz, ktorý zanechala jedna mimoriadne vnímavá a inteligentná žena už pred dvoma storočiami. Jej rozprávanie vtiahne do deja najmä naše city a srdce, naplno cítite radosť i smútok, šťastie i žiaľ, a akoby ste sami prechádzali vnútorným prerodom, aký podstupujú Austenovej hlavné hrdinky, no aj hrdinovia. Na to, aby sme dokázali pomenovať, prečo nás oslovujú, potrebujeme zapojiť aj inú stránku našej ľudskej bytosti – rozum. A o tom to práve je.
Rozum a (alebo) cit
Dve stránky ľudského bytia – rozum a srdce alebo racionalita a emocionalita, či podľa Austenovej rozum a cit. Kým nás budú určovať tieto dva protipóly v nás, bude Austenovej vnímanie sveta stále aktuálne.
Ten prvý – racionálny – je z nás zrejmý na prvý pohľad. Nosíme ho v tvári, v prejavoch, reči, takmer sa do neho obliekame. Ním prvým vždy zahŕňame ľudí navôkol i svojich blízkych. Ten druhý už nedokážeme zo seba vydolovať tak ľahko. Tak málo ho poznáme, tak málo sa zaujímame o to, čo riadi naše city, tak málo sa snažíme preniknúť do vlastného vnútorného sveta, aby sme pochopili, prečo cítime k niekomu či niečomu lásku, náklonnosť či sympatie, alebo naopak, prečo sa pri istých veciach naše vnútro rozhodne postaví na odpor. Bez ohľadu na historickú epochu, vojnu či prírodné katastrofy, ľudská duša vždy cíti najhlbšiu spolupatričnosť k svojim blízkym a zo všetkých síl sa snaží dosiahnuť alebo priniesť niekomu šťastie.
Rozum a cit však nestoja proti sebe, sú jednou stránkou tej istej mince, navzájom sa podporujú, dopĺňajú, hatia i ovplyvňujú. Ani jeden neexistuje bez toho druhého. K tomuto poznaniu dospelo ľudstvo po obrovských intelektuálnych výkonoch v poslednom storočí či dvoch, a Jane Austenová patrila medzi tých niekoľko vnímavých ľudí, ktorým to bolo jasné už dávno.
Austenová otvára tajné kútiky a komôrky v našom srdci, do ktorých sa takmer neodvážime nakuknúť. Robí to láskavo a vľúdne, a s jemným úsmevom. Je len na nás, čo z toho vyťažíme. Ja v tom svojom aj po dvoch storočiach cítim obrovskú vďaku, že som sa s ňou stretla. Kým sa nám bude Jane Austenová a jej podobné duše prihovárať, nemôžeme celkom rozhodne tvrdiť, že žijeme v citovo vyprahnutom svete.
